Kinkonaut (2.)

druhy diel

Omeleta je skvelá. Zakusujem ju chlebom. Má možno týždeň, možno dva. Ktovie. Je čudné, že pri pohľade na jedlo myslím na zadky? Veľké zadky, malé zadky, rite a zadočky. Premýšľam či je lepšie mať nos v riti alebo nos v riti. V prvom prípade máte vy nos v niekoho riti a v druhom prípade má niekto nos vo vašej riti. Odpoveď je jednoznačná, lepšie je mať nos v riti.

Dojedol som a pomaly kráčam do krčmy. Tam kam vždy. Rovnaké tváre, rovnako hnusné pivo, kedysi krásna čašníčka Majka a dokonca rovnaká košeľa s ananásmi na barmanovi. Corpus delikty usvedčujúci zo 4. triedy. Štvrtej triedy toho podniku a možno aj barman sa doplazil iba potiaľ.

Pozdravil som. Sadol som si k prázdnemu stolu a objednal. To hnusné pivo ako vždy. Sedím tam presne ako vždy a pozorujem mozaiku pozliepanú z ľudských trosiek. Tie typy, pri ktorých čakáte kedy sa im začnú meniť tváre, meniť celé telá, akoby som bol na meskalíne. Na veľké plazy alebo pásavcov alebo krysy. Niekedy mám pocit, že sa to tu začína meniť na luxusný podnik, oni sedia v smokingoch a znie tu smiech luxusných kuriev. Potom si pripomeniem, že sem chodím už, už ani neviem koľko rokov a stále sa tu nič nezmenilo, možno jediná istota v mojom živote. Úsmevné. Najprv som sem chodil na protest proti očakávaniam mojich rodičov. Nikdy som náš vzťah nebral vážne. Vzťah mňa a tejto krčmy. Neskôr ma pohltila ako mnohých predo mnou a stal som sa bodkou v rade poskladanej z trojbodiek. A možno som bol vždy jedným z nich. Možno.

Tvárim sa nevrlo. Tak ako vždy. Kvôli Majke. Je zjavné, že sa jej páčim. Kedysi bola krásna. Možno poeticky krásna. Ale čo už ja viem o poézii. Ale naučil som sa dosť fráz aby som vypadal, že viem o poézii a kráse veľa. A tie škaredé vykopávky mi to veria. Možno neveria, ale je im to je jedno. Pomilované bez lásky a ja len dúfam, že sa žiadna nezaľúbi.

„Som rada, že ťa opäť vidím.“ hovorí mi Majka. Hlas má krásny, ale tie vrásky na krku a kozách. Desivé. Pripomína mi moju mamu.
„Ja som tiež vždy rád, keď sa vidím.“ usmejem sa na ňu.
„Mňa nevidíš rád?
„A mal by som?“ usrkol som si z piva
„Mohol by si.“ zašklebila sa
„Mohol, ale nechcem. Preberáme to vždy, keď som tu a začína mi to liezť na nervy.“
„Tak prepáčte pane, že som povedala niečo nevhodné. Môžete chodiť aj niekam inam. Zaobídeme sa bez vašej ctenej návštevy.“ zdá sa byť nahnevaná alebo niečo v tom duchu „Možno začnem. Obsluha je tu na hovno...“ odvetil som
„Aha, tak to vás tu nebudeme zdržovať, ak je to pod vašu úroveň, ctený pane.“ už takmer kričí. Pohľady sa otáčajú k nám.
„...a pivo je tiež hnusné.“ zazubím sa na ňu, čakám kedy priletí facka, ale ona si len tak odíde akoby nič. Prehltla urážku ako domácu pálenku pri, ktorej si vychutnávaš posledné obrázky sveta, lebo si si istý, že je to posledné, čo vidíš. V tej chvíli mi je jej odvaha jemne sympatická.

Dopijem a odchádzam tiež akoby nič. Majka na mňa kričí. Ignorujem. Zrazu ma niekto otočí. Barman v ananásovej košeli.

„A platiť?“ hovorí mi
„Za tie mizerné služby vám nedám ani korunu!“
„Nie?“ skríkne
„Nie!“

Zrejme mi zlomil nos a asi aj rebro. Bolí to. Zviecham sa zo zeme. Zvraciam. Zohol sa ku mne a vybral mi z vrecka peňaženku. Vyberá stovku.

„Už k nám nelez!“ hovorí mi.

Sadol som si na obrubník a vyťahujem cigaretu. Rozbité pery od dymu štípu.

„Zbitý a okradnutý. Prečo nie...“ zašomrem si pre seba

Pohrávam sa s obláčikmi a úsmevom. Stratiť poslednú istotu znamená v každom prípade smrť! A možno ani nie. V takýchto vypätých chvíľach bývam často zbytočne patetický a pochabý. Dokonca hrdinský. Ľahol som si na trávnik a predstavujem si spomalený záber ako skáčem z mosta, zastrelím sa alebo sa vraciam do baru a barman na mňa vytiahne brokovnicu ako v béčkovom westerne, zastrelí ma. Strieka krv, vnútornosti sa nedbalo plazia po stoloch. Citlivejším povahám pred televízorom alebo v kine sa kotúľa po tvári slza za posledného veľkého muža virtuálnej reality. Hrdinu, čo si stojí za svojimi ideálmi natoľko, že musí zomrieť. Nikdy by neverili, že to nebude ďalší posratý happy end.

---