čas na zmenu

Čas na zmenu

     Bolo ráno a budík zvonil už 8.krát a telo až po krk zahalené v perinách nehybne ležalo a márne dúfalo, že ten odporný zvuk raz prestane a bude sa ďalej odvíjať ten krásny sen, čo sa ešte chvíľočku zdalo realitou. Lenže ten zvuk nestíchol a Any celým menom Anastázia sa rozhodla konečne vstať a medvedím krokom odkráčala do kúpelne vedľa jej malej detskej izby a začala robiť všetky tie ranné procedúry na takzvané skrášlenie pre odchod do práce. Úplne precitnutie nastalo až po návale studenej vody na jemnú pleť a zápästia rúk a v zrkadle sa objavila unavená tvár celkom peknej ženy, ktorá našpúlila svoje plné pery a pomyslela si: "jednoduché to nebude, ale keď sa poponáhľam tak z teba vykúzlim človeka" a sama pre seba sa nad tým zasmiala, že také srandičky rozpráva aj chlapom, aby ich rozosmiala a väčšinou jej to vychádza.

Nemá hádka so šatníkom, že opäť si nemá čo obliecť ju stála nemálo času a keď pozrela na hodiny zavesené na rohu chodby vedľa kuchyne tak bolo jasné, že na slušný odchod do práce je už neskoro lebo autobus odišiel už pred skoro pol hodinou a ďalší je už veľmi neskorý.  Vo vzduchu visela otázka: Ako do práce?Mala dve možnosti, buď zavolá svojej šéfke a začne mlieť niečo o nepredvídateľných okolnostiach v jej živote, pre ktoré nikdy nepríde na čas, ale zato ona chúďa nemôže, alebo ešte naberie posledné zvyšky rannej energie bez kávy a konečne sa vyprace na okraj cesty v malej dedinke a so zdvihnutým prstom bude dúfať, že jej zastaví príjemná spoločnosť a možno stretne aj svojho budúceho manžela. Veď myšlienky ženy sú niekedy ozaj smiešne aj keď bez fantázie by život nebol zaujímavý a hlavne nie pre Any.

O pol hodinky už stála na okraji cesty v teplom kabáte, čižmách asi na 5 centimetrových opätkoch a červené auto s usmievajúcim mladíkom už blikalo na pozdrav a Any vykročila na cestu do svojej istoty čiže do práce.