Kniha o knihe, 3.kniha

!!!Tento príbeh a postavy sú vymyslené. Akákoľvek podobnosť s iným ľuďmi, alebo udalosťami je čisto náhodná!!!

 

 

Životný príbeh tých najlepších,

alebo kto bol najväčší boss na pieskovisku

 

1-     Eskalace do fáze bitva: Ráno som sa prebudil, pozrel som sa nad seba a bol tam pes.

Vedľa mňa ležala kačica, nadvihol som hlavu a bola tam mačka. Cítil som sa ako na farme a poriadne mi to začalo ísť na nervy. „Dobré ráno, Olinko!“ Hovorila mi moja mať. No fasa, už musím vstávať. Ale nechápem prečo mi vyzlieka gate. Do riti, ja som obnažený! Zobrala ma na ruky, tak som ju očúral a vtedy som vedel, že dnešný deň bude perný.

2-     Úvod, jadro, záver nejasný: Čistý a voňavý som dostal čisté a voňavé dupačky, vzal

som si noviny a čítal som si. Ešte predtým som ale lochmal z maminho prsníka, čo tiež nie je žiadna výhra.

–        „Kakať!“ Kričal som na mamu.

–        „Ale jasne, moje malé, sadni si na nočníček.“ Doniesla mi hajzel v tvare auta.

Neznášal som sranie ako malé decko. Sedel som v tom jeblom aute, tlačilo ma to na

riti a keď som vstal mal sa na zadku veľký krúžok. Začal som tlačiť a oči mi začali ísť krížom, spravila sa mi husia koža, presne ten istý face, ktorý dáva Jucký, keď hrá na bicie.

            Po sraní som sa ešte trochu napapal, no k mletej, varenej mrkve mám doteraz odpor. Potom bol čas ísť von. Do tvrdého života, do reálu. Platili tu prísne nepísané pravidlá, ktoré musel každý krpec dodržiavať. Napr. vstupné na preliezky vyberal Bilbo, chalan, ktorého tak všetci volali, lebo mal nohy chlpaté zospodu. Na piesok si mohol ísť, len keď ťa očekovali dvojčatá Leškové. Jedna baba, jeden chalan, no tá prvá je mužatka. Vstupné bolo 5 cukríkov. Šéfom pieskoviska bol Attila Húnsky, bratranec Juckého-Hlupáka, ktorý mal pod palcom hudobníkov a fleky na modlenie. I keď, nikto z nás sa tam nechodil modliť, ale sa poriadne rozšupnúť. Po 10hodine sa už neprijímali vstupy a zábava mohla začať. Na také betónové vyvýšeninky si stúpli dve holky, zvyčajne to boli Lenkína a Nikolína a vtedy to začalo. Chlapi začali byť spotení a nadržaný a to sa nám páčilo... Baby tancovali, ukazovali nám ruky a nohy, ale nič viac, lebo hneď vedľa bola Juckého modlitebňa.

            A takto prebiehal každý deň v mojom úbohom živote, až kým som sa nedostal do inštitúcie menom škôlka. Tam som mal všetky učiteľky podplatené, tak som nemusel chodiť poobede spávať, ale mohol som okukávať upratovačky. Bol som šéf triedy, vedel som o všetkom čo sa kde šustne, všetky informácie sa dostávali rovno ku mne. Taktiež som bol finančne zabezpečený, lebo riaditeľka si niečo pre seba ulievala. No a ja som na to prišiel a trochu som ju vydieral. Môj pobočník bol Pavlín. Práve mi priniesol chlapca, ktorý mi ukradol pár cukríkov.

-         „No hovor, ty hnusný skunk! Kto ťa najal?“ Kričal som naňho.

-         „Nikto, som pozeral fčera pokémonov a tam to tak bolo. Tu máš môj džipák, na uzmierenie.“ Vzal som si jeho džipák a povedal som chlapcom, aby ho

niekde upratali. V tom čase sa ale v druhej triede začala formovať       organizácia proti mojej, tzv. Vive la resistance. Ich vodcom bol Kňazolíci. Boli proti mojim najobľúbenejším veciam: McDonald, holé hlavy, thor steinar a hlavne šikana! Najal som si zveda, ktorý mal preniknúť do ich organizácie a stať sa jedným z nich. Bola to femme fattale, akoby Matahari, volala sa Dášulka. Mala vlasy ako kôň, zlaté a dlhé. No oni ju odhalili a pod hrozbou zverejnenia jej fotiek na nočníku sa musela pridať k nim.

-         „Serem na to. Ste neschopní. Strácam ľudí a pôdu pod nohami!“ Reval som na mojich ľudí. „Ty! Tvoje meno?!“ Ukázal som na mladíka s holou hlavou.

-         „Ry-tier, pane, Ko-že-ný ry-tier, pane!“

-         „Počul som od „negra“, že si spoľahlivý a pracuješ čisto, je to tak?“ Pýtal som sa povýšenecky.

-         „Á-no, pane.“ Vedel som, že je ten pravý, najprv strieľal, potom sa pýtal. Mal síce v tvári výraz debila a koktal, ale to len preto lebo mal haváriu pri šoférovaní tanku.

-         „Tvoja úloha znie: zabiť Kňazolíceho, žiadne prevleky, žiadna infiltrácia, chladnokrvná smrť. Ak sa ti to podarí budeš odmenený, ak nie, asi ťa zabijú....“

-         „Á-no, pane.“

-         „Teraz mi bozkaj malíček na nohe a môžeš ísť.“

Pobozkal mi ho a šiel počítať roztoče v koberci. Tento plán bol geniálne vypracovaný mnou. Samozrejme, iba rytier mi nestačil, musel som najať viac ľudí. Ďalším na listine bol Krlín.

-         „Krlín, od „negra“ som na teba počul len tú najlepšiu chválu. Vraj vieš piecť tie najlepšie krémeše na svete, je to tak?!“

-         „Áno, sir.“

-         „Ale o to tu nejde, potrebujem vás aby ste mi z celulózy vyrobili buničinu, je to možné.“

-         „Áno, sir, ale potrebujem k tomu viac ľudí.“

-         „Pýtajte si koho chcete....“ Hovoril som mu.

-         „Chcem Juckého sestru.“ A oči mu zasvietili.

-         „Juckého sestru? Nikdy!“ A dal som ho zbičovať. Tieto skutky mal na starosti Pavlín, jediný dog, na ktorého som sa mohol spoľahnúť. Dostal aj poverenie,

aby poveril niekoho, kto je poverený, aby mu zveril, poverenú úlohu. Ja som to nakoniec preveril. Tento job získal Drahoško, týpek zaoberajúci sa výbušninami. Mal prehľad koľko bolo na Slovensku tankov, lietadiel a bômb, takže bol fakt užitočný.

            Videl som ho vonku ako sa oblizuje so psom:

-         „Hej Drahoško, ty albín nechutný....Nechaj toho psa!“ Výstražným tónom som ho napomenul.

-         Došiel ku mne, utrel si ruky do závesu na okne a vravel: „Hej Džordži, ukludni sa, lebo ti zahasím vajgel na čelo...“ V tom do mňa vošlo sto čertov a dal som

ho, ako inak, zbičovať. Bol trošku namodravý a krvavý, ale jeho práca mu ostala. Takže zbičovaný Drahoško dostal úlohu, aby zbičoval Krlína. Mal som nechutného tušáka, že sa formuje v mojom tábore opozícia a že ju financuje Kńazolíci. Nuž teda, dal som oboch zbičovať jedinému dôveryhodnému človeku. Pavlínovi.

            Tento rituál sa odohrával v kumbále s hračkami. Pavlín si navliekol latex, spútal ich a začal im rozprávať: „Nikto nezabije nikoho na mieste môjho biznisu okrem mňa a Oliho.“ Zazvonil zvonček na dverách. „To je Oli.“ Povedal im. Začal im hovoriť: „Enyky, benyky, kliky, hec, chyť negra za palec. A keď púšťa, nechaj ho byť, Eenie-meenie-minie-mo. Čierna farba nejde zmyť. Jeden musí z prdelou von a... budeš .. to... Ty.“ Ukázal na Krlína.

3-     Rebellion: O pár dní mi boli všetci verný, morálka bola na maxime a všetci sme sa

pripravovali na podvolenie Kňazolíceho opozície. Buničina bola ready, učky boli podplatené. Ako prvý mal ísť do akcie Kožený rytier. Pracoval v maďarskom kroji s klobásu v ruke. Vytratil sa potichu s triedy, už bol pri skrinkách, blížil sa k dverám druhej triedy. V tom sa otvorili dvere a v nich sa objavil chlapec, ktorý mal na hlave masku Hitlera. „Maestro!“ Kľakol si na kolená Rytier.

-         „Kurva-blesk, majú ho, dostali ho....musíme zahájiť útok na všetkých frontoch.“ Oznámil som Pavlínovi, ktorý bol povýšený na hodnosť „Pomôcka

pri sexuálnych hrách“. Chlapi sa sformovali do formácií. Srdce im búšilo ako zvon, niektorí sa pocikali. Začalo sa peklo. Prerazili sme prvú línu a dostali sme do triedy. Všetci sa bili ozlomkrky holými rukami. V pozadí Kozel v rohu triedy niečo rapoval do hračkárskeho šporáku. Ale my sme sa márovali. V tom vtrhla do triedy školská inšpekcia.

            Psychológ, školský poradca, všetkých týchto ľudí som musel navštíviť. Od nich som dostal papier, že som nezvládateľný a že patrím do polepšovne. No ja som sa len tak ľahko nedal.

-         „Synak, čo vidíš na tomto obrázku.“ Opýtal sa ma psychológ, ukazujúc mi papier, na ktorom je veľká machuľa.

-         „Čo by. Šak machuľa.“ Odpovedal som mu.

-         „Nie si nejaký drzí, synak.“

-         „Nie ste nejaký škaredý, dedo!“ Odfrkol som mu a to už ma obliekali do kazajky.

4-     Comeback: Hruď som mal chlpatú, hrudník veľký, že by na ňom mohlo pristávať

lietadlo, silné bicepsy, veľké stehná, sem-tam nejaké to kurie oko a samozrejme šulino. Po piatich rokoch v nápravnovýchovnom stredisku pre mladistvých som dozrel v chlpáča. Zbalil som si malú tašku a svoje handry a odišiel som na ulicu. Hneď ako som sa dostal za brány tej liečebne, poobzeral som sa okolo seba, že aký je tento svet krásny. Z nosa mi išiel dym, veď bola zima jak v ruskom filme. Najprv som zamieril k nám domov. Ale keď som prišiel, zistil som, že dom bol zbúraný a stála tam továreň na tesar.

            Uchýlil som sa k bezdomovcom, stál som pri horiacom sude a ohrieval som sa. Každý večer niekto z nich doniesol niečo pod zub. Dnes to mala na starosti Škaredá Zuza. Prišla na bicykli, aj keď na ňom mala 5 defektov a v ruke držala nejaký špagát a guľku.

-         „Čo sa stane ak na motúzik zavesím guľôčku, Peťko Bučka?“ Pýtala sa, škúliac pri tom.

-         „Hej Škaredá Zuza, ale tu žiadny Peťko Bučka nie je... Čo ti to jebe na maják?“ Vravel vodca svorky Sadlaň.

-         „Aká sila pôsobí na guľôčku, Baruška, nože, povedz nám...“ Vtedy sa na ňu Sadlaň tak zahnal a takú jej tresol, že prestala škúliť.

-         „Ja ti dám sily, teraz si mohla vidieť ako moja sila pôsobí na teba.“ Potom sa prihovoril ku mne. „Jéj chlapče, to boli časy, keď som ešte pracoval na gymnáziu, za každého prijatého som bral pajcku, bol som prezident asociácie všetkých panicov, plné vačky lóve. Potom prišiel ten chruňo z inšpekcie, zobral mi všetko a teraz musím živoriť. Uč na chybách druhých chlapče a nikdy sa nedaj pristihnúť pri zločine, vždy to musíš skvele zakamuflovať.“ Vtedy som si spomenul na bitku pri 3.B, do toho bola zatiahnutá celá škôlka, žiadna kamuflácia a to bola chyba. Už nikdy neurobím zo seba takého osla. Iba ak...

 

Dementné príbehy na dementné časy,

alebo ako ma Quentin učil písať scenáre

 

1-     Part one, Golden Rolex: Prechádzal som sa po ulici, na bezďákov som ani

nemyslel. Pozrel som na ruku, krásne Rolexky som si kúpil. Ale dpc, čo to nevidím, zase kurie oko. Už sa na to môžem vysrať. Ale nie v mojom obleku od Armaniho. Voním pekne, ako parfuméria. No aha, aká škaredá mláka, musím ju obísť, aby som si nezašpinil krásne boty od negra. Bol som bohatý a krásny, ten naj. Vtom na mňa skočia dvaja chlapi, dopadnem lícom do tej špinavej mláky. Pozrem vedľa mňa a na tej mláke pláva pľuvanec. Jeden z tých chlapov mi potom v zablatených bagandžiach šlapne na oblek, spravili zo mňa úplného špinavca.

-         „Oli Smaženica, zatýkam vás za lúpežné prepadnutie.“ A dával mi na ruky putá.

-         „Jaká Smaženica, ty o múr oklepaný mešec. Smaško. A nikoho som neprepadol.“ To bolo chabé, ale to som vedel. Vzali ma naložili ma, potom ma naložili do auta a šupitopresto smer Ilava, kurva-dráááát...

2-     Part two, all my crew: Odišiel som teda od bezďákov hľadať nový život.

Chudobný jak kostolná myš. Pofajčieval som si robotnícke cigaretky a rozmýšľal som, rozmýšľal a rozmýšľal. Vtedy do mňa drgol chlap. No jasné Jucký-Hlúpy.

-         „Sorry, pane. Áá, Jucký, ten špekáčik, jak žiješ.“ A ukradol som mu šrajtofly.

-         „Ehm, prepáčte poznáme sa?“ Pozrel na mňa nedôverčivo.

-         „No jasné, ty kokos, šak sme spolu sedeli v škole na rezbárskom krúžku. Nepamätáš, spravil som ti z dreva frajerku.“

-         „Aha, no jasné, už viem, čaf Olaf.“ Bolo na ňom vidieť, že ma nevidí rád.

-         „Som Oli!“ Zreval som naňho a šliapol som mu na nohu.

-         „Čo tu inač porábaš?“

-         „Aále, nič, práve odchádzam od bezdomovcov....“ Vtedy mi skočil do reči.

-         „Prepáč, už musím ísť, lebo si otváram obchod s kobercami, zatiaľ...“ Vedel som,

že klame. Zahľadel som sa naňho prenikavo a on to cítil, vedel, že ma bude mať v pätách. Ale mal som jeho peňaženku, tak som sa išiel poriadne natlačiť. No, moc tam toho nemal, tak to stačilo len na jednu bagetu u Stanleyho. Tam som natrafil na muža, o ktorom som vedel, že to bol prvý človek vo vesmíre.

-         „Tvoje meno?“ Pristúpil som k nemu.

-         „Frodo.“ Pozrel na mňa nedôverčivo.

-         „Chceš si zarobiť?“ Nalial som mu červeného vína.

-         „Chcem, ale ľahko.“

Celú noc sme si užívali, závratne sme striedali polohy a on ešte k nám zavolal aj

svojho kamaráta. Cítil som ho až v ústach, vyzeralo to na trojtýždňovú zácpu. Ale stal sa súčasťou mojej skupiny, ktorá sa volala Beatles crew. Ešte som potreboval aspoň štyroch ľudí.

            Na druhý deň sme išli spoločne nakupovať, hľadal som človeka, ktorý vie pracovať so zeleninou. Šupli sme to do zelevocu, kde som hľadal chlapíka menom Stano Kapustový. To preto, lebo mu vždy z úst smrdela kapusta.

-         „Stano?“ Oslovil som ho.

-         „Kto sa pýta?!“ A vtedy som zacítil kapustu.

-         „Smaško a tu môj partner v posteli aj mimo nej Frodo. Asi si ma nepamätáš, si ma kedysi trénoval a hovoril si nám, že plácanie po zadku je úplne normálne. Takže ja...“

-         „Čo chcete, kapustu?“

-         „Na to sa ti vyserem, aj keď po včerajšej noci to pôjde asi veľmi ťažko.“

-         „Tak čo? Porno, zeleninu, alebo čo?“ Začínal byť nervózny.

-         „Potrebujeme ťa na jeden plán. Plán, po ktorom zarobíš balík. Inštrukcie dodám neskôr berieš?“

-         Chvíľu váhal, no potom mi dýchol do tváre kapustu: „Beriem!“ Tľapli sme si,

prdli sme a mne už sa z tých výparov krútila hlava. Fajn, už sme boli traja, ešte dvoch. Bádal som v mysli, že kde by som mohol nájsť pomoc. Ťažko nájsť teraz zločincov. Bol som práve vtedy pri jednej počítačovej herni a vtedy mi to trklo. Spoza monitora, trčala blonďavá hlávka, akoby zlatovlas. Jemným hláskom prehovoril sťa by ma zamat pohladil. Vtom sa vynorilo mohutné telo, ktoré asi celý deň nosilo vedro s vodou. Úsmev od ucha k uchu s takým leskom, akoby ma niekto fotil, až som si musel oči zakryť. Ďalší člen do mojej partie, Bučka-Sučka-Kundička. Strelec – obetavec. Dostane o tretinu menej než ostatní, ale on to prijme. Ešte je hlúpučký.

-         „Tu máš, ty sviňa, ja som DRTIČ, JA SOM ŠÉF, JA SOM BOSS!“ Strieľal Bučín za počítačom.

-         „Hej Sučka, kľudni sa, chceš job?“

-         Pozrel na mňa cez 18-ky dioptrie: „Poznáme sa?“

-         „Do puče, to sa musím každému predstavovať jak jebo...No dobre, ja som Smaško a tu môj partner v posteli aj mimo nej Frodo. Asi si ma nepamätáš, kedysi sme spolu posilňovali na farme u Bushovcov. Takže ja...“

-         „Čo chcete, frágy?“

-         „Na to sa ti vyserem, aj keď po včerajšej noci to pôjde asi veľmi ťažko.“

-         „Tak čo? Drogy, cigarety, vodku, alebo čo?“ Začínal byť nervózny.

-         „Potrebujeme ťa na jeden plán. Plán, po ktorom zarobíš balík. Inštrukcie dodám neskôr berieš?“

-         Chvíľu váhal, no potom mi plesol tou malou rukou po ruke: „Beriem, lóve sa zídu. Na nový počítač...“ Hanbil sa. Fajn, už sme boli štyria, ešte jeden. Ale toto bol

tvrdý oriešok. Potreboval som niekoho, kto vie pracovať s drevom, ale nikoho takého nepoznám. Nič ma nenapadalo, fakt som sa cítil byť v koncoch. Volal som aj pár ľuďom, tancoval som tanec šťastia okolo vatry, ale nič. Tak som sa išiel najesť a keď som vytiahol šrajtoflu, spomenul som si – Jucký-Hlúpy.

            Vzal som roha, šľahol som do bot, zobral som nohy na ramená, vyparil som sa taxíkom k Juckému, samozrejme za jeho drobáky. Vodič vyzeral byť opitý, tak sme im nárazníkom auta rozbili kvetináč pred domom. Vystúpili som na krásnej ulici ako z filmu, krásne slnko, pokosený trávnik, hlasný zvuk súlože. Zazvonil som na zvonček, ktorý po stlačení začal hrať „zbor židov“. Pri poslednej strofe, sa konečne niekto dovalil.

-         „Olino?“ Pýtalo sa pekné dievča.

-         „Čau Rebarbora, jak si žiješ, ešte sa pomočuješ?“

-         „Už nie, začala som piť vodu z kokosu, tak je to lepšie.“

-         „Ešte si pamätáš na tú poslednú noc?“ Vtedy sme vyskúšali nejdenú polohu.

-         „No hej, ale potom som ťa pristihla so Žofou, tak si všetko pokazil. Chlípnik.“

-         „Nechaj to tak a radšej mi povec, že či najväčší židák široko-ďaleko je doma...“ Zvedavo som sa pýtal.

-         „Je, búcha v garáži na veká od smetiakov, lebo rodičia mu nechcú kúpiť ozajstné bicie....“ Smiali sme sa, laškovali, až sme skončili v manželskej posteli ich

rodičov, akási „prémiová noc“ (pozn. autora: prémiová noc, že Fena:)). Jucký-Hlúpy nás nepočul, lebo búchal na smetiaky. Keď hluk utíchol, obliekli sme sa, prezliekli sme periny a šiel som za Juckým-Hlúpym.

-         „Jucký, mám pre teba deal, na ktorý si čakal celý život.“ Nebol veľmi nadšený, že ma vidí.

-         „Hej, a čo? Lebo ja rozbieham bussiness s kobercami a sviečkami...“ Zatváril sa povýšenecky ako Gregor.

-         „Na to sa ti vyserem, aj keď po včerajšej noci to pôjde asi veľmi ťažko.“

-         „Tak čo? Inak ani si mi nepovedal, že čo robíš.“ Pozeral na mňa stále nedôverčivo.

-         „Kurva, aj ty, no dobre: ja som Smaško a tu môj partner v posteli aj mimo nej Frodo. Asi si ma nepamätáš, kedysi sme spolu sedeli v lavici. Potrebujeme ťa na jeden plán. Plán, po ktorom zarobíš balík. Inštrukcie dodám neskôr berieš?“

-         „Fakt neviem, v tomto som trochu zdržanlivý, ako so ženami.“ Zahanbil sa. „Ale čert to vezmi, urobím niečo impulzívne, beriem!“

Fasa, začal som sa radovať a trsať, mal som všetkých členov na môj geniálny plán.

ALL MY BEATLES CREW.

3-     Part three, Genitálny/geniálny plán: Keďže už mám všetkých borcov v kapse, teraz

si predstavíme môj plán. Plán na vykradnutie banky. Banka, veľmi frekventovaná, v centre mesta. Dobre strážená a dobre financovaná. Bolo nutné vymyslieť dokonalý plán, tu je jeho stručné znenie. Všetci vystúpime z bielej dodávky, ktorú šoféruje Frodo. Stano dýchne na ochranku kapustu. Sučka zostrelí kamery a Jucký nás pomocou dreva dostane do trezoru. Ja zhrabnem peniaze a utečiem s Rebarboru do Podunajských Biskupíc.

4-     Part four, podfu(c)k (najväčší počet slova kurva na A4): Nadišiel deň D, hodina H,

sekunda S, minúta M, rok R a Jucký bol stále Hlúpy. Na križovatke nám skapal motor, takže sme boli nenápadný jak Sučka na koncerte Jay-Z-iho. Jucký-Hlúpy ale s nami nebol, sme sa dohodli, že za nami príde a dokončí to. Boli sme dohodnutí presne na minúty, takže sme naňho spoliehali. Všetci sa pripravovali do akcie.

-         „Tak, kurva chlapi, ideme do tej kurevskej akcie, skurviť tú skurvenú banku. Chceme sa proste napakovať a potom môžeme mať toľko kuriev koľko chceme.“

-         „Kurva Oli, ale ja som kurevsky nervózny.“ Šomral Frodo.

-         „Neser ma, ráno si mi skurvil ICQ, tak ma už teraz dúfam nechceš nasrať. Všetci sa, kurva, ukludníme, chcem predsa uspieť. Žiadne kurevské stresy. Potom sa opijeme jak kurvy, ale hlavne kľud.“ Na všetkých som videl ten stres a nervozitu,

čo mi nepridávalo na sebavedomí. Stano dojedal ešte posledné kilo kapusty a grgal a prdel. Kvasilo mu to v bruchu. Nadýchli sme sa, zozeleneli sme a vystúpili z dodávky, šli sme do akcie. Šou sa mohla začať. Vystúpili sme z auta oblečení v kurevsky dobrých kvádrach, v lacných oblekoch. V pozadí nám hralo „Misirlou“ z Pulp fiction. Nasrané, skurvené pohľady pomaly sme sa blížili ku vchodu do banky. A vtedy mi to trklo: „Kde je kurva Jucký?“ A fakt Juckého nikde, nebol tam. Ale ako je to možné, boli sme dohodnutý na minúty. Skúsil som mu zavolať. Bola tam odkazovka, po 3 minútovom zbore židov to konečne píplo: „Jucký, kurva, kde si v piči? Okamžite nasadni do kokota do auta a dojeb sa pred tú skurvenú banku. Ahoj, Oli.“

-         „Chlapi, kurva, rozhodnite, ideme do akcie bez neho?“ Pýtal som sa s ohľadom na borcov.

-         „Noo, teoreticky by sa to dalo aj bez neho, veď návod vieme.“ Vravel Frodo.

-         „Ja si nie som až taký istý, je to dobrý plán..?“ A začala sa rozprava, reči plné skurvenej neistoty, jebalo im to modzog.

-         „Hlasujeme!“ Zakričal som. „Kto je za?“ Ruku zdvihol som ja, Sučka, to lebo on bol nažhavený na strieľanie a Stano. Proti bol Frodo. „Frodo, ale prečo? Kto je môj malý kurevníček...“ Stano zanadával a vstúpili sme do banky, hudba v pozadí silnela.

Rozhliadli sme, pozreli sme sa na seba, dali sme si na hlavy kukli, postavil som sa na

kvetináč. Ten sa rozpadol, tak som sa postavil na stoličku, nadýchol som sa a zakričal som: „Nikto ani hnúť, toto je prepadnutie. Ak sa nejaký skurvený ocas len pohne, tak vás tu všetkých postrieľam do posledného kreténa!“ Ľudia ostali ako v tranze. Kurevníci zatiaľ bielili kasy, ale ja som sa chytal na trezor. „Sučka, páľ!“ Sučka namieril, zalícil a pálil...Strieľal ako o dušu spasenú, reval a pritom mu praskla žilka v oku. „Stano, dýchaj ústami!“ Strážnici postupne omdlievali, ale ani mne nebolo doskoku. Geniálne, všetko do seba zapadá. Kasy už boli čisté, všetci sme zamierili k trezoru. Hudba v pozadí už pomaly končila. Všetci nadšený, sme sa k nemu dostali a začali sme páčiť.

            O 18minút, 37sekúnd. „Kurva, kurva, kurva! Nejde, icte mi všetci do péčka.“ A začal som rozkladať trhavinu, tak, aby sme sa mohli dostať dnu . Položil som aj rozbušku a zobral som si diaľkové ovládanie. „Chlapi, schovať sa, idem pokurviť ten zámok. „5, 4, 3, 2.....1“ Ozval sa obrovský výbuch, všade okolo prach. Keď sa hmla rozplynula, tak ma skoro jeblo. Trezor ani nepohlo. Pozrel som sa do neba a zakričal som: „Juckýýýýýýýý, kurváááá, kde siiii?“ V tom som cez okienku videl muža, ktorý sa nápadne podobal na Juckého-hlupáka, smeroval smerom k banke a spieval si melódiu od Lionela Richieho: „I’m easy….I’m easy like Sunday morning..Yeaah..“ Vstúpil dnu a pozrel sa na nás, my v ošemetných polohách, celý biely od prachu.

-         „Čo tu vy výletníci vystrájate...“ Ja som pomaly očervenel a na jazyku som mal už zopár vulgarizmov. „Áno, ja viem, idem neskoro, ale prepáčte, fakt ma to mrzí, mal som strašné problémy.“

-         „Ale to nikoho nezaujíma, ty ohreblo!“ Reval som naňho. „Okamžite nás dostań dnu!“

-         „No dobre, dobre, keep chilling...“ Vtedy som to nevydržal a odstrihol som mu cop.

-         „Najväčšia potupa pre samuraja, ty dili.“ Frkol som mu do tváre.

-         „Ale ja nie som samuraj a za to zaplatíš.“ A začal mrnkať.

-         „Prestaň revať a začni otvárať trezor.“ Už som bol netrpezlivý.

Jucký-Hlúpy sa do toho dal, zobral si lavór do ktorého začal vkladať kusy driev  a začal  nám vysvetlovať.

-         „Už starý Egypťania vedeli, že keď sa dreva namočia, tak sa rozpínajú...“

-         „Netrep pičoviny, mňa to nezaujíma...“ Skočil som mu do reči.

Po chvíli luhovania dreva, ho začal vkladať do záhybov trezoru, dreva sa začal

rozpínať a titanové dvere začali praskať, geniálny plán začal vychádzať.

            Padli nám sánky, to všetko čo sme videli, bolo úžasné. Samé zlaté a platinové tehly, úžasné.

-         „Chlapi, sme boháči!“ Zreval som. „Jucký, teraz vytiahni tašky, ktoré si mal prniesť.!“

-         „Jasné!“

A ten debil začal vyťahovať tašky, za ktoré som mu mal chuť spraviť plastiku tváre. Vytiahol igelitky z Tesca.

-         „Ty debil!“ Už som pomaly plakal. „Ako môže byť niekto takýto debil a na prepad banky donesie igelitky z Tesca, za to dostaneš o dve tretiny menej.“ Zatváril sa jak

debil, niečo si zamrmal a začal nakladať do igelitiek. Všetci sa vrhli do práce a po chvíli sme mali vymaľované. Pomaly sme všetci začali vychádzať z banky, keď v tom sme v diaľke začuli hukot policajných sirén.

-         „Jebem ti slávu! Musíme utiecť...“ Zavelil som. Ale len čo sme sa rozbehli igelitky od Juckého sa pretrhli a tehly popadali na zem. Vtedy som zobral paintaballovú pušku a začal som strieľať do Juckého...a neprestával som. „Ty chruňo!“

Keď som si vybil zlosť, každý vzal čo uniesol a utekali sme, kľúče od auta sa,

samozrejme, niekam stratili, tak sme nastúpili do električky. Konečne sme si mohli vydýchnuť.

-         „Sorry chlapi.“ Začal jucký-hlúpy. „Mne je to fakt ľúto, ale som si takmer na 100% istý, že tam boli normálne cestovné tašky. Bola na nich vyšitá veľká zlatá hviezda. Mal som ich schované v tom vreci, čo som priniesol do banky.“

-         „To nám je na dve veci, že si si bol istý, teraz sa tu jebeme s lupom v bundách, v električke, jak úplní chuji.!“ Kričal som naňho. Teraz sa musíme ukludniť a v pohode sa niekde schovať, jasné...“

Všetko vyzeralo byť v poriadku, aj keď sme išli električkou. Všade kľud, vyzeralo to,

že sme vyhrali. To som, ale nevedel, že čo sa stalo v banke.

-         „Detektív, pozrite, čo sme našli.“ Prihováral sa policajt mužovi v dlhom baloňáku.

-         „Oli Smaško.“ Detektív potichu čítal. „Dementná 4, Bratislava. Skvelé máme dôkaz. Vedel som, že spravili chybu, každý robí chybu.“ A vtedy si detektív grgol tlačenku, až sa mu vrátila do úst. Vyšlite tam okamžite špeciálnu skupinu, máme podozrivého.“ V igelitke, kde som niesol zlato som mal aj schovanú peňaženku, čo

zo mňa robilo terč na strelnici a to všetko vďaka Juckému. Díki ti.

5-     Part five, Juckého situácia: Bolo krásne ráno. Vtáky čvirikali, slnko vykúkalo

spoza žalúzií a Jucký-Hlúpy drichmal jak malé decko. Odfukoval, až sa mu knír nadnášal. Nezobudil ho ani buchot jeho sestry, ktorá akoby sťahovala celý dom. Vtrhla do jeho izby, a buchla z dverami.

-         „Jucký, Jucký-Hlúpy, ako sa opovažuješ mi takto narúšať život...“ No Jucký sa ani nepohol. „Odchádzam od teba, už ťa nechcem ani vidieť.“ Ale on spal ako zabitý.

Keď videla, že to už nemá zmysel, otvorila jeho skriňu a začala sa mu tam v niečom

hrabať. Vytiahla veľké vrece, ktoré pripomínalo, skákací pytel, alebo latexové oblečenie. Vytiahla odtiaľ cestovné tašky so zlatou hviezdou, miesto nich tam napráskala igelitky z Tesca, a zabuchla za sebou dvere. Ešte ich pootvorila a zakričala:

            - „Odchádzam s Olim, s Olim Smaškom. Ideme do Podunajských Biskupíc, je ti to jasné?!“ Ale Jucký len zachrapkal a driemal ďalej a jeho sestra už naozaj odišla.

            Jucký sníval. Asi o nejakej holke, alebo tak. Vtedy začal zvoniť jeho telefón.

-         „Hmhmm, kto ma to otravuje?“ Odlepil karpáky a vypol telefón. Vôbec mu nenapadlo, že má dnes tak dôležitý deň, ako prepadnutie banky. Spinkal ako v mede. Iba sem-tam sa mu postavil paplón.

-         „Belica, ty opica... Ukáž čo je v tebe. Smaskou, prečo si to na nás robíš..“ A sníval

a sníval. Vtedy začali zvoniť kostolné zvony a... Jucký-Hlúpy otvoril oči. Pozrel na hodinky a stiahlo mu žalúdok. Vyskočil z postele, ani sa nešiel umyť, takže mu z úst riadne tiahlo a to tak, že mohol prevziať úlohu Stana Kapustového. Obliekol si havajskú košelu, akoby šiel na výlet, podkolienky a zobral si guličkovú pištoľ, ktorú potom vyhodil. Vzal dopredu pripravené vrece s taškami a nasadol do Tica. Ale vôbec ho nenapadlo skontrolovať to debila sprostého. Cúvanie z garáže mala za takých 20 minút vybavené, na každej križovatke mu skapal motor, zastavoval na každom prechode a opravoval 2 defekty. Potom si v aute pustil Lionela Richieho a zaparkoval o 3 ulice ďalej, aby bol nenápadný. Vystúpil a zistil, že má špinavú conversu, tak si naslinil košeľu a začal ich čistiť. Šiel ešte okolo obchodu s hudobninami, kde zbadal bicie, na ktoré začal hrať. Všetci naokolo mu tlieskali do rytmu a Jucký iba hádzal ofinou. Vtedy sa buchol paličkou do hlavy a spomenul si, že kde má byť a odišiel...

6-     Part six, fuckin’ surprise: Čakal som pri Saratku na Rebarboru, bohatý, plný zážitkov z vykradnutia banky. Trochu meškala.

Vtedy som zbadal blížiaci sa autobus číslo 20. Už sa na mňa z okienka usmievala, taká milá osôbka. Lepšie stvorenie som ešte nestretol. Ešte aj pekná bola, taká krásna kombinácia, bol som šťastím bezseba.

-         „Ahoj Oli!“ A začali sme masturbovať. „Mohol by si mi prosím pomôcť s tými taškami, sú strašne ťažké.“

-         „No jasnačka, daj sem.“ A vtedy môj zrak spočinul na tých taškách. Hlava sa mi zatočila, oči mi išli krížom a na krku mi navrela žila. Nadýchol som sa a povedal: „Rebarbora, ty píp-píp-píp....“

 

 

 

 

---