Písmák Československá literární komunita
Tak jako generace autorů před vámi, publikujte svoji psanou tvorbu. Podělte se o svoje názory a sbírejte zpětnou vazbu na svoje díla. Inspirujte se a učte od nejlepších.
Přidejte seO divožienke čo sa nikdy nezasmiala
07. 09. 2007
2
2
731
Autor
labuť
Keď som ju videla naposledy, stála uprostred trávnika, obkolesená lipami a gaštanmi.
Na jej vek bola primerane štíhla, ale akosi neprimerane duchom neprítomná.
Zaryto zabodávala pohľad kamsi medzi trsy trávy.
Dlhočizné vlasy jej povievali až kamsi po zem.
Stála meravo,zjavne už poriadne dlho.
Pod nárazmi chladného septembrového vetra sa vždy len zatriasla a stála ďalej.
Ani čo by tam korene zapustila.
Smiech okoloidúcich sa jej netýkal.
Rozpúšťal sa v šume lístia,aj toho,čo už mala vo vlasoch.
Ktohovie, čo ju vlastne tak trápilo.
Tie smutné vŕby teda vedia smútiť krásne.
Na jej vek bola primerane štíhla, ale akosi neprimerane duchom neprítomná.
Zaryto zabodávala pohľad kamsi medzi trsy trávy.
Dlhočizné vlasy jej povievali až kamsi po zem.
Stála meravo,zjavne už poriadne dlho.
Pod nárazmi chladného septembrového vetra sa vždy len zatriasla a stála ďalej.
Ani čo by tam korene zapustila.
Smiech okoloidúcich sa jej netýkal.
Rozpúšťal sa v šume lístia,aj toho,čo už mala vo vlasoch.
Ktohovie, čo ju vlastne tak trápilo.
Tie smutné vŕby teda vedia smútiť krásne.