Súbor lásky - nelásky

Súbor lásky - nelásky

(pokus o melanchóliu)

Fúka silný vietor, vonku je sychravo. Mala som dôležitý telefonát. „Čo chce? Asi to bude niečo dôležité.. Nechám sa ale prekvapiť.“ Nepríjemným spôsobom mi sťahovalo žalúdok. Konár búchal do okenice, čo ešte umocňovalo melancholickú atmosféru. Dnes bol deň ako má byť. Všetko o čo som sa snažila sa nedarilo. Mala som chuť buchnúť päsťou do monitora od počítača, preraziť ňou až stenu a nakoniec ho vyhodiť z okna. „Páči sa, nech sa vám páči. Toto ste chceli?“ To by som sa sebavedome povedala. Ale bola som slaboch, vedela som to. Nemala som ani na to obliecť si výrazný odev, lebo som sa bála, že sa mi budú smiať. Tiež som vedela, že mojou nepriebojnosťou a slabošstvom sa dostanem akurát do riti. Zhnijem za starým stolom z lacnej lepenky a z úst mi bude stále smrdieť káva. Moje zažltnuté zuby a 5 dioptrie so mnou aj umrú, iba ak sa obe nezhorší. „Ha, ha, ha...!“ Hystericky som sa smiala. „Ale nie, kľud, nebudem sa správať ako totálny blázon. Stačí, že myslím na všelijaké voloviny.“ Napriek tomu, že som vyvrheľ spoločnosti, najväčší odkundes, človek, o ktorého pohľadom ani nezavadíte, človek, ktorý je skôr na príťaž, než na osoh, mala som svojho človeka. Áno. Bol to on. Môj frajer, môj priateľ, môj jebač. A je len môj, aspoň dúfam. Naozaj neviem, ako to, že sme stále spolu. Nie je nič extra, ale nemôžem si vyberať a viem to. Ale tým som sa nezaoberala. Ale mal zvláštnu charizmu, z ktorou mi vedel navodiť príjemne pozitívnu náladu. Aj teraz, keď mi volal, potešila som sa, ale na druhú stranu, mal akýsi divný hlas... Už sa naňho teším...    

Pri vstupe do bytu zakopol o prah a udrel ma lakťom do nosa. Krv mi stekala po tvári, kvapky dopadali na zem a s ľahkosťou sebe vlastnou odfrkávali do strán. „Ty si neschopný debil..“ Robo pôsobil zakríknutým dojmom, niečo ako ja v mužskom prevedení, ale niečo horšie. Ak som ja vyvrheľ, tak on je mega-maxi vyvrheľ. Nikam to nedotiahne, je to nula. Čo plánuje so životom? Ako to chce zvládnuť, veď to všetko je boj. A on nie je lovec, on je lovený. Mala som ho rada. Ale v našom vzťahu som bola ja samica alfa, on bol beta, ak nie omega. Nikdy som mu to ale nepovedala, zrútil by sa a to som nechcela.

Dal mi obklad, ospravedlnil sa.

-         „No čo si chcel? Znel si dôležito..“

-         „Noo, neviem ako začať, no proste...“

-         „Neznášam to tvoje proste, čo chceš?“ Vrčala som.

-         „No veď sa k tomu dostávam.“

-         „No tak to vyklop!“ Kričala som.

-         „Rád by som, ale stále ma prerušuješ.“

Prečo sa vlastne na ňom vyvršujem? Lebo ma to baví. Lebo to ostatní robia mne. Som ľudská zdochlina. Ale čo ma potom. Je to slastný pocit...

Už keď toho mal naozaj plné zuby, zakričal: „ODCHÁDZAM!“ Ostala som pozerať ako obarená. Nemohla som tomu uveriť. Jediný človek, ktorého mám. Odchádza? Nie, nemôže. Čo sa stalo, je to moja vina? Prehnala som to?

-         „Prečo?“ Nezmohla som sa na viac.

-         „Naskytla sa mi výborná pracovná príležitosť. V Portugalsku.“ Moje nervy, v Portugalsku, on nielenže odchádza, ale ešte aj opúšťa štát. Ako to zvládnem, veď občas sme sa mali aj dobre, nie vždy som naňho zlá, však nie? Určite nie. Bolo nám dobre, zažili sme krásne chvíle. „Chcem tiež aby si šla so mnou.“ Tak to bol posledný klinec do rakvy. Ja mám ísť mimo štát? To nie, to nezvládnem. Nemôžem, na to nie som, na to nemám a bojím sa to pred ním priznať. Niee. „Nechcem, aby si tma so mnou zostala, iba chcem, aby si TY vedela, že tam ostanem.. Teraz by som sa vrátil po 3mesiacoch, ale potom na furt.... A teraz chcem, aby s tam so mnou šla a potom odišla...“ Na to nemám slov. Zmäkla som pred ním, presne ako v práci a v živote. Preberá štafetu, ťahám za kratší koniec. Depresia zaplavuje moje telo, ako rýchlo putujúci jed v žilách. „Ja by som sa pre teba niekedy určite vrátil....................... Spravil by som pre teba všetko na svete. A preto ak budeš chcieť zostať tu, tak to pre teba spravím a pochopím. A S RADOSTOU!!!! Ale raz...v kútiku srdca dúfam, že zmeníš názor a dôjdeš za mnou... a budeme spolu... stále, stále a stále......a bude nám super!“ Toto mi nikto ešte nepovedal, mala som v ňom človeka, o ktorom som ani nevedela. Ja sprostá, slepá.. Veď ten človek je skvelý. Čo by som si viac mohla želať? Ja, pozrite na mňa. Fuj, ble. Hnus. A on, človek s obrovským srdcom a dušou. Hlboké myšlienky a jeho city ku mne spravili zo mňa napichovaciu bábiku. Bola som znovu nič. Pripadám si odporne. Moja hra na dôležitú a tú lepšiu sa skončila.

-         „Tak potom radšej nikam nechoď....zostaň tu. So mnou.....keď budeš preč budem sa o teba báť. A budem smutná ....PROSIM OSTAN....“ Zúfalosť a melanchólia, moje druhé meno.

-         „Nemala si niekedy ambíciu opustiť túto stredoeurópsku dieru a siahať k vyšším métam a cieľom? Určite áno... určite keby si mohla, ideš odtiaľto hneď do preč... A ja ti podávam ruku, aby si so mnou šla...a pôjdeme spolu.. nevravím, že sa budeme mat vždy ako ti najväčší boháči. Ale nebudeme hladovať...a hlavne: budeme mat jeden druhého... Tato cesta je šanca na nový lepší život...nový obzor. A ja ten novy obzor chcem zdieľať s tebou!“ Umiera časť zo mňa, som v kolenách, všetko zlé čo som mu urobila, chcem vziať späť. Len aby ostal.

-         „Ja som zatiaľ neuvažovala že by  som mal isť niekam do preč...určíte nie teraz. myslím v mojom veku, viem že podľa teba je 20 r. už dosť na osamostatnenie...ale ja sa na to ešte necítim....a pokiaľ by som mala ostať v tejto stredoeurópskej diere tak určíte len s tebou...inak by to bolo krásne...byt stále s tebou...len my dvaja...ja ta ale nechcem nejako  zdržovať v tvojich ambíciách ,mal by si isť za svojim cieľom hovorím to síce hrozne nerada ,lebo nechcem aby si odišiel...jedine čo chcem úplne najviac, aby si ostal so mnou....aby si bol stále so mnou........

-         „Ale ja musím isť!“

-         „.....prečo?????????????“

-         „Ja som si kedysi dávno sľúbil, že sa budem snažiť o to, aby som mal lepší život než moji rodičia...nie je to zlé. ale môže to byt lepšie... preto chcem začať nový život niekde, kde budem niekto...a budem zabezpečený, robiť čo ma baví a žiť v kľude. takmer bezstarostne....len je mi ľúto, že to budem zvládnuť bez teba...... aj keď mi na tebe veľmi záleží, už som sebe aj ľuďom mne blízkym niečo sľúbil... ale ja stále verím a dúfam a modlím sa...že raz keď už zistíš, že si tu spravila, čo si chcela a počas tvojho života na mňa spomenula...verím, že mi dovolíš, aby som si pre teba prišiel a odviedol si ťa zo sebou...na miesto kde ta odbremením od všetkých starosti, na miesto kde budeme len ty a ja.. šťastní......

-         „Viem že nikto neumiera .ale pre mňa je bolestivejšie to, že odídeš, že ta neuvidím  hrozne dlhu dobu...a to je pre mňa to najbolestivejšie...v mojom srdiečku si len ty a vždy aj budeš, ale keď odídeš, srdiečko bude trpieť a smútiť, pretože nebude mať tu najdôležitejšiu osobu pri sebe.....a preto, že už toho čašu nie je tak veľa, mali by sme si vážiť každú sekundu, čo spolu sme....! ! ! ! ! ! ! ! !

-         „Prepáč, ja nemôžem.“ Touto vetou dokonal moju skazu. Svet odbremením od trosky a mŕtvoly. Proste bude všetkým na svete asi ľahšie.

Odletel, oči si idem vyplakať. Napína ma na zvracanie. Môj život stráca zmysel

pomaly sa končí. Čo je to za život? Nádych, výdych. Svet sa točí a zároveň padá. Je koniec. Ale nie, no tak preber sa. Mám, alebo nemám. Fúha, strácam rovnováhu. „Robo, kde siii? Neodchádzaj!!!“ On tu nie je, nepočuje ma. Zrazu sa cítim ako v ten deň, keď mi to oznámil.       

                        Fúka silný vietor, vonku je sychravo. Nie, otočím sa a idem preč. Vrátim sa, aby som sa znova pozrela, ako letí, strácam kúsok zo seba. Živorím! Nie, idem preč, vtedy zavial vánok. Zaplavilo ma príjemné teplo, usmievam sa. Všetko je super, otočím sa a skočím.