bez názvu 1

              ∆

 

Zabudli ste sa usmiať,

a tak

slza vám zmyla tú

trýzeň

prameniacu na samom dne

vašej krásy.

 

Horkým jazykom olízla smútok

pálivými bozkami

                             zapálila líca

a slano sa túlala

alejami zaplavených snov.

 

Ách, aká lichotná sentimentalita.

 

A, veru, prečo to trápenie?

Veď

        v bezuzdnej kráse je nádhera,

        v ľudskej prirodzenosti krása,

        v odľahčujúcom plači

                        ľudská prirodzenosť.

 

A že po tvári padá slza,

         kým úsmev sa utiahol do krytu,

    že uniká z vašej krásy žiaľ

         celú noc až do svitu,

    že máte na sebe tŕne

         a kvitnúcu ružu navitú,

to len prináleží

         vpísať do srdca vám

                                           tisíc chvál.

 

Len plačte,

plač tiež je liek

            zázračne liečiaci

s pomocou slaných

                         mileniek.

 

Len plačte.

Plač tiež

        vynáša na vrchol

                               katedrál.

 

 

 

---