Úsmev

Často cestujem vlakom. Každý piatok poobede a v noci z nedele na pondelok. Som študent a takto musím dochádzať za svojim vzdelaním.

   Vlak býva väčšinou pomerne prázdny, takmer vždy si nájdem v kupé miesto pri okne. Ak je svetlo a mám chuť, zvyknem si čítať. Či už noviny alebo skriptá, občas i beletriu. Štyri z piatich jázd však prespím. Spolucestujúci ma nikdy ktovieako nezaujímali a v konverzácii s nimi som sa zvykol obmedziť na „Dobrý deň“; „Môžem si prisadnúť?“; „Áno, mám tu voľné“.

   Zdalo sa, že i ten piatok bude moja cesta zo školy domov prebiehať rovnako. Našiel som si prázdny kupé, odložil si tašku a sadol si na miesto pri okne. Práve som vytiahol noviny a chcel začať čítať, keď sa dvere môjho kupé otvorili a pekný hlas sa ma spýtal, či mám voľno.

   - Isteže, - odvetil som.

   Až o chvíľu som si obzrel svojho nového spolucestujúceho. Bola asi môjho veku, odhadol som ju na študentku. A bola aj neuveriteľne pekná. Sadla si oproti mne, vytiahla akýsi román, prehrabla si vlasy a pustila sa do čítania. Pomyslel som si, že ju nezaujímam a vrátil som sa k svojim novinám.

   No nedalo mi to a každú chvíľu som si ju nenápadne prezeral. Aspoň som dúfal, že som to robil nenápadne. Najprv na mňa ani nepozrela. Až potom, asi vytušila, že som ju pozoroval, sa na mňa pozrela. Cítil som sa ako vždy v podobnej situácii, akoby som bol pristihnutý pri čomsi nekalom. Ale jej oči, pohľad a spôsob, akým sa dívala, ma fascinovali.

   Nakoniec som sa ale vrátil k novinám a tváril sa, akoby nič. Hľadel som na článok o superjablkách, ale nečítal som ho. V duchu som uvažoval, či sa jej mám prihovoriť alebo nie. Skôr, ako som dospel k odhodlaniu, zavrela svoju knihu, odložila ju a spýtala sa ma:

   - Ty si študent?

   - Hej, - odvetil som ihneď a pozrel som na ňu. Po chvíli som dodal: - Študujem aplikovanú informatiku na Matfyze.

   - Ja som z Ekonomickej.

   - I ja som uvažoval, že tam pôjdem, - čo nebola tak celkom pravda.

   - Uhm.

   - Koľký rok si na vysokej?

   - Prvý.

   - Ja už druhý... Cestuješ takto každý týždeň?

   - Áno. Aj ty?

   - Hej. Do Liptovského Mikuláša. Dúfam, že aj ty.

   - Nie, sorry, ja som zo Žiliny.

   - Prečo si sa dala na ekonomickú?

   - Ani neviem. Som počula, že to zvládne každý. Asi preto.

   Pomyslel som si, že trepem nezmysly. Zdalo sa mi, že sa nudí a takáto konverzácia sa veľmi nepáčila ani mne. Inokedy by som nasledovnú otázku tak rýchlo nepoložil, ale vtedy mi tak akosi vyletela.

   - Počuj, máš nejakého frajera?

   Usmiala sa a povedala, že momentálne nie. Svojim úsmevom ma však úplne dostala. Doteraz si ho dokážem v mysli vybaviť. Neviem ho opísať, ale nikdy predtým ani potom na mňa žiaden úsmev tak nezapôsobil. Bolo to úplne nelogické, ale v tom zlomku sekundy, ako sa usmievala, som ju zrejme miloval. Nepoznal som ten pocit a nemyslel som, že ho pocítil k dievčaťu, ktoré ani nepoznám. Nech si vraví kto chce, čo chce, ale odvtedy som presvedčený o jednom. Na dievčati je najdôležitejší jej úsmev. Jej vlastnosti, postava a krása sú až druhoradé.

   - A ty? – položila mi po chvíli spätnú otázku.

   - Ja? – začudoval som sa, keď ma vytrhla z myšlienok. – Nie, nemám, pred týždňom som sa s jednou rozišiel.

   - Tak čo keby sme spolu niekedy zašli na večeru?

   - Dobre.

   Ostali sme ticho. Potom sa ma ešte opýtala, ako sa vlastne volám, ja že Michal a ona, že sa volá Veronika, mám ju vraj volať Nika. Ja, že dobre.

   Počas cesty sa ma ešte podchvíľou čosi vypytovala a ja som jej odpovedal. No sám som sa jej už nič nespýtal, vždy som sa zmohol len na strohú, priamu odpoveď. Neviem, prečo som sa vtedy správal tak, ako som sa správal, pamätám si len, že to malo niečo spoločné s jej úsmevom. 

   Nakoniec sme prišli do Žiliny, rýchlo vzala kus papiera, napísala mi naň svoje telefónne číslo, podala mi ho a povedala: - Zavolaj.

   - Dobre.

   - Ahoj, - rozlúčila sa a zobrala si svoje veci.

   - Maj sa.

   Jej číslo som si síce uložil do pamäti mobilu, dokonca si stále schovávam i papier, na ktorý mi ho napísala, no nikdy som jej nezavolal. Celkom presne neviem prečo, ale zrejme kvôli strachu. Či už zo strachu, že sa neusmeje tak ako vtedy, alebo že by sme si nesadli, alebo z nejakého iného.

   Prešli odvtedy už dva roky, no stále mi neschádza z mysle. Stretol som ju už len raz. Bolo to v jeden piatok poobede, šiel som uličkou vo vlaku a hľadal prázdne kupé. V jednom som ju zazrel. Sedela tam sama a zasnene hľadela von z okna. Najprv som sa ohromne potešil, rozbúchalo sa mi srdce a zovrel žalúdok, potom som sa otočil a rýchlo prešiel k ďalším kupé.

   Až som našiel jedno prázdne a zložil sa v ňom.