Rýchlokurz

take volne pokracovanie deky naroda, po dobe pre tych co maju chut precitat si nieco odo mna

Rýchlokurz

      Z Maroka som odišla, lebo ani tam som nenašla uspokojenie. Po dvoch mesiacoch ma prestalo baviť chodiť so šatkou na hlave. A vďaka horúcemu slnku a hrubému oblečeniu sa mi podarilo zbaviť sa prebytočných kíl.
Vrátila som sa domov na Slovensko a prihlásila som sa do kunsthistorického rýchlokurzu cez úrad práce. Po troch týždňoch som vedela rozlíšiť Picassa od Van Gogha a po šiestich týždňoch som dostala diéty, cesťák a certifikát vďaka ktorému môžem robiť v múzeu alebo galérii ľahšie kancelárske práce.
     Hneď som si našla prácu v Medzilaborciach v Múzeu Andyho Warhola. Vždy som inklinovala k popkultúre. V obchode som si tovar pri každom nákupe vyberala podľa obalu. Tak som kúpila veľa zbytočných potravín, ktoré som nikdy nepoužila, lebo som nevedela ako ich pri varení použiť.
     V Medzilaborciach ma  privítal milý kolektív nových spolupracovníkov. Ukázali mi múzeum. Pri prehliadke som im dala výklad o Andym Warholovi, pretože len nedávno som sa o ňom na kurze učila. Ocenila som ich postmodernistický prístup a koláž Andy Warhol na bycikli v Medzilaborciach. Keď ma nikto nevidel pričuchla som si k jeho oblečeniu a po celej tej slávnosti s chlebíčkami a vínom ma zavreli do kancelárie.
     Dostala som za úlohu komunikovať s fanúšikmi Andyho Warhola a organizovať  stretnutia s predsedníčkou fanklubu a fazuľové večierky pre milovníkov Campells plechoviek.
Môj život sa stabilizoval. O deviatej som prišla do kancelárie. Zaliala som si kávu, vyfajčila som tri cigarety, prebrala lokálny bulvár a urobila som si manikúru.
O desiatej prichádzala pošta. Ako obvykle o 10.15 som kráčala dole schodmi po listy od fanúšikov. Odkedy som nastúpila do trvalého pracovného pomeru, žiadny fanúšik nenapísal. Nenapísala ani predsedníčka fanklubu. Keď som sa snažila zistiť kto je predsedníčka, povedali mi, že ja. Ako správna predsedníčka som sa rozhodla, že musím nájsť príčinu a riešenie tejto patovej situácie.  
Možnože mi všetci písali maily, ale my sme v múzeu email ani internet nemali.
Začala som sa cítiť smutno a opustene. Empaticky som súcitila s Andym Warholom, ktorému sa nikto neozýval. Ale čo bolo najhoršie, musela som vykazovať nejakú činnosť.
Tak som si začala listy od fanúšikov písať sama. Cez víkendy som veľa cestovala a do kancelárie som posielala listy z najrozličnejších miest Slovenska, Ukrajiny a Poľska. Snažila som sa písať rôznymi druhmi písma, falšovala som podpisy mojich priateľov.
     Moji kolegovia boli milo prekvapený, koľko listov od fanúšikov k nám zrazu chodí. A ja som odpisovala na cudzie adresy, rôznymi jazykmi. Od olizovania známok ma bolel jazyk a vyhodil sa mi herpes na hornej pere.
     Kolegyne si ma kvôli herpesu hneď vybrali za terč svojich ranných útokov. Že vraj sa bozkávam s naším kurátorom, ktorý je síce veľmi inteligentný a aj sa kultivovane oblieka, ale na svoj mladý vek (tridsaťštyri rokov) sa nápadne podobá na Ozzieho Osboarna po troch protialkoholických liečeniach.

 -    Vraj tá Magda, ona chce kariérny rast. V tom niečo bude, že jej zrazu píšu fanúšici.
 -    No, veď doteraz nikomu za posledných päť rokov nenapísali. A museli sme vyhodiť dvadsať ľudí.
 -    Ona tu prišla robiť kariéru, mandolinka jedna.
 -    Ale dievčatá nebojte sa, tu kariéru neurobí.
 -    Možno, že kurátor všetkých obvolal, aby písali, viete už keď s ním.
 -    Ako vieš že s ním?
 -    No nevidela si dnes ráno ten krásny herpes? A kto tu má vkuse nejaký herpes z prehnanej hygieny?
 -    Aháá.
Zhíkli naraz všetky kolegyne. A takto to išlo každé ráno. Viem, lebo som ako slušné dievča počúvala za dverami.

      Keď mi prišla tretia výplata, zistila som, že to nie je veľmi rentabilné. Na cestovanie a poštovné som dávala skoro všetky peniaze. Kolegyne mi prestali zdraviť. A ešte aj ten kurátor sa za mnou nejako začal otáčať. Povedala som si dosť!
Prestala som si posielať listy. Herpes mi zmizol. Ranné ohováranie skončilo a kolegyne boli opäť moje priateľky. Znova som vstávala s pocitom radosti a do práce som sa tešila. Z toho, čo som zarobila sa mi konečne podarilo aj trochu ušetriť.
Po týždni bolo všetko vo svojich starých koľajách. Herpes mala úplne iná kolegyňa, niekedy aj dve naraz. Vtedy na seba podozrievavo zazerali a ja som ich ohovárala s tými ďalšími.
     Jedno ráno som zišla dolu schodmi po svoju poštu. Vnímala som to ako súčasť udržiavania si svojej dobrej postavy, pretože listy mi prestali chodiť.
Z posledného schodíka som zvolala svoje klasické:
 -   Nič?
A už som sa otáčala a išla smerom hore. Na moje prekvapenie sa však na mňa vrátnička vyrútila a podávala mi jeden list. Rýchlo som utekala hore do kancelárie, pretože som od fanúšikov Andyho Warhola ešte nikdy list nedostala. Sadla som si za stôl a s nadšením som ho otvorila. Konečne, tak sa našiel aspoň jeden, jeden milovník popartu, ktorý by sa ozval. Namiesto milý Andy však v obálke veľkým čiernym stálo VÝPOVEĎ.
     Toľko nespravodlivosti. Aj som si poplakala. Musela som sa pobaliť a odísť z kancelárie, aj z Medzilaboriec, lebo pre odborníčku na umenie s takým veľkým jemnocitom ako mám ja, sa iná práca v Medzilaborciach tak ľahko nenájde.
Vrátila som sa domov, osušila slzy a rohodla som sa. Teraz si zvolím profesiu obozretnejšie. Na druhý deň som sa zapísala na úrade práce na rýchlokurz rádiotechniky.
O mesiac pôjdem pracovať rovno do televízie.

---