to fix the shadow

Nesmí se chtít spát. Pokud něco chci, pak vždy nejprve zustat probuzený, nebo spíše se neustále probouzet. Při probouzení vnímám, že trpím, že se měním, že jsem jiný, že ničemu nerozumím; a čím víc jsem probuzený, tím více jsem nešťastný, zbabělý a slabomyslný. Čím víc se probouzím, tím víc se chci změnit a tím větší cenu bych slíbil obětovat za tuto Pravdu, o níž nic nevím a kterou si nepředstavuji jinak než touto absurdní negaci svého přítomného úpadku.

Prší. Presne také počasie ma privítalo naposledy v Anglicku. Ležala som v izbe a ked som otvorila oči, nemohla som si spomenúť, kde som. Ten štvrocový pôdorys, strop s ostrými hranami - tak predsa moja izba nevyzerá. Toto nie je môj domov…Za oknom dážď. Zima. Hnev. Či len akási letargia - Čo tu robím? Dám si heroin a zaspím. Sny…Sny, o ktorých som už písala. Túžba po niečom, čo je nedosiahnuteľné. Čo by sa mohlo stať skutočným, keby som chcela, ale práve tá skutočnosť toho by znamenala ďalšie sklamanie. Moje predstavy sa nezhodujú so životom, ktorý žijem. To je z Bergmanovej Persony, prvý film, ktorý ma na Slovensku privítal. Nespali sme. Zvláštne, že napriek možnému nepochopeniu som podala celkom kompletné vysvetlenie. Rozum bol spokojný. Opäť žijem v spomienkach. To je svet, ktorý som si vybrala kvôli tej neskutočnosti, ktorá ma naplňuje aspoň akou takou znesitelnosťou, ináč by som nemohla existovať v relatívnej spokojnosti, keby môj svet bol skutočný.
Keď som priletela do Prahy, hneď ma sestra naložila do auta a uháňali sme cez známe i neznáme ulice priamo na Holešovice…- Mama povedala, že máš ísť domov. Bola som tak zvláštne dojatá, čosi vo mne chcelo kričať, iné čosi plakať, ďalšie snáď ďakovať osudu a rezignovať…Tupo som pozerala von oknom. - No a čo máš nové? Nič, vôbec nič…Akýsi pocit, že prestávam byť pánom svojho ´zivota´, že opäť ktosi začína rozhodovať za mňa, v mene môjho dobra…Som unavená. Únava mi zabraňuje prepadnúť hnevu. Nie na blízkych mne ľudí, ale voči sebe. Že nemám silu…že nemám silu zmeniť okolie podľa svojej predstavy. A viem, aká je moja predstava? Budem sa držať Meyrinkovej rady rozprávať k sebe nie ako ´ty´, ale ako ja .. vraj sa menej tým budem štiepiť.
Ľudia sa ma pýtali, či sa teším na návrat. Pýtali sa, ale boli si istí, že áno. Áno? Nemám potuchy. Posledné dva mesiace vo mne stále prežíval prízrak môjho posledného výletu do Prahy. Víťazstvo bolo zničené vlastnou hlúposťou. Vlastnou vôľou. Vravieť si to stále dokola. Hlúposť sa dá napraviť vlastným úsilím, nedostatok vôle napraví len zázrak. Nemôžem čakať. Nebudem prosiť. Nebudem dúfať. Žiadne kompromisy…Usmiala som sa na sestru, ako ma nakladala do vlaku. Praha neutečie…Kompromisy. Chýba mi tu tá voľnosť, ktorú som pociťovala v Anglicku. Nič nemať, nikoho nepoznať, žiadna minulosť, žiadne väzby, žiadne sluby a očakávania, žiadna konfrontácia s predstavou a okolím. Žiadne predurčenie. Každý krok i každý čin je len môj. Len pre mňa. Dostávam len to, čo si sama dávam. Všetko je cudzie, niet sa čoho chytiť. Spomienky zostali v Európe a sú mi nanič. Stojím uprostred pola úplne sama. Úplne sama kráčam krajinou, ktorá mi nič nevraví, ktorá sa mi nepáči, pretože nemá so mnou nič spoločné. Úplne sama sedím pri mori a chlastám víno. Úplne sama sa zaoberám mojimi myšlienkami, minulosťou, čímsi neskutočným…a návrat do Prahy ma desí. Čo som raz milovala a stratila, neobnovím nikdy. Desí ma konfrontácia predstavy so skutočnosťou. Pohyb v čase. Vraciam sa tam, kde som skončila, čo sa stalo medzitým, bolo vytrhnuté z času, chýba kontinuita. Kto sa odsekne -- Nebola som dôkladná. Opäť čakám. Rozmýšľam o Prahe, rozmýšľam o mojom prvom odchode do Prahy…hľadám rozdiely, hľadám spoločné body. Ako keby som sa chcela vrátiť kdesi hlboko do minulosti, kde môj život mal v jednej chvíli zmysel, kde bol cieľ a túžba po jeho uskutočnení tak silná, že nič nebolo nemožné, že nič iné neexistovalo, že neskutočné sa mohlo stať živým. Živým v zmysle pozemského chápania života. Môžem žiť sen, ktorý nemá s pozemským životom vôbec nič spoločné? Môžem existovať v snoch ako tá ozajstná a žiť na zemi ako prízrak? Blúdiť bez cieľa, života i radost, čím horšie, tým lepšie, čím ďalej od svojich predstáv, čím ďalej od samej seba, tým viac vo fantázii, v minulosti…Nemám pravdu, pokiaľ nebudem úprimná aspoň pri zachytávaní myšlienok na papier, neexistujem. Neexistujem už dávno a ja som si to nevšimla. Samovražda je najväčšia slávnosť v živote človeka. Môžem sa zabiť fyzicky, alas, alas, prípadne môžem zostať nažive a spáchať samovraždu psychickú. Čo som si vybrala a čo som spravila je zbytočné rozoberať. Len prečo som tú najväčšiu slávnosť prespala? Pri prechode cez fyzický prah mi chýbali sily…Stav absolútnej meravosti. Necitlivosť. Túžba oslabená strachom. Strach. Strach. Pri duchovnom prechode mi chýbalo vedomie. Túžba vyvolaná strachom. Zavriem oči a už viac sa nezobudím. Nenávidím strach. Mala som sen nedávno, po príchode do Bratislavy. Ležala som v nemocnici, vyzeralo to skôr ako veľká jedáleň alebo bufet, ale miesto stolov bol priestor zaplnený nemocničnými postelami. Na jednej som ležala ja, nad hlavou som videla všetky infúzie a vedľa sedel asistent či sanitár a všetky ich spustil, hladina rýchlo klesala a ja som cítila, ako dostávam čosi do krvi a ja to nechcem - ja nechcem spať! Ja nechcem stratiť vedomie…Tá nevoľnosť, tá bezmocnosť, chcela som bojovať, vyskočiť, ale v tom momente opäť naplnil infúzie a už som mala ďalšiu dávku v obehu…Zatmelo sa mi pred očami, s námahou som ich otvorila a opäť som videla, ako sa infúzie plnia…-Keď sa pohneš ..! Nie, nie, ja budem dobrá, len mi už nič nedávaj, nie .. A s úsmevom otočil kohútik, videla som klesať hladinu a stratila som vedomie. Čo to má znamenať? Opäť ma napadajú tie slová: ´Nesmí se chtít spát ...´ Smí? Nesmí? Zaujímalo ma to niekedy? Som doma. Mám tu svoju hudbu, svoje knihy, svojho psa. Pekný svet som si vytvorila. Môžem sa tu zavrieť a pozerať na nebo. Rozmýšľať o tom, kde som bola posledných desať mesiacov a kde budem čoskoro. Krásne. Kde robím chybu? V tom, že sa nepýtam - Kto som?
Keď som odchádzala z Anglicka, nikto mi nepoďakoval, nikto sa so mnou nerozlúčil, nikto mi nepodal ruku…Odkedy si potrpím na slušné správanie? Veď je to môj štýl zmiznúť bez rozlúčenia, prijsť bez pozdravu, prijímať bez poďakovania, dávať bez prijímania či očakávania akýchsi záväzkov, nebodaj vďačnosti…Prvýkrát v živote som pracovala. Managerka bola chladná ako kameň - Kameň! Kameň je symbol pevnosti, základu, charakteru, vnútornej podstaty - Nie, ona bola chladná ako mŕtvola. - Čo chceš? - No, už som tu skončila, tak som sa došla rozlúčiť…- Aha, vraciaš sa domov do Polska?…Vyčítali mi, že som za celý čas tam sa neskamarátila ani s jedným človekom. Idioti. Možno je to počasie, prečo som momentálne v akejsi podivnej nálade, keď by sa patrilo, aby som sa tešila, že som opäť doma, medzi svojimi. Doma? Nikdy som nebola doma. Dakedy som chcela byť sťastná. Potom som chcela byť dokonalá (deus sum!). Možno mi bude stačiť, keď sa dostanem domov…
´Raz sa dostanem Domov, na koniec cesty, začiatok Mágie ...´ To som napísala, keď som mala 16…Chcem ísť preč, aby som si neprestala vážiť ľudí, ktorých mám rada. (srov. Niet.) Chcem ísť preč, aby som mohla byť úplne sama a nemôcť nič robiť, nemôcť to zmeniť, musieť sa tomu prispôsobiť. Milujem samotu, pretože po nej túžim, keď ju mám, nenávidím sa, pretože som stále so sebou, pretože sa nemôžem sama seba zbaviť …Viem, prečo som odišla do Prahy, hneď ako to bolo možné, keď mi bolo 18. Viem, prečo som odišla z Prahy, keď to tam už viac nebolo možné pre mňa existovať, keď mi bolo 24…Viem! - Nie je dôležité od čoho, ale k čomu si sa oslobodil... K čomu? K čomu? Od seba samej.

---