Bez teba neprežijem 2

Prší. Kvapky dažďa dopadajú na okennú tabuľu a bičujú vyprahnuté cesty, ktoré už zopár dní neokúsili chuť vody. Sedím za stolom a pozerám von. Stromy sa prehýbajú pod ťarchou skuvíňajúceho vetra a posledné vtáky poletujúce vonku hľadajú najbližší úkryt. Je pondelok doobeda, vonku panuje pomerná zima a pochmúrna nálada.

Takú náladu mám aj vo svojom srdci. Odkedy Roman zomrel, cítim sa nanič. Už sa to dozvedeli aj moji rodičia. Teraz chodia každých päť minút za mnou a pýtajú sa, či je všetko v poriadku. Nedokážete si predstaviť, ako veľmi ma to rozčuľuje. Moji rodičia Romana odjakživa nenávideli - nezdal sa im pre mňa dosť dobrý. Podľa nich nikto nie je pre mňa dosť dobrý.

Utrela som si slzy, ktoré mi stekali po tvári, a zvesila som zo stoličky mikinu. Nemôžem byť už dlhšie doma, musím ísť von. V daždi snáď prídem na lepšie myšlienky...

Prehodila som si kapucňu cez hlavu a vyrazila do ulíc. Pretože pršalo a všetci ľudia boli v práci alebo v škole, nestretla som ani nohu. To mi celkom vyhovovalo, nemala som totiž chuť s niekým sa rozprávať. Kráčala som popri aleji topoľov a plakala som. V hlave sa mi neustále pretáčal rozhovor s Romanovou matkou. Ešte stále tomu neverím, nemôže to byť pravda... Ešte pred týždňom som bola najšťastnejším človekom na svete a dnes by som sa najradšej hodila kdesi pod vlak. Prečo ma len opustil? Vraj navždy spolu...

Zatočila som doprava na kukuričné pole. Svojimi novými topánkami som sa zabárala do rozmočeného blata. Veľmi mi to pripomínalo noc, keď sme s Romanom utekali pred bandou policajtov do jedného starého domu. Vtedy sme sa prvýkrát pobozkali.

Z úst sa mi vydral srdcervúci vzlyk. Prečo práve on? Prečo musel zomrieť práve on? Prečo nie ja? Som nič, obyčajná nula, Roman si ma nezaslúžil...

Zrýchlila som krok. Chcela som zahnať svoje myšlienky ďaleko od skutočnosti, ďaleko od nespravodlivého sveta, v ktorom žijem. Bežala som odušu hore kopcom k lesu, potom som sa obrátila a bežala späť. Bolo mi jedno, kam idem, dúfala som len, že to bude poriadne ďaleko. Nepamätám si, ako dlho to trvalo, ale napokon som od vyčerpania klesla na zem a plakala som. Slzy sa mi kotúľali z očí ako dažďové kvapky, ktoré bičovali celé moje telo. Nemohla som prestať, chcelo sa mi len plakať, uplakať sa na smrť...

Keď som sa asi po dvoch hodinách upokojila, zistila som, že prestalo pršať. Zdvihla som sa z mokrého chodníka. Oblečenie som mala celé špinavé, no v tej chvíli mi to bolo jedno. Otočila som sa a kráčala späť domov. Ľudia, ktorí vyšli zo svojich príbytkov, aby sa pokochali troche jasu, ktorú prinieslo so sebou slnko a vdychovali príjemný vzduch, sa na mňa pozerali ako na blázna, no bolo mi to jedno. Vyplazila som susede jazyk a rozbehla sa do domu. Do zrkadla som sa radšej nepozerala a obutá som prešla chodbou až ku schodom. Odrazu som sa zháčila a vrátila sa späť do haly. Na zemi pri dverách ležal list. Zodvihla som ho. Bol adresovaný mne. Nemotorne som ho otvorila a nakukla dnu. Prišla mi pozvánka na Romanov pohreb.