Mimovoľnosť

 „Tsunami, tsunami came washing over me.“ Ležím. Hľadím do stropu. Hudba ktorá znie je mi taká známa, že nie je dôležité či ju teraz vôbec vnímam. Nevnímam. Nepokúšam sa zaspať. Nepokúšam sa vstať. Nepokúšam sa myslieť. Pokúšam sa filtrovať. „Chabé, chabé pokusy“, povieš a simuluješ pohľad ktorým rada imituješ nehu. Vieš, že ti neverím. Ak by hej tak tu nie som. Predsa. Stále hovoríš. Hovoríš, hovoríš, hovoríš. Ale nie si tu. Ty tu nie si. Necítim ťa. Len slabo počujem. Dozvuky ozveny. A nepovieš „daj mi ruku do rany, presvedči sa , že som“. O nič nežiadaš. Možno preto si tak potichu. 

Som tu. Presvedčil si sa?! Tvoj dotyk je bolestný, ale je tvoj. Nič nevravím. Nič nevravíš. Ešte stále. A už nie. Preber sa! Stačilo. Si na rade, pokús sa myslieť, ja som pripravená teraz zistiť tvoju prítomnosť. Hlúpa skladba. Robíš to naschváľ, že? Sebe alebo mne?

Je to tak vždy. Dávaš otázky hoci poznáš odpoveď. Ktovie čo čakáš. Tá skladba je dlhá. Viem. Ako chvíľa ktorá pretrváva aj keď nechceme. Ako ráno do ktorého sa musíš zobudiť. Ako frázy ktorím neveríš. Vždy sa pýtaš čo bude nasledovať, pritom to sama riadiš. Si hluchá. Preto nekričím.

Potrebujem ťa počuť. Potrebujem vnímať tvoj hlas, chcem mať pritlačené končeky prstov na tvojich perách. Zvuk je len chvenie čiastočiek vzduchu. Ja ho chcem mať rozochvený tebou. Krič! Krič, veď potrebujem vedieť smer, ktorým sa ti obrátiť tvárou v tvár. Keby si na mňa bol kričal, trochu ma udrel, nie silno, len tak, aby som cítila tvoj záujem o mňa. Si vôbec zvedavý, čo si skutočne myslím? Čo chcem robiť? Kvôli mne si túto pesničku zahrať nedal . Tá je len pre teba. Aby si ma nemusel počúvať. Aby si nemusel vnímať druhý dych. Utápaš sa v apatii a potom ňou všetko relativizuješ. Možno ti stačí moja fyzickosť. A možno je problém práve v nej. Ja tu však nedokážem len tak stáť a nečinne pozorovať ako sa strácame v očiach. Stojíš vôbec o nejakú väzbu? Chceš sa ešte niekam pohnúť alebo tu zostaneš ležať naveky?

Si priamočiara. Teraz? Keď je za tým a už sme si zvykli na nevyhnutné stereotypy? Keď sme na trati ktorá sa nedá vychýliť? Keď vieme o všetkom všetko a je nám to na nič? Nedokážem si rozkázať. Neviem kedy je á bé a kedy je to naopak. Už ma nebaví predpokladať. Tipovať čo vlastne chceš. Viem, nedokážeš ujsť. Ani nevieš ako..,  by som si želal nech je to poľahčujúca okolnosť.  Túžiš po zmenách a ja nie som zmena. Nie som na chvíľu. Nie som vodiaci pes. Vlastne neviem kam chceš ísť. Slnko zapadá vždy keď zastane čas. A ja ťa stále nevidím.

Nepotrebujem, aby si hádal, kam túžim ísť.Chcem aby si to vedel sám. Pôjdem s tebou. Chápeš? Lenže ty nechceš ísť nikam. Ale to nie je riešenie. Ostať na mieste je samovražda. Nemôžeš sa zakonzervovať v tomto okamihu. Napáchneš formaldehydom. To by som nezniesla. Byť ako mŕtvola v sklenej banke zaliata hnusnou tekutinou. Prosím urob krok vpred. Ak spadneš, spadnem s tebou. Je to stále lepšie ako umrieť v nečinnosti.

Všetko sa dá zvrátiť. Takmer. Ak si myslíš, že stačí mávnuť rukou... Je neskoro vysadiť metadón. Asi sme fakt stavaní privyknúť na všetko. Už nedokážem rozlišovať medzi syntetickými svinstvami. Všetky karty sú rovnaké. Prvá berie. Otupené chute túžia byť klamané. A ty si vždy prvá na rade. Už len zo zvyku?! Chceš preč. So mnou. Snáď...  Ale ja nevidím východ. Cesta k tebe je zamurovaná. A ja nemám dosť síl. Možno má zmysel prejsť popri nekonečnej stene a hľadať bod. Ten bod. Ak pôjdeme popri sebe každý zo svojej strany, môžme sa letmo cítiť.  A možno..             

Ale ak zvolíme zle budeme sa iba ďalej vzďaľovať. A aj večnosť môže byť krátka.