Smrť pred smrťou

Spoločnosť, ľudia, človek. Majú mnoho vecí spoločných aj odlišných...a jednu nevyhnutnú – smrť. Človek zomiera, lebo jednoducho zomrieť musí. Jedni sa rodia, druhí zomierajú. Zrod už človek vie potlačiť (žiaľ), ale smrť je nezvratná. Nik ju neobíde, či skôr ona nikoho neobíde. Nerobí žiadne rozdiely medzi ľuďmi a veľakrát nepozná zákony logiky a tak nik nevie kedy...jedno však vieme – keď nadíde náš čas – musíme... Jedno však nemusíme – zomrieť pred smrťou. Možno podaktorí z vás zapochybujú či sa to vôbec dá...zomrieť pred smrťou. Možno si povedia čo je to za hlúposť, možno...

Verte či nie, zomierať sa dá rôznym spôsobom, aj pred smrťou. Je to trošku iný tip smrti, nie fyzický. To je logické. Navonok daný jedinec má znaky živého tvora, ale to je len „obal.“ Na povrchu môže veľa vecí vyzerať inak ako sú v skutočnosti (vo vnútri). Na ilustráciu si predstavme, jablko. Krásne, veľké...na pohľad...človek by sa doň s chuti zahryzol. Keď ho rozkrojíme, zistíme, že vo vnútri je hnilé a že hniloba postupuje...z vnútra na povrch. A to sme nevedeli, nevideli sme do jablka. Na povrchu (zvonka) vyzerá jablko v poriadku, dokonca až tak nádherne, že sme naň dostali chuť, ale vo vútri, tam je skrytá jeho podstata.

Už bolo spomenuté, že človek pred smrťou môže zomrieť a to dokonca rôzne. Niektoré spôsoby smrti pred smrťou si spomenieme.

Predčastná smrť ako dôsledkok stereotypu

Už ste počuli o tom, že stereotyp nielen ubíja, ale aj zabíja? Je to pre vás novinka? Viete si predsatviť napríklad takýto deň? Ráno vstanete, oblečiete sa a idete do práce. Prídete z práce, navečeriate sa a idete spať. A predstavte si takýto deň, deň čo deň. Že viete si to predstaviť? Že sami tak žijete? A ste si istý že žijete? Nie je to len niečo čo život len pripomína? Je to predčastná smrť. Usmrcuje nás vlastný kolobeh života. Sme ako naprogramované počítače...žijeme schematicky...bojíme sa žiť inak. A čo treba robiť proti nemu, proti stereotypu ? Ako sa z neho vymaniť ? Dá sa to vôbec ? Áno, dá sa. Dá sa deň začať inak, nie tak ako každý deň. Dá sa ísť do práce inak, inou cestu. Dá sa usmievať, keď nie je dôvod mračiť sa. Dá sa robiť aspoň ničo inak ako sa to robilo doteraz, ako sa to robilo každý deň. A čo to prinesie? Oživenie, pocit, že život vám neuniká pomedzi prsty.

Predčastná smrť ako dôsledok straty  „chuti do života“

            Ako dochádza k strate chuti žiť ? Z akých dôvodov a príčin? Dôvodov a príčin može byť viac, môže sa jednať o jednu príčinu, ale môže rovnako ísť aj o celý rad príčin. O aké príčiny obyčajne ide? (môžu sa vyskytovať aj v kombináciách). Je ich mnoho a nie je možné ich vymenovať všetky, ale môže sa jednať o stratu niekoho blízkeho, smrť, rozchod, nehodu, trvalé bolsti a pod. Človek stráca „chuť žiť“ hlavne vtedy keď zažije veľmi vážne situácie v živote, keď sa ocitne v hraničných situáciách. Nezriedka sa stáva, že sa mu zrúti svet, že stratí zmysel svojho života. A potom...potom sa dni a noci začnú zlievať do jedného...čas prestáva hrať svoju úlohu...opúšate sa...

            Keď stratíte zmysel svojho života, tak zákonite nemáme prečo (prekoho) žiť. A upadáme...Je v našich silách tento stav zvrátiť ? Veľakrát nie...ale na druhej strane sa to dá. Možno sa opýtate kedy? Vtedy keď zasiahne Boh...a podá vám pomocnú ruku, keď sa nájde niekto, kto vám podá pomocnú ruku...keď nájdete lásku svojho života...keď sa dokážete motivovať žiť...žiť pre niekoho, žiť kôli niečomu, proste žiť. Veď život je dar. Veď už len samotný život by mal byť zmyslom...mali by sme žiť pre život.

Predčastná smrť ako dôsledok žitia života iných

Človek môže stratiť sám seba, svoj život, alebo ho dokonca premárniť. Život je dar. To už povedané bolo. Je krásne keď si žijeme náš život naplno. Keď nás napĺňa. Ale predstavte si svoj život trochu inak. Predstavte si, že ho nemáte vo svojich rukách. Predstavte si, že len bezducho plníte rozkazy iných, že počúvate zákazy. Že nemáte právo na nič...iba mlčať. Konáte tak ako vám kážu, ale idete proti sebe, ale nemáte na individuálnu vzburu, nedokážete revoltovať. A tak strácate...deň za dňom...a kúsok po kúsku seba samého. Možno si vravíte „zajtra to už dokážem, zajtra sa už oslobodím“...musíte tak urobiť čo najskôr...zajtra už môže byť neskoro. Žite svoj život a nie život niekoho iného. Život vám bol daný ako dar a tak s ním aj zaobchádzajte.

            Najťažšie sa píše začiatok a záver. Začiatok preto, lebo jednoducho často nevieme ako začať. A záver preto, lebo nevieme skončiť, aelbo ako to ukončiť. Mali by sme skončiť optimisticky. Odkazom, pre vás, pre vás všetkých. Nebojte sa žiť. Žite, neprežívajte. Nežite napoly, ale naplno. Žite svoj život, lebo je pre vás darom. A, hlavne žite pre niekoho (pre niečo). Pre niekoho kto je pre vás celým svetom, kto vás napĺňa, pre koho sa s radosťou zobúdzate a na koho sa tešíte keď si líhate do postele...