Zabudnutá báseň

Pamätáš sa, ako si nariekal na cudzími životmi?

Tak šialene pateticky si plakal,

že si takmer zabudol plakať nad svojím vlastným.

Každou slzou si vypĺňal obsah starej a zabudnutej fontány,

pod hladinou ktorej sa ukrývala vernisáž tvojich prvých básni,

rozpriestranených na samom dne,

medzi črepmi fliaš od jablkového vína,

rozmočenými ohorkami cigariet

a slnkom vyblednutou pornografiou.

Pomaly si krúžil okolo jej osi

a bol si smutný a šťastný z tých navonok

nepodstatných momentiek, vďaka ktorým žiješ dodnes.

Rozumeli ti vtedy iba stromy, Baudelaire, voda

a zopár dekadentných feťákov,

ktorých domáca hierarchia tak nenávidela,

presne ako ty ju.

Občas sa ešte stále vidíš, tak ako pred tým,

v niektorých fontánach,

vzbudzujúcich v tebe pocit čohosi nesmierne dôležitého.

Prechádzaš sa okolo nich zhrbený

a z rukami vo vreckách z nich ešte stále čítaš, svoje dávno zabudnuté,

no dnes už neviditeľné básne,

na obsah ktorých si už ani poriadne nespomínaš.

Pamätáš si už iba ich mená:

- Nechápaví ľudia

- Maja milujem ťa

- Maja nenávidím ťa

- Do boha s celým svetom...