Arianna a Básnik

Smerom na západ od mesta, v ktorom bývam, sa rozprestiera Čierny les. Je to les, v ktorom vládne nekonečná tma, ticho a smútok.

Pred lesom je malý peň. Na tomto pni vždy sedáva jeden jediný človek. Volá sa Básnik. On ako prvý (a jediný) vstúpil do Čierneho lesa a odvtedy sa stal jeho neoddeliteľnou súčasťou. Mnohí ľudia sa pýtajú, čo mu priviedlo na um takú zbesilú myšlienku. Odpoveď znie: láska…

Stalo sa to pred mnohými rokmi, keď mu tiahlo na dvadsaťdva. Vtedy mu v hlave vírilo jediné slovo: Arianna…

Arianna bola mladá, roztomilá dievčina, ktorá už mnohým mužom pomútila hlavu. Ďalšou jej obeťou sa stal aj Básnik. Jedného dňa za ňou prišiel a povedal jej, ako veľmi ju ľúbi. No Arianna jeho city neopätovala a Básnika svojím výsmechom hlboko ranila.

Vtedy si muž neuvedomoval, čo robí. V návale zlosti schytil prvú vec, ktorá mu prišla pod ruku a zahnal sa ňou. Arianna sa zakolísala a padla do Básnikovho náručia. Po celom tele sa mužovi rozlialo teplo a radosť, že konečne sa mu jeho milovaná vzdala. Objímal ju tuho a pevne; bozkával ju na tvár a na ústa; hladil ju po krku a po jemnej pokožke. Rozopol jej šaty a bozkával ju na mladé ňadrá, rukami vášnivo skúmal jej telo a plnými dúškami vdychoval sladkú vôňu.

No keď sa rukou dotkol jej brucha, uvedomil si, čo vykonal. V podbrušku mala hlbokú ranu. Do tohto miesta vrazil Básnik v amoku nôž, ktorý bol pre Ariannu smrteľný.

Muž ticho sedel a hľadel na potoky krvi, ktoré sa stretali v kaluži pod Arianniným bezvládnym telom. Minúty ubiehali. Po hodnej chvíli sa Básnik zdvihol a s hrôzou v očiach hľadel na mŕtvolu, uvedomujúc si zverstvo, ktoré práve vykonal. Po celom tele mu prebehla triaška; vycúval z izby a rozbehol sa von do tmy.

Neviem, ako dlho bežal. No hoci to bolo dosť dlho na to, aby zabudol na okolitý svet, aby sa zbavil všakovakých myšlienok, ktoré kedy trápili jeho mladú myseľ, bol to príliš krátky čas na to, aby zabudol na Arianninu vraždu.

Keď zastal, nemal poňatia o tom, kto je, zabudol, ako sa volá a čo robí pred Čiernym lesom. Potichu si sadol na peň, vytiahol notes s perom, ktorý vždy nosil pri sebe, a začal písať.

Neviem, ako je možné, že sa mu listy papiera ešte nevyminuli, že žije už stáročia bez vody a bez jedla. Snáď ho pri živote drží spomienka na krásnu Ariannu, ktorej každú minútu venuje jednu báseň, každý raz inú, každý raz prosebnú o prepáčenie, každý raz ospravedlňujúcu za čin, ktorý spáchal.