Bez teba neprežijem

"Roman..." povedala som a svet okolo mňa sa zatočil. "Roman..."
To nemôže byť pravda... Nie... Predsa ma bol odprevadiť až k domu, dal mi pusu a rozlúčili sme sa... Potom šiel domov tou istou cestou ako každý raz...
Sadla som si na schody. Vo svojom vnútri som cítila len nekonečné prázdno, žiadne pocity, nič...
"Haló? Ste tam?"
"Áno, som," horko-ťažko zo mňa vyliezlo. Nedýchala som, nevnímala som, bola som v úplnom šoku... Roman... Prečo? Tomu neverím...
"Pohreb bude o týždeň. Môžete prísť. Dovidenia."
Nemala som silu odpovedať. Roman je mŕtvy. Už sa nevráti. Je koniec. Koniec.
Neviem, ako dlho som sedela na schodoch. V hlave sa mi premietali všetky krásne chvíle, ktoré sme spolu prežili. Videla som jeho opálenú tvár, počula jeho radostný zvonivý smiech, cítila jeho vôňu, jeho prsty, ktoré sa vždy prehrabovali v mojich vlasoch, trasúc sa od vzrušenia... Jeho pery sa dotýkali môjho krku ako drobné motýliky, po celom tele mi chodili zimomriavky a v žalúdku som cítila to záhadné šteklenie, ktoré spôsoboval na mojom tele...
Z očí mi vyhŕkli horúce slzy. Plakala som hodinu, možno dve, možno celú noc. Všetko mi bolo jedno, myslela som len na Romana a na to, že ho už nikdy viac neuvidím...