Kinkonaut (3.)

...

Zobudil som sa do hlbokej noci. Jej hustota ma prekvapila. Vietor za oknami zúrivo zavíja. Krčím sa za starou, roztrhanou roletou, akoby som sa pred niečím skrýval a hľadím von. Skrývam. Pred bolesťou. Grimasa na tvári. Každý krok bolí viac a viac.

„Asi od toho ako do mňa ten barman kopol.“ šomrem si popod nos skľúčene

Rád by som mal mýtickú podstatu. Syzifos alebo tak. Byť prikrytý tajomstvom, otočil by som stránku a môj príbeh by zmizol. Hlavne vo chvíľach, ako je táto, keď sedím na hajzli a miesto žltej vyteká červená. Skôr kvapká. Snažím sa ju posúriť a ona je nepríjemne neprístupná mojim argumentom. Akoby bola niečo viac. Dá sa personifikovať moč? Dajme tomu, že hej. Personifikoval som ju na kurvu, takú tú špinavú, ktorú by vyšukal len beznohý bezdomovec v tráve, v parku a ešte aj ten by sa jej vysmial do tváre, keď by pýtala peniaze. Odtackal by sa na svojich pahýľoch a ju by nechal bezmocnosti. S bolesťami v oblasti brucha som sa odplazil naspäť do postele. Do zajtra to musí prejsť, mám veľké plány. Sústredenie psychickej energie. Neskôr vesmírnej. Nepomáha to a nespím. Vzývam bohov, v ktorých neverím. Vyzývam mimozemšťanov nech si ma vezmú na pokusy, len nech to už nebolí. Avšak nikdy nevyzývam doktorov. Vždy, ale vždy som od nich odchádzal s vetou na ústach – „Ty si ale kokot, vieš o mne prd.“

Asi som nakoniec zaspal, pretože som sa práve zobudil. Pozerám do záchodovej misy, krásna zlatistá. Prvej akosti. Najradšej by som ju objal. Objal som seba.

„Fešák, dobre si to zvládol.“ usmievam sa

Umiestnil som si do kúpeľne ďalšie zrkadlo. Tak aby som videl odraz. Ilúziu, že ma niekto objíma. Prechádzam si rukami po chrbte, hľadím sa, hýbem ústami, vyplazujem jazyk akoby som sa s niekým bozkával a pritom pozerám do zrkadla.

„Tí musia byť veľmi zaľúbení, už sa bozkávajú snáď večnosť.“ hovorím si

Odostrel som roletu na okne. Pri kontajneri na smeti známa bunda. A v nej známy človek. Po chvíli uvažovania som si potvrdil, že je to on. Môj spolužiak z výšky, čo sa hrabe v odpadkoch. Akési zarastené, špinavé, existencionálne rozorvané indivíduum, ktoré sa po doštudovaní botaniky a štyroch rokov filozofie stalo bezdomovcom. Bezdomovcom, ktorý vo svojom ruksaku nosí Nietzscheho, Fichteho, Poppera a Marxa. Vraj iba zo zeme vidieť skutočné hviezdy. Pred rokom som s ním chodil prespávať von. Zopár večerov. To jeho, „nemusím, chcem“, mi bolo podozrivé. Ani ja nie som taký magor, aby som sa dobrovoľne stal bezdomovcom, tak prečo sa ním stane niekto, kto ako magor vôbec nevypadá? Možno... napadá mi vždy tá istá myšlienka. Je to normálny človek, čo chce byť blázon. Ale radšej pšššt, nikto predsa nechce byť dobrovoľne blázon!

Tých pár dní ma veľmi sklamalo, bola to neuveriteľná nuda. Aby to bolo autentické, tak som si obliekol tie najstaršie šaty a zobral so sebou iba sto korún. Človek čaká od niečoho tak neobvyklého veľké dobrodružstvo a v skutočnosti je to to isté, ako obvykle, len omnoho menej komfortné. Zháňaš jedlo, piješ a piješ, lebo nemáš prácu, nemáš záľuby, len sa niekde povaľuješ a piješ a piješ, lebo nemáš, čo iné na robote. Pri alkohole čas uteká omnoho rýchlejšie. Keď dopiješ, tak spíš, lezú po tebe chrobáky, vstaneš a ďalej piješ. V tej chvíli mi môj malý byt a práca nočného vrátnika pripadala takmer spásonosne. Ale iba v tej.

Jediný netradičný okamih bol, keď sme išli na kopec, nad mestom. Vybral igelitový sáčok plný sušených húb.

„To sú lysohlávky. Skúšal si to už niekedy?“
„Nie. Odkiaľ to máš? Myslel som, že nemáš peniaze.“
„Vieš ako to býva. Ja nejakým ľuďom pomôžem a oni potom pomôžu mne.“
„Aha, chápem.“ ale v skutočnosti som vôbec nechápal
„Dáme si? Tu nás nikto nebude rušiť.“
„Dobre, ja som za.“ zaškeril som sa naňho

Zjedli sme obaja za hrsť sušených hríbov. Nechutné. Ešte teraz cítim tú pachuť. Sedeli sme na veľkom kameni v napätí, takmer mlčky. Desať, dvadsať minút a stále nič. Čím ďalej tým viac ma zhrýzali pochybnosti či to nejako bude pôsobiť.

„Len, počkaj. Uvidíš, bude sa ti to páčiť.“ opakoval mi stále, ako keby ma išiel vyšukať do riti

Už asi niečo cítim. Alebo nie? Niečo. Hlavne je to nepríjemné. Nevoľnosť. Mám pocit, že budem zvracať.

„Mám pocit, že sa pogrcám.“ hovorím mu
„ Neskúšaj to vygrcať, ty debil. Za pár minút to prejde.“
„Ale...“
„Žiadne ale! Prejde to. Neboj sa.“
„Dobre.“ odpovedala mu zelená tvár
„Potrebujem chodiť...“
„Kam?“
„Niekam, už tu nemôžem sedieť.“
„Čo?“ vytriešťa na mňa oči s obrovskými zrenicami
„Ja mám tiež také oči?“
„Čo či máš? Hej, hej máš.“
„Ideme?“
„Kam?“
„Veď som ti povedal, že už tu nemôžem zostať...“

Zodvihol som sa a kráčam preč. Ide za mnou. Pár krokov a klesol som do trávy.

„Nevládzem.“
„Som ti hovoril, že nechoďme nikam.“
„Mám pocit, že odpadnem. Ideme alebo čo?“
„Kam zase?“
„No ďalej.“
„Tak poďme.“

Opäť som vstal a prešiel pár krokov. Sadol som si do trávy. On vedľa mňa.

„Keď sedím, chcem chodiť, keď chodím, chcem sedieť.“ hovorím zmätene
„To nič. Tak to býva a nielen, keď niečo spapáš.“ zasmial sa

Zasmial som sa aj ja. Výbuchy smiechu prechádzajú do ešte väčších. Kričíme na seba, ale nerozumieme si nič. Pozerám na kameň v ohnisku vedľa nás. Farebný a ako pekne sa usmieva.

„Čo hovoríš?“ pýtam sa kameňa
„Kto?“ pýta sa Robo
„ No kameň.“
„Aha, ani som si ho nevšimol. Aký je pekný farebný. Všimni si ten úsmev.“ hovorí mi
„Ja viem.“
„A čo hovoril?
„Neviem, prerušil si ho.“

Smejeme sa a rozprávame s kameňom. Príjemný spoločník. Vtipný. Ideme ďalej, lesom. Absurdný obraz. Farby sa miešajú. Stromy akoby mali tváre. Prechádzame rozprávkou. Takou o akej sme vždy snívali ako deti. Objímam strom. Robo tiež. Stromy sú skoro tak super ako ten kameň. Majú strašne veľa energie. Sálavej. Ťahá ma ďalej, chce stále viac a viac. A ja tiež. Les tvorí mozaiku. Načahujem sa a chcem sa toho obrazu dotknúť. Väčšinou strácam rovnováhu a padám dopredu. Tabuľa označujúca prameň.

„Musíme nájsť tú vodu, inak určite zomriem.“ hovorí mi
„Ja tiež.“
„Všetky tie tabule majú šípku. Prameň je bez šípky. Kadiaľ pôjdeme?“
„Tri cesty. Asi tá napravo. Tristo metrov. To nie je ďaleko.“

Vyskúšali sme všetky tri cesty. Ťažko povedať či sme každou išli menej alebo viac ako tristo metrov. Som hrozne zmätený. Už... vlastne už odkedy sme to zjedli. Voda nikde. Sme naspäť pri tabuli.

„Čo budeme robiť?“
„Neviem. Ty vieš?“
„Neviem.“ povedal mi zamyslene
„Už vieš?“ pýtam sa po chvíli
„Nie a ty?“
„Ja tiež nie“ odpovedám smutne

Padlo šero. Ideme smerom späť. Na vodu sme sa vysrali, zdalo sa nám to priam nemožné. Ju nájsť. Robo mi vysvetlil, že nás čaká veľa šliapania, ale že sa ho nemám pýtať koľko, lebo že on teraz nevie. Ide vpredu a zrazu odbočí na vedľajšiu lesnú cestičku. Niečo zbadal. Sadáme si na lúke. Výhľad na zasvietené mesto. Blik, blik. Ako dosluhujúca žiarovka. Za ním červeň zapadajúceho slnka. Kaleidoskop. Všetko sa hýbe a vytvára jednoliaty obraz. Ten pohyb je fascinujúci. Ten pohyb. Nikdy som si ho predtým nevšimol. Ani to, že hviezdy tvoria útvary v podobe veľkých sĺnk s lúčmi. Tvár s fúzami. Hýbu sa je pery. Načahujem sa za jeho nosom. Je obrovský, cez celú oblohu. Nedočiahnem a sklamane vraciam ruku vedľa stehna. Zakloním hlavu dozadu a obloha je zrezaná v deväťdesiat stupňovom uhle. Za mojou hlavou je zrkadlová stena. Na oboch stranách uhla vidím to isté. Ibaže obrátene. Ten pohyb, ten pohyb nemá žiadne pravidlá, úžasný. Sedíme potichu a vychutnávame čaro okamihu. Dal som si ruku pred tvár. Vzďaľujem ju a približujem. Vzďaľujem a približujem. Nikdy som si neužil s rukou toľko zábavy. Asi ani pri masturbácii. Vizuálna rozkoš.

„Vidíš?“ pýtam sa ho
„Vidím.“
„Halucinácie?“
„Hej.“
„A prestanú?“
„Bohužiaľ, hej.“

---