Obdivovateľ

Stretnutie

Prišiel ku mne na cintoríne a povedal: - Pane, milujem vás. Neviem si bez vás predstaviť svoj život.

   Nepoznal som ho. – Kto ste?

   - Volám sa Milan.

   - A poznáte ma?

   - Nie, pane. Ale naozaj vás milujem.

   - Iste žartujete.

   - Nie, pane, nežartujem.

Cesta domov

Po práci som odišiel domov. Milan ma nasledoval z asi metrovej vzdialenosti, držal sa ma ako dobrý pes. Nič sme nevraveli. Jemu som to zakázal a samému mi nebolo do reči.

   Zastali sme pred mojím domom.

   - Teraz idem k sebe domov, - povedal som. – Budeme sa musieť rozlúčiť.

   - Nie, prosím, nenechávajte ma tu samého.

   - A čo mám robiť? Mám tu zostať s vami?

   - Nie, pane, vezmite ma, prosím, do svojho domu... a do svojho srdca.

Nový spolubývajúci

Dovolil som mu teda u mňa zostať. Stanovil som si svoje pravidlá, podmienky, podľa ktorých ho u seba nechám. Zakázal som mu vstup do mojej izby, otravovať ma, keď si to nebudem želať a že ak chce u mňa ostať dlhšie, bude musieť prispievať na chod domácnosti.

   Prvé dve odmietol s odôvodnením, že to bráni jeho osobnej slobode a prispievať odmietol taktiež. Vraj ho nikde nezamestnajú.

   Napriek tomu som ho nechal u seba.

Problémy v práci

Prvý deň som šiel do práce sám a Milana nechal doma. Večer mi však povedal, že mu bolo smutno a požiadal ma, aby mohol ísť na ďalší deň do práce so mnou. Strážil som starý orech na cintoríne, tak ako každý deň.

   Nanešťastie, uvidel nás jeden osemročný obecný špeh a ihneď to utekal hlásiť starostovi. Nemohol som s tým nič urobiť. Čoskoro sa na cintorín dovalil starosta v sprievode niekoľkých svojich osem až deväťročných špicľov.

   - Kto je tento muž? – opýtal sa ma, ukazujúc na Milana.

   - To je Milan, - predstavil som mu ho.

   - A čo tu robí?

   - Je tu so mnou. Miluje ma, preto nechcel zostať doma sám.

   - Vy si zrejme neuvedomujete dôležitosť svojho povolania. Strážiť tento strom bolo výsadou už štyroch generácii našej dediny a vždy to robil jeden jednotlivec bez pomoci. Je to tradícia. A navyše je dokázané, že zlodeji nemajú pred dvoma strážcami žiadni rešpekt. Ľahko by vás mohli zmiasť, zneškodniť a následne náš cintorín okradnúť o starý orech! Viete, čo by to znamenalo? Dávam vám okamžitú výpoveď.

Ospravedlnenie

- Je mi ľúto, že ste kvôli mne dostali výpoveď z práce, - povedal mi Milan, ako sme sa vrátili domov.

   - Lenže to mi nepomôže. Čo si teraz počnem?

   - Viem o jednom voľnom mieste. Pokúsim sa ho získať.

   - Čo je to za miesto?

   - Strážca cintorínskeho orecha.

Rozdielny prístup

Na ďalší deň sme obaja zašli za starostom.

   - Chcem sa zamestnať ako strážca orecha, - povedal Milan.

   - Máte šťastie, pán Milan, akurát odvčera je toto miesto voľné.

   - Kedy mám nastúpiť do práce?

   - Ihneď.

   - A môžem si vziať so sebou i svojho priateľa? – ukázal na mňa. – Viete, ja ho bláznivo milujem.

   - Áno, áno, isteže. Ale plat budete dostávať len vy, je si toho váš priateľ vedomý?

Nové pravidlá

Ako sme sa po práci vrátili domov, Milan mi vážne povedal: - Budeme si musieť stanoviť nové pravidlá. V prvom rade, máte, pane, prísny zákaz chodiť do mojej izby, - ukázal na izbu, ktorá kedysi bývala moja. – A jesť budete len vtedy, keď vám to dovolím. Situácia sa zmenila, teraz tu rozkazujem ja a vaše neľudské zaobchádzanie vám tvrdo spočítam.

   - A dosť! – naštval som sa. – Vypadnite z môjho domu.

   - Pane, vy si asi neuvedomujete, že tento dom je môj a že oddnes som aj váš živiteľ, - ukázal mi potvrdenie na svoje meno o vlastníctve môjho domu. – Máte len jedno šťastie, a to, že vás bezhlavo milujem. Ale niekedy ma aj zlostíte, pane. Ak sa ospravedlníte, môžete zostať bývať u mňa.

   Ostal som ticho.

   - Počúvam, - čakal na ospravedlnenie.

   - Prepáčte.

Prichytenie

Zobudil som sa zo spánku. Bolo mi zima. Následne som aj zistil, prečo. Ležal som nahý na holej dlážke v kuchyni a navyše bolo otvorené okno.

   V kúte izby som zbadal Milana.

   - Prečo som nahý? – opýtal som sa ho.

   - Lebo som vás vyzliekol, pane.

   - Prečo ste to robili? Veď je zima...

   Vtedy som si všimol, že masturboval.

   - Ó, bože! – zvrieskol som znechutene.

   - Čo sa deje?

   - Vy...

   - Pane, tvárite sa, akoby to pre vás bolo niečo nové, nechápem, prečo. Veď som vás vyzliekal každú noc, odkedy tu bývam a vy sa teraz tvárite, akoby ste o tom doteraz nevedeli.

   - Čo si to vymýšľate? Kde mám pyžamo?

   - Vy už žiadne pyžamo nemáte, zničil som ho.

   - Tak aspoň zatvorte to okno, je mi tu zima.

Otázky

Jedného dňa sa ma spýtal: - Milujete ma, pane?

   - Nie, - odpovedal som.

   - Ale iste ma máte aspoň rád.

   - Neznášam vás.

   - Ale páčim sa vám, pravda?

   - Ste mi odporný.

   Chvíľu mlčal, napokon debatu uzavrel slovami: - Našťastie viem, že to nemyslíte vážne.

Parmenides

- Dnes od vás odchádzam, - povedal som Milanovi.

   - Myslíte si, že odo mňa môžete len tak odísť? Nie, pane, mýlite sa. Neexistuje miesto, kde by ste boli bezo mňa.

   - Trepete nezmysly.

   - Uvažujte. Viem, že moja láska k vám nie je opätovaná, že ma nemáte rád a chcete odo mňa preč. Podľa vás existuje miesto, kde by ste boli bezo mňa. Lenže to nedáva zmysel. Nechcete byť so mnou a zároveň existuje miesto, kde by ste so mnou neboli a vy ste pritom stále so mnou. Nemám pravdu?

   - Nie.

   - Veď ak ma neznášate, načo ste so mnou doteraz ostávali?

   - Neviem.

   - Sú len dve rozumné vysvetlenia. Buď klamete, keď vravíte, že so mnou nechcete ostať alebo ste sa ma nemohli zbaviť. Preto sa ma teda nemôžete zbaviť ani teraz. Preto je pre vás úplne zbytočné odchádzať.

   - Takže podľa vás sa vás nemôžem zbaviť?

   - Ani to nie je celkom pravda.

   - Aha, už chápem. Je to jednoduché. Môj rozum mi tiež vraví, že človek ako vy nemôže existovať, preto neexistujete a ja sa s vami teraz nerozprávam.

   - Presne tak, - povedal Milan a usmial sa. – Konečne ste to pochopili.

   Viac som ho nevidel.