Časť prvá: Zcestná

    Stretol som ju na letisku. Povedala ahoj a zobrala ma do kostola. Mne to nevadilo. Bol totiž prvý piatok a osem som už mal. Máte pravdu, bolo to trochu čudné ale lepšie ako u nás doma.

    Vždy v prvý piatok bolo eucharistické požehnanie. Ako malé decko to bola pre mňa vždy veľká udalosť. To som ešte miništroval. Zlaté časy... No potom nám pridelili nového farára a začali sa diať čudné veci. Požehnanie bolo niekdy aj viackrát do týždňa a nejako to stratilo čaro. A s ním aj moja viera. Myslím si, že farári sú tu na to, aby vám skazili ideály, zničili vieru, odsudzili od boha a každý týždeň v nedeľu nasrali novými zbierkami. Kto nenájde boha sám, nemá skutočnú vieru.

    Po kostole sme šli k nej domov. Bola veľmi milá. Rozprávala asi tri hodiny. Aj keď som sa veľmi nudil, srdce mi búšilo ako divé. A divé zvery zničili chatu, čo tam bola postavená. Nepomohli ani železné ploty nabité elektrickým prúdom. Prúdil cezomňa ako bolesť z odsudzenia. Myslel som, že to nezvládnem, no nakoniec som vydržal.

    Nakoniec všetci vydržali. Farára nikto nezabil. Pomohla apatia. Alebo skôr ignorancia. A je tomu tak až podnes. Ani neviem koľko rokov. Moja sestra vtedy bola tuším tretiačka. Keci, že majú meniť farára chodili keď som bol tretiak ešte ja. No mňa to nepostihlo. Až moju sestru. Sprostosti, ktoré tento farár vymyslel, ani nebudem radšej opisovať.

    Keď sa ma spýtala koľko je hodín povedal som, že neviem. Že vraj čas nie je dôležitý. Mala prekrásnu tvár. Po takej som vždy túžil. Vedel som, že sa zaľúbim. No nie dnes, až zajtra.

    Ráno múdrejšie večera.