Pamiatka na Thomasa Gericha

Prehraboval som sa v starých veciach na povale,

kde starý hustý prach napodobňoval rannú hmlu.

Spoza kopy všedného sena a všakovakých nástrojov,

ukázalo svetlo žiarovky na vŕbovú píšťalku z môjho

detstva, ktorá mi rozvírila pamäť a vynorili sa staré

spomienky, na ktoré som nemal už dávno čas.

 

 

Každý deň sa prechádzal po lúkach,

obdivoval ich krásu, zeleň a hru farieb,

ktorá sa menila za hudby orchestru,

vedeného pod taktovkou štyroch dirigentov,

Jari, Leta, Jesene a Zimy.

 

Miloval logiku, rád sa hrával

s vedomosťami a ešte radšej

ich rozdával prostým ľuďom,

ktorí si ho nadovšetko vážili.

 

Vždy na jeseň navštívil svoje

tajné miesta, kde stále zbieral

klobúčiky hríbov, ktoré sušil.

 

Bol veľmi zručný, najradšej mal vŕby,

ku ktorým sa chodieval vyžalovať

a svoju bolesť ukrýval do ich dreva,

ktoré nežne opracoval a zvečnil

v podobe píšťaliek, ktoré rytmom

jeho srdca a pľúc nežne hrali,

 

Keď sa vonku za oknom

čerti zbiehali a bláznili,

vždy ma upokojil a pohladil

mi tvár svojimi mozoľatými rukami,

ktoré hriali nekonečnou láskou.

 

Jedného dňa sa vrátil z lúky,

prečítal si list, snáď po prvýkrát

vyrazila mu na tvári rosa,

v jeho vnútri hostil sa rak.

 

Naveky odišiel do šírych diaľav....

 

A ja som sa s ním nestihol rozlúčiť...

---