Malá púšť

Slnko pečie a rozpaľuje piesok na 90 stupňov. Už hodiny som nevidel iný než zvlnený vzduch. O vetre nemá cenu hovoriť.

Košeľu mám prepotenú tak, že by som ju mohol žmýkať ako mokrú handru. Ale to si nechám až na moment kedy budem v úplnej zúfalosti chcieť vypiť vlastný pot.

Piesočné duny vyzerajú ako nekonečný zrkadlový odraz toho istého piesočného násypu, ktorý sa tiahne kam až mi oko dovidí. Topánky mám takmer žeravé z neustávajúcej chôdze, ktorej cieľom je, aby som sa udržal pri vedomí a možno aj nejaká nádej na lagúnu. Takú peknú, klasickú- malé jazierko, jemná trávička a palmy, ktoré vytvárajú ten potrebný tieň. Krása.

Som však stále uprostred žltého mora. Suchého, neľútostného, ale krásneho. Len neviem či stálo za to tú krásu vidieť.

Z fľašky dopíjam posledné kvapky. Chytá ma panika a zúfalosť, a s prehľadom obsadia priestory môjho stiahnuteho žalúdku aj môjho topiaceho sa mozgu.

Prekonám ďalšiu dunu. Pohľad na akútny nedostatok lagúny, na jej druhej strane ma privedie do zúfalstva. Nechce sa mi už pokračovať, nevládzem a jediné čo ma ženie dopredu je strach o holý život.

V prelude sa mi zazdá, že sa tri duny zlejú do seba, a vytvoria masívnu stenu, na ktorej povrchu sa dá jasne vyčítať posmech a cynizmus.

Podlamujú sa mi kolená a padám nimi do piesku. Krátke nohavice mi neposkytnú dostatočnú ochranu pred rozpáleným pieskom a moje kolená ma začnú páliť ako nikdy v živote. S výkrikom padám tvárou nadol a následne sa skotúľam o pár metrov nižšie. Nie však na dno. Rýchlo mi prebleskne, že vo filmoch sa vždy ľudia kotúľajú až úplne nadol.

Telo ma páli a moja tvár je zaborená v piesku, pričom tisíc žeravých ihlíc sa mi zapichuje do kože. V ústach, stále sa trošku tešiac z posledných kvapiek, vŕzga a presýpa sa piesok, ktorý sa z nich snaží dostať aj posledné známky vody.

Z očí mi vyrazia slzy. Chcem kričať, ale unavený, predýchaný hrudník sa nezmôže na nič, len na slabšie vydýchnutie. Takto to predsa nevzdám. Musím sa pohnúť ďalej.

Ešte jedna duna.

Ešte jeden pokus.

Každý sval v tele sa mi trasie, keď sa dvíham. Jedno oko privreté kvôli piesku, poškuľujem pred seba, zatiaľ čo cez nozdry vdychujem blčiace plamene.

Trvá to dlho. Po každých piatich krôčikoch sa zosypem na kolená. Ale vstanem. Musím predsa zo seba vyžmýkať maximum. Ukázať, že pud sebazáchovy nie je len termín.

Prichádzam k vrcholu. Už mám priestor za ním na dohľad, keď sa mi nohy definitívne zlomia, zakalí sa mi zrak a ja nevnímajúc padám na zem. Presne na rozhraní vrchola.

Po dobe čo bola večnosťou, mi opäť začnú fungovať zmysly. Pomaly, postupne. Pod rukami mám piesok. Začínam opäť počuť. Jemný šum. Pomaly začínam žmurkať a rysujú sa mi obrysy môjho okolia.

Zakašlem, čo spôsobí, že si fúknem piesok priamo do očí a do nosa. Reflexívne sa obraciam na chrbát a pretieram si oči. Keď ich otvorím, čelo mi zľahka pokrývajú jemné tiene, ktoré vytvoril vlniaci sa vrcholok palmy. Vrcholky krásnych zelených listov.

Raj.