Zlodej príbehov - pokračovanie 19

     Potom je to len dielo tvojej predstavivosti v tvojej predstave, podotkol hlas v mojej hlave snažiac sa o racionálny tón, no napriek tomu som sa nemohol zbaviť toho nepríjemného mrazenia po celom tele. Striasol som zo seba túto predstavu. Predo mnou sa opäť črtal imaginárny tunel a obrysy jeho konca zaplavené lúčmi svetla. Neúprosné pišťanie mi trhalo hlavu na kusy. Nebolo ťažké domyslieť si, kto bola tá beštia požierajúca moje vnútornosti a pijúca moju krv. Bola to moja stará známa, ktorá sa v pravidelných intervaloch zmocňovala môjho tela i mojej duše, aby zo mňa urobila prízrak zakrádajúci sa temnotou, posadnutý vlastnou posadnutosťou. Na určitý čas. Potom ma opäť pustila a nechala trápiť sa so sebou samým v zotavovaní a snahe pochopiť. Jednoducho sa vždy odobrala na odpočinok a vo mne zanechala len trýznivý pocit zneužitia a bezmocnosti. To však nebolo všetko. Robilo jej neskutočnú radosť, keď ma mohla trápiť. Trúfam si povedať, že možno moje pocity zúfalstva a strachu boli pre ňu niečo ako potrava a preto sa mi vždy po ukončení cyklu, keď som opäť prichádzal k sebe, pripomenula. Vždy povedala: To som ja! To ja som tvoja nočná mora!, aby ma nenechala na pochybách, kto je zdrojom môjho nešťastia. To ona bola tou temnou masou ukrývajúcou sa v tieňoch. Bola to ona, Tvorivá sila, zhmotnená v mojej predstave, temná a krvilačná, ako ju poznám zo svojich snov, môj skutočný úhlavný nepriateľ.

     Pišťanie zosilovalo a prechádzalo do stále vyšších tónov. Doslova som cítil, ako mi v dutine lebečnej bolesťou otĺkaný mozog opúcha ako kysnúce cesto. Zväčšuje svoj objem a tlačí na steny lebky prosiac o vyslobodenie o záchranu, o ticho a pokoj. Viac pravdepodobné však bolo, že ak pišťanie v dohľadnej dobe neprestane, alebo aspoň nepoľaví, tak moja hlava exploduje ako hlava strašiaka na poli, ktorú zlomyseľné detiská napchali petardami.

     Prudká bolesť hlavy ma prinútila zastaviť, keď sa jedna z tisícok ihiel bodajúcich a dobiedzajúcich ako divé sršne zaborila príliš hlboko za hranicu znesiteľnosti. Svet predo mnou, ktorý mimochodom existoval len v mojich myšlienkach, sa otriasol. Podlomili sa mi kolená a do hlavy mi vystrelila neznesiteľná vlna agónie. Bolo to, ako by mi naozaj niekto v tej chvíli vrazil do hlavy najmenej dvadsať centimetrov dlhú ihlu a zabudol ma predtým uspať, alebo aspoň lokálne umŕtviť. Nezmohol som sa na nič viac, len na pridusený výkrik a bolestnú grimasu s vycerenými zubami. Chvíľu som sa v nezmyselných trhaných pohyboch tackal po tuneli masírujúc si pri tom obidva spánky, až kým ma bolesť nedonútila skácať sa pri jednej zo stien tunela. S hlavou inštinktívne sa krčiac k zemi, schovávajúc ju medzi kolenami som vnímal následné omámenie.

     Zo steny starobylého tunela sálal chlad jemne hladiaci môj chrbát a hoci okolitá temnota, vlhkosť a zatuchlosť tohto miesta pôsobili hrôzostrašne, v tom chladivom dotyku nebolo nič strašné ani zlé. Práve naopak, bolo v ňom niečo ukľudňujúce, tíšiace bolesť, spomaľujúce zúrivý cval srdca. Ten chlad bol niečím živým a racionálnym, hovoriac: Postoj chvíľu, spomaľ, ukľudni sa.

     S úprimnou vďačnosťou som pritisol rozpálenú hlavu k chladnému múru. Účinok sa dostavil okamžite. Prudká bolesť akoby prešla z mojej hlavy do tehál a útrob klenby tunela a zostala tam uväznená tajomnou silou. Kvílivé pišťanie taktiež okamžite poľavilo a po chvíli takmer úplne utíchlo. Pocit úľavy a vďačnosti, ktorý ma v tej chvíli zaplavil a úplne omámil svojou prenikavosťou, bol priam neopísateľný.