Naozaj stačí tak málo

Po konečnom makeupe, s vlasmi pevne zviazanými v dievčenskom vrkoči, v teplom kabáte a v teplých čižmičkách asi na 5 cm opätkoch jej už zastavovalo červené malé autíčko a v ňom príjemný a neustále usmiaty chlapec z okolia.

• Ahoj zase si zaspala?

• Oh ahoj Pato ty si moja záchrana, ešte aj normálne prídem na čas.

Any spustila ten svoj rozkošný smiech s ktorým stále útočila, keď sa cítila trápne alebo si potrebovala niečo získať.

• No vidíš aké máš šťastie – odpovedal jej neprekvapujúco usmiaty Pato z druhého konca dedinky, ktorý si len pred nedávnom kúpil vlastné auto a na chlapa tam mal až veľmi čisto na Anin vkus.

• Ideš na 8?

• Na 9 ale idem skôr, lebo potrebujem ešte niečo zariadiť u kamaráta a potom radšej skôr nie?

• No k tomu sa radšej nevyjadrujem, lebo ja idem stále skoro na čas.

Opäť smiech a v hlave si už premietala, že keď príde do mesta tak si kúpi veľkú bagetu plus plesnivý syr, maslo ešte má v chladničke vo firemnej kuchynke a hlavne sa dobre naraňajkuje a zapije to poriadne silnou kávou.

• No Any keď ideš na 8 tak to LTT stíhaš, ale že si to ty tak ťa hodím až ku firme.

• V pohode, veď 15 minút hore dole, a inak ako u teba v práci? Stále to isté?

• Je to na pip, veď vieš, asi budem končiť.

• No to už od teba počujem asi stý krát a koľko si tam vlastne?

• Už bude 6 rokov.

• NO vidíš a podľa mňa tam musí byť niečo čo ťa tam aj drží, lebo to že končíš už rozprávaš tretí rok a nič.

• Ale veď práve, že nič ma tam nedrží, ale nieje čas hľadať lepšie.

• Niekedy stačí málo, myslím si a hlavne byť o tom presvedčený nie?

• Aká si múdra tak na ráno, tebe sa to ľahko hovorí, veľká podnikateľka.

• Ktorá stopuje cudzie autá lebo auto jej snov ešte nie je ani vymyslené?

• A vodičák už máš? Minule si spomínala, že si ho asi urobíš.

• NO ja toho narozprávam väčšinou viac ako by som mala a potom sa cítim trápne, že vlastne ani ten vodičák ešte nemám.

Už jej veľmi do smiechu nebolo keď si uvedomila, že je to dookola to isté, že niečo by stále chcela a málokedy preto urobí všetko tak ako tí priebojnejší alebo múdrejší?

Radšej odbočila od témy na niečo príjemnejšie a pustila sa do uvoľnenej debaty, ktorú mala najradšej

• A čo, ešte chodíš s tou Laurou, či ako sa to volá?

Chvíľku ale iba malú chvíľočku sa v Patových očiach zaleskol smútok, ktorý Aninmu pohľadu nemohol ujsť, lebo nato mala vyvinuté zvlášť citlivé senzory, a hneď nato sa opäť usmial a vyrovnane odpovedal niečo, že už nie, že sa rozišli, ale že teraz ho balí taká kosť a má čo robiť, aby ostal v pokoji. Čo bola samozrejme lož, ale každý sa niekedy radšej zahalí do klamu, že môže to byť aj lepšie. A kto vie?

Príjemná cesta sa skončila, rozlúčili sa s tým, že možno opäť niekedy preberú nejaké tie témy a Any vystúpila rovno pri obchode kde ju už čakala veľká čerstvá bageta na poličke s pečivom.

Firma, v ktorej Any pracovala už 4 roky v nej vzbudzovala opäť pocit hrdosti a nejakej neurčitej istoty, nie iba kvôli finančnému ohodnoteniu, ale hlavne kvôli tým začiatkom.

Keď nastúpila ku svojej šéfke, malej samostatnej ekonómke s jednou zamestnankyňou, Aninou kamarátkou zo školy, tak firma mala 2 kancelárie a všade starý nábytok a nevkusne obrazy po stenách.

Už pri nástupe, aj keď bola mladšia cítila zo svojej šéfky tú akoby materinskú istotu a prijemné ovzdušie na prácu. Prácu, o ktorej snívala, práca keď človek nevie kde má hlavu, čo skôr, telefóny zvonia, každý nervózny, ale hlavná postava z filmu bola stále úspešná a zvládala s úsmevom situácie, pri ktorých tečú nervy ešte aj tým riadiacim orgánom.

Aj keď na začiatku to tak úplne nebolo, práve to známe prostredie v nej budilo pocit, že sa nemusí snažiť o nič, že nejako bolo nejako bude. Aj za ten malý plat, čo dostávala na začiatku, vzbudzovala dojem, že má skvelú prácu a hlavne, že ako ju to baví.

Chcela chodiť na kávičky a donekonečna rozprávať s ľuďmi o tom ako je kto úspešný a ako prísť ku peniazom a ako my mladí dnes žijeme, že aké to máme ťažké a tak.

8 hodinový pracovný čas bol niekedy ozaj neznesiteľný a únava silnejšia a hlavne poobedňajšie nutkanie na spánok sa stávalo pravidlom, že si hlavu položila na stôl a práve vtedy musela vojsť šéfka a s pohľadom, že nič nevidela odpochodovala do svojej kancelárie s príšerne nevkusným kancelárskym stolom.

Situácie, kvôli ktorým mohla byť Any vyhodená z minúty na minúty bolo nespočetne veľa, ale svojím prístupom nevinnosti a nekonečným drkotaním o tom, že to tak nechcela a správaním, ktoré sa na bankovú úradníčku už vôbec nehodilo, rozosmievala nielen svoje okolie, ale aj svoju šéfku a vzťah sa vytváral nielen pracovný, ale osobné veci sa niekedy na takzvaných poradách ešte so stále dokonalou pracovníčkou kamarátkou zo školy Simonou, rozoberali v dimenziách, o ktorých chlapi ani po 6 pivách nesnívajú.

Najhoršie obdobie bolo, keď bola platovo aj po roku vo firme stále na rovnakej úrovni a potrebovala drahé dovolenky, keď tam samozrejme išli aj všetky jej kamarátky, nové plavky, neustále nové oblečenie, nekonečné drkotanie pri káve v nejakom tom lepšom podniku a nie stále tam boli dobráci, ktorí to všetko zaplatili. Začali jej hlavou prebiehať myšlienky, či tu pre ňu nie je niečo lepšie v rodnom meste, čo by bolo lukratívne a hlavne časovo nenáročné. Ešte aj samotná práca začínala byť niekedy nudná a bol čas na zmenu.