Cikáni

Dežo bol róm vlastne cigáň lebo tak im odjakživa hovorievali. Bol z veľmi chudobných pomerov. Žil na okraji spoločnosti v cigánskej osade. Rozbitá chajda vyzerala ako drevená kôlňa. Cez malé okienko dovnútra ledva vchádzalo denné svetlo. Na dvoch posteliach s deravými madracmi spávalo najmenej päť ľudí.  Starí cigáň Rudo a jeho žena Matilda mali jednu a na druhej sa tlačili traja haranti. Medzi nimi aj najstarší Dežo. V izbe bol starý železný stôl dotiahnutý z okolitej skládky železa. V strede izby stáli malé kachle na tuhé palivo. Horšie to však bolo s tým palivom. Večne nebolo čím kúriť, preto sa väčšinu času zohrievali pod veľkou perinou.

Starý Rudo bol typický lenivý cigáň, ktorému robota príliš nevoňala. Práve naopak vyhýbal sa jej ako sa len dalo. Radšej sa účastnil mnohých krádeží. Najprv zvykli kradnúť v blízkej dedine ovocie a zeleninu miestnym obyvateľom, potrebovali nasýtiť decká. Postupne však strácali zábrany, začali sa orientovať na prázdne chaty. Brali hlavne elektroniku a cennosti. Vtedy sa to zlepšilo aj u Ruda doma. Nechal si doviesť drevené odrezky z miestnej píli. Vtedy si aj decká užili trocha viac tepla a hlavne mali na jedlo. Stará Matilda nikde nerobila žila len z prídavkov na decká. Keď im ich však znížili, veľmi ťažko sa jej dýchalo z tých pár korún, keď Rudo nič nenosil. V poslednej dobe mu však lupi celkom vynášali a tak bola spokojná.

Pripravovali sa na nejakú veľkú akciu. Na odľahlom mieste ležala honosná vilka v ktorej žil miestny podnikateľ Fazekaš. Dostali echo od jedného cigána ktorý sa mu staral o záhradu. Odchádzal vraj na dovolenku do Tuniska a dom zostal prázdny. S tou bohatou výbavou akú mal v dome by sa cigáni slušne nabalili. Mal doma veľké množstvo elektroniky a hlavne veľa zlatých šperkov a cenných obrazov. Rudo spolu s ďalšími tromi cigánmi ho teda šli vybieliť. Na miesto dorazili v noci. Vyzbrojení baterkami nenápadne preskočili plot a namierili si to rovno do domu. Rozbili okno a poľahky sa dostali do vnútra. Začali rabovať cennosti, ukladali ich postupne do auta. Brali hlavne veľké obrazy. Netušili však, že majú zabudovaný alarm spojený priamo s políciou. Kým stihli pobrať všetky veci na mieste už húkal policajný maják. Dali sa na útek.

„Stoj lebo strelím!" skríkol policajt.

Nik však nezastavil všetci bežali ako len vládali.

„Prásk!" vzduchom zahrmeli dva výstrely.

Na zemi ležali dve nehybné ľudské telá.  Jedným z mŕtvych bol Rudo. Ostatným dvom sa podarilo ujsť. Keď sa to Matilda dozvedela zrútila sa. Nemala žiadne peniaze a tak bola nútená šlapať.              

                                                                                                                                             *               *               *

Dežo mal práve sedemnásť rokov. Na rozdiel od otca bol celkom tichý a nekonfliktný. Otcova smrť ho veľmi zasiahla a tak si povedal, že nikdy nebude žiť ako on. Dokončil práve učňovku a začal pracovať ako kuchár. Bol celkom usilovný a tak sa mu začalo dariť. Slušne si na seba zarábal a dokonca dával peniaze aj na mladších súrodencov. Až kým si našiel frajerku Rózu. Bola to slušná cigánečka. Po roku sa zobrali. Bývať nemali kde a tak na začiatok žili u Rózy.

Keďže mala ešte troch mladších súrodencov v dome nebolo miesta, rozhodli sa teda zobrať úver. Kúpili si  jednoizbový byt. A ten potrebovali zariadiť a tak si zobral rýchle prachy. Nakúpil satelit, dvdčko, nábytok a zadlžil sa ešte viac. Keď Róza otehotnela nedokázal to utiahnuť z toho kuchárskeho platu.

 Začal sa venovať hazardu. Najprv len tipoval v stávkových kanceláriách občas síce aj vyhral ale stále to boli nízke sumy. Potom sa vrhol na hracie automaty. Tie ho teda riadne pohltili. Prehral tam celú výplatu a zrazu bol na nule. Hľadal teda nový príjem peňazí. A tu si spomenul na otcovho starého známeho Čáva.

„Sevas móre, dávno som ťa nevidel ako žiješ?" spýtal sa Dežo.

„Ale móre ja dobre, kšefty idú, tak sa nesťažujem!"

„No preto som tu, potreboval by som zarobiť!"

„Ej móre takých by bolo...!"

„Prosím spomeň si na  môjho otca nech mu je zem ľahká, pomôž mi som úplne na dne!" prosíkal Dežo.

Čávo na neho zamračene pozrel, chvíľu premýšľal prudko si kúsal hornú peru.

„Dobre teda mám jeden kšeft, ale je to nebezpečné!"

„Nevadí, beriem všetko, o čo sa jedná?"

„Jedna veľká čorka, kradnuté autá!"

„Idem do toho, koľko za to?"

„Tak, ak to vyjde máš sto litrov!"

„Dohodnuté!" 

Dežo mu podal ruku a prihlúplo sa pritom usmieval.

„Zajtra večer o desiatej ťa čakám, buď tu presne!" prikázal mu Čávo.

Dežo odišiel spokojne domov. Už v duchu míňal peniaze. Žene o tom nič nepovedal, nechcel aby sa zbytočne strachovala. Ak by nezískal tieto prachy iste by ich vyhodili z bytu a k Rózyním rodičom by sa už nevrátil.

                                                                                                                         *               *               *

Na druhý deň sa stretli presne o desiatej. V aute boli piati ľudia. Dorazili k autosalónu značky BMW.

Čávo zašepkal: „ každý z Vás berie jedno, tu Keny ti ukáže ktoré máš ty!"

Vybehli teda na to, obozretne odstavili alarm. Keny naštartoval obe autá a dal Dežovi znamenie aby nasadol. Poslušne ho nasledoval. Pomaly vyšli von. Päť áut sa zaradilo za Čáva a v kolóne ho nasledovali.

Prešli cez celé mesto až dorazili na odľahlé miesto, tam mali autá zaparkovať. Odstavili ich do garáže. Keď malo prísť na vyplácanie, Čávo bol zrazu nejaký nervózny.

„Čo je čo sa deje kde je môj podiel?" nechápal  Déžo.

V tom začul piskot pneumatík. Obzrel sa a videl ako ich obkľúčili policajné autá.

„Všetci si ľahnite tvárou k zemi!" ozval sa hlas v megafóne.

Dežo stál ako zmeravený nedokázal sa ani pohnúť. Poťažky si ľahol na zem. V pamäti sa mu vybavila otca smrť, ani nedýchal len poslušne ležal. Zrazu len počul Kenyho výkrik.

„Tá kurva Čávo nás predal policajtom, bodaj jeho manka skapala do rána!"

Čávo bol totiž zatvorený v base pustili ho len pod podmienkou, že im pomôže odhaliť autičkársky gang.

Chudák Dežo skončil v lochu na desať rokov a aj tá sprostá Róza sa na neho vybodla.