Umenie medzi vojnami

     Ťarchu vojny nesú ženy a deti bojujúcich mužov. Vo svete umenia medzi dvoma svetovými vojnami sa odrážali emócie a prežitky z prvej svetovej vojny. V tomto období svetom vládla zlá ekonomická, hospodárska a spoločenská situácia, ktorú vo svojich dielach zobrazovali autori, ktorí tento konflikt prežili ako priami účastníci, alebo tvorili „v pokoji domova.“ Peklo ľudstva, najmä oheň, ktorí neberie ohľad na civilistov, oheň, čo smútkom páli aj niekoľko rokov po vojne v srdciach rodín, opisovali autori na oboch stranách bývalých súperov. Vojna robí z ľudí otrokov a pritom im ide o holý život.

     Existencia potrebuje každého, stromy, rieky, ľudí, všetko, ak niečo chýba, ostáva po ňom iba prázdne miesto, ktoré nič a nikto nemôže vyplniť, pretože nič a nikto nie je nahraditeľný. Ľudia sa boja tých, ktorí poznajú sami seba, majú z nich strach. Tí, čo poznajú sami seba, majú totižto určitú silu, auru, príťažlivosť, charizmu, ktorá môže vytiahnuť živých mladých ľudí zo zajatia tradícií...Narušenie tradície je narušenie fungovania závislosti spoločnosti, v ktorej narušiteľ žije. Vznik vojny je svojim spôsobom určité narušenie tradície, ktorá trvá a trvá, pretrváva naveky, kým žije a bude žiť spoločnosť, pretože spoločnosť je chlebom tradície a tradícia zas soľou spoločnosti. No v prvej svetovej vojne sa vytratil chlieb a zmizla aj soľ. Išlo o nový dosiaľ nepoužitý druh boja. Nebola zasiahnutá len určitá časť, netýkala sa len určitých mocností, nebol to už len „maličký konflikt“, v ktorom sa dohodlo miesto a čas boja, ale bola to obrovská spúšť hnevu a nenávisti, ktorý driemal po stáročia v ľudských génoch, ktorý sa stále kdesi schovával. Ľudské psyché ho už nedokázalo udržať, a tak nastali 4 roky krvipreliatia, utrpenia, strachu, 4 roky večnej nenávisti, ktorá  sa u niektorých ľudských jedincov spoločnosti zachovala až dodnes. Ocitnúť sa „v diere“ môže byť mätúce, dokonca až desivé. Nie je čoho sa držať, nikam ďalej do tmy nás to neláka, nie je tu ani náznak voľby alebo možnosti, ktoré by sme mali pred sebou, všade poletuje iba blúdny vánok tmy, ktorý roznáša strach. Z každého hrdinu, z každého odvážlivca sa zrazu stane malé ustráchané dieťa. Práve tento stav nefalšovaného strachu sa niesol predvojnovou Európou, od západu na východ a od juhu na sever. Jediné, čo ostávalo európskym mocnostiam bolo uvoľniť sa do tej ničoty...poddať sa mrazivému príboju činov, ktoré lietali svetom ako skrehnuté vtáky...sledovať priepasť medzi výdychom a nádychom, uchovať si každú prázdnu chvíľu tejto boľavej skúsenosti. V snahe pochopiť problémy tých druhých, v snahe pomôcť riešiť aj to, čo je neriešiteľné, v samotnej snahe sa ukrýva obrovský potenciál- shunyata, anglický ekvivalent tohto čínskeho slova je „nothingness“, ale nevystihuje podstatu, preto sa viac využíva výraz „no-nothingness“, pretože nič nie je iba nič, je to všetko. Ani bodka, nie je iba bodkou, nie je to iba koniec, za ňou je niečo a pred ňou tiež...chŕli možnosťami. Je plná možností, absolútne plná, tak ako všetko, všetko, čo je iba chabým ideálom, zanedbateľným povzdychom, všetko, čo je veľkolepým monumentom, nekonečnom. Nie je to úplné prejavenie, ale obsahuje všetko. Na začiatku stojí túžba a na konci tiež, tak prečo robiť toľko medzier uprostred? Prečo toľko starostí, strachu, úzkosti, prečo toľko ambícií- k čomu vytvárať zúfalstvo? Veď celá cesta vedie od ničoho k ničomu. Keď sa v živote dostaneme do nejakej obtiažnej situácie, máme dve možnosti: môžeme sa naštvať a hľadať niečo alebo niekoho, koho by sme obvinili za svoje problémy, alebo sa môžeme postaviť tvárou v tvár a povyrásť. Semienko kvetiny nemôže vedieť, čo sa bude diať, pretože nepoznalo kvetinu.

A nemôže ani veriť, že môže vyrásť v krásnu kvetinu. Cesta je dlhá, ale je vždy bezpečnejšie sa na ňu nevydať, pretože nevieme, kadiaľ vedie a nič nie je isté. Na ceste čaká tisíc a jedno riziko, tisíc a jedna nástraha- a semienko je v bezpečí, schované vo vnútri tvrdej škrupiny. Semienko to stále skúša, snaží sa odhadzuje tvrdú škrupinu, ktorá je jeho bezpečím a začína sa pohybovať. V tom okamihu začína boj, zápas s hlinou, kamením, skalami. Semienko bolo tvrdé, výhonok je jemný a nebezpečia veľa. Výhonok rastie do neznáma, k slnku, zdroju svetla, nevie kam, ani prečo. Semienko ponesie ťažký kríž, teraz je však opojené snom a ide dopredu. Rovnaká je aj cesta človeka, je obtiažnou a treba na ňu veľa odvahy.

     Uvedomenie, ktoré vyrastá v nás, nie je výsledkom nejakej vedomej činnosti, nemusíme bojovať, aby sa niečo stalo. Akýkoľvek pocit, že sa topíme v temnotách, sa rozpúšťa. Musíme sa upokojiť a pamätať si, že kdesi hlboko vo vnútri sme iba svedkami, nekonečne tichými, vedomými a nemennými. Otvára sa nám nová cesta vedúca z povrchu diania do centra svedectva. Pomôže nám ostať oddelenými a nové vedomie strhne závoj z našich očí. Myseľ nemôže byť nikdy inteligentná, iba ne-myseľ je inteligentná. Iba ne-myseľ je pôvodná a radikálna. Iba ne-myseľ je revolučná, revolúcia v akcii. Myseľ sama prináša iba otupenie. Zaťažuje nás spomienkami na minulosť, predstavami budúcnosti a mi žijeme na minimum. Nežijeme maximom. Náš plameň iba slabo tlie. Akonáhle začneme odkladať myšlienky, všetok prach, ktorý sme v minulosti nazbierali, vyšľahne plameň: čistý, jasný, živý, mladý. Celý náš život sa stane plameňom, plameňom bez dymu. To všetko vedie k uvedomeniu, ktoré zachráni svet pred ďalším utrpením, pred ďalšou ranou pod pás, pred teplými výkrikmi stuhnutých tiel, pred pachom krvi, pred nenávisťou, pred hriechom,...pred vojnou.