Seminar

     „Keď to bolo tak dávno... Vlastne ani neviem, akej farby som mala vtedy vlasy.“ Podobne začínam vždy. Snažím sa zaujať poslucháča, pomerne často chytám na udicu senilných starcov a starenky, viete takých tých dobrých ľudí, čo majú čuch snáď len na  životný smútok, čo sa šíri zdekadiaľ. „ O, áno, veľmi dávno. V tých časoch  ste vy ani len myš neuzreli, keď ja som prežívala najväčšie utrpenie. Hodné stotisíckrát viac poslucháčov, ako ste vy.“ Rada špekuľujemo takých veciach. To isto nie je o tom, ako so mňa vytekala krv a puchol mi tampón v pošve. Išlo o väčšie utrpenie. Hodné žiaľu. „ Maminka mi vtedy ani len raňajky nechystala, no dobré to bolo žieňa. Atypický, bývalým režimom poháňaný stroj, ktorý patril k spasiteľom psieho sveta. Veru, veru. Psieho sveta. Ako vravím. No dobré to bolo žieňa. Ale ako škaredo rozprávalo. Hanebne a odpudzujúco, že uši parazitov v koberci sa krčili a zdesene vypovedali službu.“ Pomaly navodzujem situáciu,no ani zďaleka sa nepribližujem k podstate, pre ktorú si sem prišli. Mám rada tieto zasadnutia bez významu. Len posedieť, popočúvať, popozerať a samé ine po. Ako minule. To vám bola zábava,aj ruské kolo by malo čo robiť ,aby sa jej vyrovnalo. Tak zrovna som prežívala som rozprávačský orgazmus, keď si niekto ukadil a vypudil celé osadenstvo. Vravím si, isto sa ma snažil skompromitovať deduľo s hnedou manžetou. Rozhodnutá, že ho okamžite vyhodím, hneď ako sa zbavíme pachu v miesnoti (pravdepodobne pošlem peniaze naviac tomuto architektovi za výnimočne veľké okná, aké na stavbách podobného typu nikde nenájdete) som sa zarazila, keď sa starkí po chvíli nahrnuli späť do miesnosti, usadili sa do predošlej polohy, až na toho smradľavého chrápúňa a keďže ich táto udalosť tak vyrušila, že pozabúdali detaily môjho príbehu, tak som bola požiadaná o zopakovanie od samučičkého začiatku. Rozumiete? Prejsť každú vetičku odznova. To je odmena, na akú som čakala celý život. To je odmena. Môžem zmeniť intonáciu a tiež použiť nové metafory, vložiť alegórie. Poviem vám, to bola sranda.

        „Pretože na každého raz príde, že už nemá čo povedať básnickou rečou. Pokúšala som sa, samozrejme, skúšala spôsoby beatnikov zapisovať chvíľkové vnemy bez hlbšieho významu podobajúc sa na umenie. Človek trpí už len tým, že sa nedokáže vyjadriť. Presne si pamätám jeden zvlášť neúspešný pokus. Volalo sa to V plavárni. „Ako zhodiť svoju pochabosť, povedať prepáč? Kedy bude mať to prepáč váhu? „ alebo „Báseň vie očistiť?“ Vtedy som začala veriť v Boha. Viete, drahí starčekovia, toho Boha, čo nestvoril tento svet, ale je vo vás a bežne počas dňa vás šteklí svojimi narážkami na spôsob života. Nemoralizuje, iba provokuje. A vy sa mu zveríte do rúk, len tak pre zábavu, a on sa s vami hrá ( podobne ako keď vy skladáte rubikovú kocku, niekedy sa vám to darí, iba tak náhodne bez nejakej logickej súvislosti a niekedy zas pomiešate farby, že vznikne nechutný chaos až vás to prestane baviť a hračku odložíte na neskôr). On ma poznal. Nemohla som klamať o živote v celibáte, či skôr viac než hriešnych myšlienkach. Tiež som nemienila behať do kostola na ruženec, to by mi už len chýbalo, či snáď odriekavať slová modlitby, čo ju toľkí z papule vypúšťajú. Nie, on ma považoval za svoje dieťa,“ tu mi napadá ďalší verš z mojej básne v období, keď som rozkvitala „ ...a radila sa k deťom Slnka...“, „len preto, že som verila a to mu stačilo.“  Nikto ani len netuší, čo ma k tomu priviedlo.Opovrhovali by mnou, cerili zuby a naťahovali sliny pomedzi ne, až by im pokvapkali na pravidelne žehlené košele. Smiali by sa, ako to mne príde smiešne. Môžem usúdiť, že americká produkcia nevyvoláva len násilie.

        Červenovlasá babička sa zachvela. Vyzerá akoby mala epileptický záchvat alebo niečo na ten spôsob, tak sa mi zdá. Pamätám si jej tvár, už minule mi padla do očí.. Prespala celý seminár a nakoniec najviac tlieskala. Vážila som si jej pohyby, pretože na dámu jej veku jej to iste robilo obrovské potiaže. Možno mi bola najsympatickejšia zo všetkých. Veď predsa ona jediná mi zdávala úctu, napriek tomu,že ani netušila hlavnú kolíziu v mojom rozprávaní. Tým pádom mi iste dôverovala v tom, že to bolo hodné potlesku a že ja som kvalitný, ak sa tak môžem nazvať, rétor. No aj tak by mala zmeniť značku farby na vlasy. Nejako jej krepovatejú. „Okrem toho, že som bola odmenená vierou,“ to znie tak vážne, odmenená vierou, aké prihlúple spojenie, už ho viac nepoužijem, „tiež som v tých časoch prežívala rozlet v podobe lásky. Klin sa klinom vybíja. Tým som sa riadila. Nechcem ani len pomyslieť na to, čo by sa so mnou stalo, keby aj táto túžba by mi bola odopretá. Predstavte si mládenca o výške sotva meter sedemdesiat, tmavé vlasy a taký ten vábivý pohľad, čo si vás omotá a sebecky nedokáže pustiť, lebo je presvedčený, že jeho úlohou je byť vábivým len kvôli vám. Model to nebol. Ó, veru to nie. Nikdy ma nepriťahovali modelovské hrude i keď tento mal na potvoru postavu rajcovnú. To som ale musela pri ňom vyzerať. Prasa z válova. Vlastne ani neviem, prečo sa so mnou zaoberal. Častokrát mi vyčítal moje otázky. Pripadali mu asi zbytočné. Mne pripadali zbytočné jeho reakcie. Keby mi prosto odpovedal, nemuselo by dochádzať k tzv. výmene názorov. Tak sa tuším moderným slovníkom označujú hádky.

Veľmi rada rozprávam o sebe. Ako dieťa som bývala neznesiteľná, keď sa svet nekrútil okolo mňa. A tak sa krútil. Nechcem zvalovať vinu na rodičov, no kiežby sa mi menej venovali. Možno by sa vo mne potom nevynárali tie pocity, pre ktoré som tak veľmi trpela. Isto, celé to bude zakotvené v detstve a podobné kecy. Darmo teraz hľadať príčinu! Nanajvýš by som naďabila na ozajstného pôvodcu-previnilcu, no aký trest udeliť? Aj tak by som nebola schopná vyprodukovať niečo primerané tomuto daromníkovi. Takže sa uchýlim pri teórii, že podnet nevyrobil nikto, podnet pre bolesť bol jednoducho daný. Ako súcno.

       Hlásiaca sa ruka, to zas bude.Iste sa vypýta na wc a s ňou množstvo ďalších rúk. Vyrušia ma tak, že zabudnem načatú myšlienku a budem musieť oficiálne vyhlásiť prestávku na načerpanie energie. Smiešne, akoby sa to na ich telách nejak zvlášť prejavilo. Dosť pochybujem, že večer, keď si ľahýňajú do postele sú unavenejší ako ráno.Veď aj po desaťhodinnovom spánku odkráčajú nanajvýš pár metrov. „Vážení, pauza. O 15 minút na svojich miestach. Rada by som vás upozornila, že za nápoje sa neplatí, tak prosím vás, neotravujte čašníčky otázkami typu: Čo som dlžný? 15 minút. A pre tých, ktorí nepoznajú hodinky, riaďte sa davom.“

      Priznávam, niekedy mi vyhovujú tieto chvíľky, môžem sa pripraviť na pokračovanie. Zvyčajne si vypíšem nejaké body, o ktorých treba rozprávať a môže sa stať, žeby som na ne zabudla.To by bolo. Ani si to neviem predstaviť a to sa namôjdušu snažím. Ako by potom moji verní poslucháči mohli pochopiť konanie, čo sa javí ako pochabé, pritom priamo vyplýva z vtedajšieho postavenia mňa ako už dozretého plodu. Ktovie (asi len ten Boh vo mne) kedy nastal zlom a vytiekla plodová voda. Isto som bola vystrašená a vzrušená. Veď som sa musela prestrčiť cez otvor o hrúbke mužského penisu! Hlava-nehlava, musela som. No spomínam si na placentu. Dobre ma kŕmila. Dodnes jej vďačím za živiny. Srdce sa zaktivizovalo. Nasávanie krvi, vytláčanie krvy. Taký bežný rituál, keď človek žije. Moja placenta sa volala Michal. Typické meno pre orgán. Vedel ľudí popliesť svojim zjavom – na prvý pohľad samčím, no skutočnosti bol prehnitý buzerantstvom. Dodnes závidím tomu telu, ktorému patrí a do úst beriem kiežby...Pre ozrutnú osobnosť, ktorú on vlastnil, o tom nemienim diskutovať, sa stal mojim darcom. Po toľkom čase sa neodhodlám vyhlásiť, akým postojom sa ku mne sústredil. Možno priateľstvo, drzosť tvrdiť niečo také. Skôr súcit. Alebo láska, ktorú cíti k samotnej podstate bytia. Láska, pre ktorú sa nikdy neodhodlá okoštovať pštrosa, či obyčajné kuracie stehno. Raz som mu vložila do úst žuvačku a on mi oblízal prst. A raz ma zasa objal, lebo mi údajne zomrela kamarátka( nejaký farizej sa zahrával s pojmami). A raz, keď sedel pri mne mal strašne chudú nohu.

       Podobné 15-minútovky mi ľahodia. Rozcítim sa a môj prejav vyžaruje akúsi iskru, ktorá ma robí obľúbenou, nechcem zachádzať do krajností, ba priam výnimočnou. To mi pripomína: „Na miesta. Pokračujeme. Nenalievajte sa toľko, kriste, čo ste kanistre!“ Takéto chovanie ma ale vie vytočiť. Musím zachovať kľud. Sú tu kvôli mne. „Pamätáte sa ešte vôbec na Michala? Už som vám ho spomínala. O tom, ako má každý svoju placentu a potom sa z neho stane iný človek. Pôrod alebo potrat. Isto viete, veď to bol jedna z najlepších prednášok, aké kedy boli urobené, v dejinách ľudstva vôbec. Na to sa nedá zabudnúť.“ Chrapúni, hádam mi len nechcú nahovoriť, že nevedia, o čom hovorím. Nezaujíma ma to. Tvárim sa, akoby som nezbadala ich nechápavé pohľady. Veď počkajte, ja, keď sa vypracujem, nebudem potrebovať také publikum, ako ste vy. Neokrôchanci. „Tak, rada by som vám spomenula jeden zážitok s ním, ktorý ma namôjdušu poznamenal na pekných pár rokov neskôr. Išlo o to, že mám príliš veľa estrogénu na to, aby som v sebe zahubila ženské prejavy. Dostala sa ku mne informácia, že mi deň predtým skočila blízka osoba z okna, pritom si šľahla nohu o zábradlie a zahynula. V skutočnosti si dodnes nažíva so zjazveným lýtkom v lepšom zdraví, ako ktokoľvek z vás. No to som ja nevedela. Prechádzala som sa rozcítená po chodbe v škole...“ Aké boli len roky na strednej povznášajúce, keď som na chodbe stretávala Michala. Najviac sami na ňom páčili jeho pery. Nedokážem ich presne popísať, vlastne vôbec, no keď privriem oči, sú tam. Netusím čím to bude, keď zo skúsenosti viem, že nemám fotografickú pamäť. No, prisámbohu, sú tam. Tie najdokonalejšie pery. Podobné som stretla už len raz a aj to som sa ich snažila uchmatnúť si len a len pre seba, no opäť mi to nevyšlo. Zrejme nemám šťastie na pery, čo sú krásne, no nedajú sa opísať. „Keďže som neuveriteľne skučala (dodnes sa hanbím za podobné prejavy), Michal si ma nemohol nevšimnúť. Vyzvedal. Načúval. Bol sveták. Dal mi tabletku, vraj mi mala pomôcť a tiež mi dal objatie. Stískal ma pevne, zdalo sa mi, že si na mne testuje silu, no rozdrviť mi kosti nestačil Som silná nátura. Ale ja som sa samozrejme nezaprela a oslinila mu svetrík, splašil ho niekde v sekáči. Nevšimol si to. Keď mám pravdu povedať, ani sa moc za seba nehanbím. Myslím, za tie prejavy. Aspoň sa mám nad čím zasmiať. Teda, zatiaľ mi to moc vtipné neprišlo, ale netreba to zatracovať. Aj zelená rajčina časom dozreje.“
Niekedy, keď čítam viacero kníh od toho istého autora, nachádzam v nich isté asociácie, isteže, akoby nie, no mám na mysli skôr nejaký postreh,či myšlienku, čo sa viackrát opakuje. Akoby všety tie romány, elégie a bohviečo ešte bolo stále to isté, akurát že pozadie ústredného konflinku sa mení. V tých okamihoch mi klesnú autorovia v očiach. Pche, keď už majú svetom uznanú genialitu( musí to byť istý stupeň geniality, keď im vydali, kurnik, knihu, i keď v dnešnej dobe toho potlačia, trendom sa stáva klčovanie lesov kvôli brakom plných lásky) tak predsa ich mozog musí obsahovať roj tak úžasných zážitkov, že im ich musíte normálne závidieť. A prečo teda sa opakujem ako taká najväčšia chudera? Presne túto istú situáciu som popísala v mojej poviedke tiež z obdobia, ktorého sa týka seminár(mimochodom velice zaujímavá vec, človek ani nevie, ako tomu rozumieť,  či sa brať vážne alebo čo už so sebou robiť). A tak pekne to bolo povedané. Formou rozprávky. Mám rada rozprávky. Všetky tie ich aristokratické rite, čo sú hlavnými postavami. Ako blonďavá hlava s korunkou žije šťastne až kým nepomrie a pritom má chlapa jak sa patrí. Závere sú fajn. Zazvoní zvoniec a rozprávke je koniec. Aj Biblia by mala byť písaná na ten spôsob. Keď  tak uvažujem, asi musím vyzerať ozaj stupídne na tomto podstavci. V kŕči, akoby to mňa mala vypadnúť múdra reč. No profesionál potrebuje čas, musí nechať obecenstvo vychladnúť a dôkladnejšie sa zamyslieť. Priesor na spájanie mojich pocitov s tými vlastnými( sú vôbec ich nervy v stave cítiť? ). Na duchovno.

„Ale to nie je všetko.