Zástavka na znamenie

  Sú radosti ktoré čakajú na zúfalosť.

 „Dobrý deň“, slušne pozdravím, hoci viem, že to sem vonkoncom nepatrí. Na žiadny ľahkovážny žart, ktorými ju asi vítajú väčšinou však nemám náladu. Prišiel som si sem niečo odbiť. Polhodina. Možno dvadsať minút.

 „ÁÁ, dobrý, dobrý. Mladý pán je nový, že? Teda, nespomínam si, že by som s vami niekedy prišla do styku. A to tu robím už štrnásť rokov. Odkedy sme otvorili.“ Netaktne mlčím, ale je to lepšie ako povedať to čo mi napadlo. Jej drsný chichot po každej vete aj tak umŕtvuje pozornosť. Len letmo vnímam fyzické indispozície, ktoré mohli niečo znamenať tak dve dekády do zadu.
„Pravda načo veľa slov. Plno sa ich sem chodí iba vyrozprávať, ale nie sme tu len na to, nebojte sa.  Checheche“. „Samozrejme“.., ledabolo pritakám a zrejme pôsobím zatrpknuto. „Tak ráčte, cíťte sa tu ako doma“, povie už menej vtieravo a keď sa tak obzerám neverím, že to môže myslieť vážne.
Sadnem si na koženú pohovku v kúte, ktorá má zrejme stimulovať myseľ k pocitom uvoľnenia a pohody. Myslia na všetko. Rozkukávam sa, a môj živočíšny nápad spred pätnástich minút sa mi už nezdá taký ako sa  ešte pred desiatimi javil. Konečne viem aké to je chodiť v skafandri na pláži. Ale nie som tu jediný exot, aj keď si ma všetci nenápadne obzerajú. Ako v mäsiarstve. Ja som však ten čo sa pozerá spred pulta. Ten skrachovanec s  možnosťou výberu.  „Ahoj, dáš si niečo?“, prehluší náhle moje anorganické toky hlások ako z druhého konca audiotextového čísla. „Áno, ale choď prosím ťa preč“, mám chuť povedať. Moja imunita voči prirodzeným pohybom čeľuste je tu však značne posilnená a tak počujem sám seba: „Citrus s ľadom.“ „ÁÁ, iba citrus... - s ľadom?“, obratne na mňa žmurkne, ale možno si to len nahováram. Pch, ešte aj tu. „Áno, iba citrus.. s ľadom“!, neovládnem sa a vedome si podpíľovávam konár. S ostentatívnou pózou neochoty mi ho pomerne rýchlo prinesie.
Zase osamiem, zrak mi padne na okrúhle, ručne vyrezávané hodiny, nepochybne unikát zo vzácneho dreva. Náhle si uvedomím, že tu už dvadsaťpäťminút sedím, v roli buddhistického turistu, ktorý sem zablúdil v intencii prechodu na vyšší stupeň vnútornej sily. „Prinesiem vám ešte niečo?“, vysoká čiernovláska so štýlovým znamienkom pri perách, obstojne vybavená, akoby sa mi nabúrala do systému. „ Dám si to, čo ty“ bez váhania odpoviem a tým sa konečne posúvam na úroveň, ktorá sa tu odo mňa čakala od začiatku. O chvíľu si už ku mne tesne prisadá a ja pri pohľade na dva farebne vyvážené drinky z ktorých srší, že je to to najdrahšie čo tu majú v duchu prepočítavam obsah peňaženky. Začína sa cesta (aké vznešené!) na začiatku ktorej treba vyloviť dávno pochované frázy teenagerského záujmu o vec a všetko súvisiace. Hodiny tikajú, neóny svietia a jej oči sú rovnako bezobsažné ako dotyk ktorým ma rozochvieva. Nekryštálová fyzickosť.   Vnímam len echo. Čistú rezonanciu zvuku. Všetko ostatné je mimo mňa.  Po štvrťhodinke je jasné, že by pristala na to prehodiť rýchlosť a posunúť to do vyššieho levelu. Aj tak sme obaja len hráči. Ja ešte viac ako ona. Možno.„Pôjdeme?“ pozrie sa na mňa akoby sem ani nepatrila. Na ten moment  zatúžim stať sa hviezdovou brakového filmu a odviesť si ju do vidieckeho zrubu niekde v horách. Moja sebaistota pomaly prekračuje vlastné hranice. Podávam jej ruku a vstávam.
Studená, nevľúdna izba. Chlad penetruje všetky póry a ja viem, že dnes sa mi nebude snívať.
Všetky metafory skončili v koši a primočiarosť tu nič nezachráni. Ak je toto ešte stále cesta, dúfam, že som na konci, nie na začiatku.