Ľudia sú ako palacinky

Ste sami. Uprostred celého vesmíru, uprostred celého nekonečna a máte svoj život a životy tých druhých ako na dlani. Aj so všetkým čo k tomu patrí. Skúste otvoriť dlaň, zadívať sa na ňu a predstaviť si všetkých ľudí s ktorými ste sa kedy vyspali a potom o nich napísať. Behajú, mávajú na vás, kričia, iní sedia objímajú si kolená a niektorí z nej chcú proste vyskočiť. Spáchať akúsi malú samovraždu, ktorá sa im nikdy nepodarí lebo ich vždy zadržíte, proste im to nedovolíte. Nikdy ste predsa nechceli mať niekoho na svedomí. To je proti všetkému čo vás kedy učili a vám to proste nedá.
Niekedy sa len tak zatúlajú až na koniec vztýčeného prostredníka a smejú sa vám. Tak hlasno, že ich máte chuť odpáliť ako dobre mierenú frčku, ktorá odletí kamsi do neznáma, do tmavého kúta, ktorý bol vždy tmavý už len z toho dôvodu, že kúty proste musia byť tmavé.
Medzi ukazovákom a prostredníkom mám asi dvojmilimetrovú medzeru, do ktorej sa vždy niekto zakliesni, ale neprepadne. V poslednej chvíli sa však zachytí a zakričí na vás. Vlastne ani nie tak na vás, ale zakričí, vydá zo seba to posledné, aby na seba upozornila.
Prsty uvoľním a drobné dievča vytiahnem, posadím späť na dlaň k ostatným a priložím ešte jednu dlaň pod tú medzeru medzi prstami, aby nabudúce neprepadla vôbec.

Drobná čašníčka s čiernymi vlasmi a tmavou pleťou pripomínajúc vám herečku z dokumentárneho filmu o Vietname. Trochu nažltlá pleť, bledomodré vyťahané, a zaprášené šaty na ramienka. Bosá, stojaca na hlinenej podlahe, kdesi v miestnej reštaurácii s táckou v ruke, na tácke položená fľaša s nápisom Ron Mulatta de Cuba. Pri fľaše sú dva poháre a na etikete v strede hore je namaľovaná jej tvár. Na spodnom okraji plagátu nezabudli samozrejme na adresu: Italiamarket Slovakia, a.s.

– Hamburger s mäsom a kolu bez ladu?
– Ako vždy?
Opýta sa čašníčka, až príliš podobajúca sa na dievčinu z toho plagátu na rum. Prstom ukážem na tú dievčinu a poviem, že je to ona.
– Ste to vy, že?
– A... a hej ten hamburger ako vždy.
– Tú kolu bez ľadu.
Zakričím za ňou.
Mladá čašníčka sa zachichoce a odíde do zadnej časti reštaurácie. Chodím sem už asi 3 mesiace, zakaždým si objednám to isté a v posledných dňoch mi nosí ten hamburger a kolu bez ľadu automaticky. Vždy príde tá istá mladá čašníčka, no prehovoriť na ňu som sa odvážil až teraz. Až dnes.

Pri poslednom stole sedia dve ženy, majú k sebe akosi blízko. Sedia takmer nalepené na sebe a sŕkajú bublinkovú sódu cez slamku. Každá má vlastný pohár, s priehľadnou vodou, len slamky majú odlišnej farby. Jedna tmavovlasá, chudá a vysoká. Výška jej však neuberá na kráse, skôr ju zvýrazňuje. Dlhé vlasy asi do pol pása učesané na jednu stranu a zvyšok sa jej lepí na holý chrbát. Druhá o trochu nižšia, tiež tmavovlasá s krátkymi vlasmi, asi po plecia a veľkými hnedými očami. Tak trochu ju poznám z videnia, tiež sem chodí dosť často, minule ma tuším aj pozdravila. Usmial som sa na ňu a už už som ju pozval na drink, keď sa zrazu za ňou vynorí o dve hlavy vyšší a asi o päťdesiat kilo ťažší chlap. Na krku sa mu blyšťala strieborná reťaz a vypasované biele tričko na jeho obrovských rukách naznačovalo, že bude lepšie ak sa do tej malej nebudem miešať.
Volá sa Milla, počul som to, keď jej ten chlap podával pohár s vodou. Vlastne skôr asi s vodkou. Priezračná tekutina v nie veľkom objeme na dne pohára. A musel na ňu dvakrát poriadne silno zakričať jej meno. Do tvári trochu očervenel, keď skríkol tak silno, že sa obzrela asi polovica ľudí čo tam bola.
– Milla, už si konečne zober ten pohár, nemám šesť rúk!
Dodal s o dosť pritlmeným hlasom. Dôkladne sa poobzeral či ho náhodu niekto nesleduje, možno len podvedome, ale nevidel ma. Ten chlap sa volá Faust Wiger a s Millou sa háda zakaždým, keď sa majú niekam spolu vybrať. Najčastejšie chodia spolu sem. Miestna reštaurácia v pomerne slušnej cenovej. Milla mu vždy vyčíta jeho prehnanú žiarlivosť, zakaždým jej totižto spraví typickú americkú scénu: vytiahne ju von z podniku a vtlačí do auta. Milla sa samozrejme bráni a celý podnik na nich pozerá ako na párik šialencov. Teda asi najviac na Fausta, Millu sa snažia skôr ľutovať ako hľadieť na ňu ako na blázna. Ale dnes nie, dnes sa vôbec nepohádajú.
Milla sa bavila s nejakým dievčaťom, ktorá na nej nechávala oči. Mohla mať asi tak 27. viac určite nie. Veď aj Milla má toľko. A teraz tu s ňou sedí, v tomto bare, predpoludním a dávajú si bublinkovú sódu. Zrazu tá vyššia vytiahne slamku zo svojho pohára, pichne ju do Millinho, vypije zvyšok a obe sa uškrnú.
Nemôžem od nich odlepiť oči, do šľaka, tá vyššia jej pchá ruku medzi stehná a dlhými nechtami ju jemne škriabe. Vidno to podľa toho, že na Milliných stehnách z vnútornej strany zostávajú drobné červené fliačiky, ktoré v priebehu pár sekúnd miznú. Robí jej to očividne dobre, hoci sa tvári akoby nič, no pod stôl je dobre vidieť a tiež je vidieť ako pomaly a stŕpnuto rozťahuje nohy. Nenápadne sa nich dívam a sprosto sa usmievam.
Zbadala ma, rýchlo som odvrátil tvár a zahľadel sa do jedálneho lístku. Zbadala, že sa dívam na jej stehná a očividne ju to rozrušilo. Nenápadne som sa na ňu pozrel až vtedy, keď vyťahovala z peňaženky drobné, hodila ich na stôl a niečo pošepla dievčaťu. Dievča ju jemne chytilo za krk a letmo s privretými očami pobozkalo Millu na líce. Milla však odtiahla hlavu, pousmiala sa na ňu a jedným okom ma sledovala až dovtedy, kým nezabuchla za sebou dvere. O chvíľu odišlo aj to druhé dievča.

– Jeden hamburger s mäsom a kola bez ľadu, nech sa páči.
– Ešte niečo?
Čašníčka mi podá jedlo.
– Vďaka a to ste fakt neni vy?
– Tam na tom plagáte, podobáte sa.
Zahryznem do hamburgeru a odpijem si z koly.
– Máte podobné pery a ústa celkovo.
Prostredníkom ukážem na oblasť pier a brady .
– A dúfam, že je tá kola bez ľadu.
– Vy ste tu na ten ľad tuším špecialista.
– Čo máte vlastne proti ľadu?
– Nemám ho rád.
– Ľad. Výmysel kohosi, kto ešte nikdy v živote nedostal zápal pľúc. Aj v štyridsať stupňových horúčavách som pil kolu vždy bez ľadu, a vlastne všetko, nechcem aby sa to opakovalo.

Čašníčka si sadla oproti mňa, aj tak v reštaurácii nebolo nikoho a chvíľu som jej rozprával o tom čo som vlastne zač. Sama sa na to pýtala. Potom sa spýtam ja na ňu, a na to čo má v pláne dnes večer, ale to ma už ťahá za rukáv. Prejdeme za barový pult, cez dvere, potom cez kuchyňu, až do malej zadnej miestnosti s pohovkou, obitou tmavohnedou skriňou s plastovými úchytkami a malým oknom. Nad oknom visí biely záves a na parapetnej doske sú dva kvetináče, v jednom žlté kvety a v druhom tmavomodré. Okno je pootvorené a dnu prúdi čerstvý vzduch.

– Tu sa všetko začína, celý náš vesmír, celé naše, moje a tvoje bytie.
Obzriem si malú izbu a poviem čašníčke rozopínajúcej si blúzku.
– Teda pekne sladká kravina.
Usmeje sa.
– To hovoríš každej čo?
Odpovie a pobozká ma. Ja len hlúpo prikývnem a chytím ju okolo pása.
– No fakt!
Zatvárim sa ako svätec a tiež ju pobozkám Čašníčka naleje do dvoch pohárov drahý rum a mňa uväzní na svojej dlani.
– Naposledy alebo na začiatok. Ron Mulatta de Cuba a na ex.
– Vieš vôbec čo je to láska ?
Pousmeje sa na mňa a chytí ma za ruku.
– Nič nevieš.
Chvíľu je medzi nami ticho, sadne si na pohovku a ja si vychutnávam mužskú prevahu, ktorú mi dodáva.
– Vlastne to ani vedieť nechcem.
Poviem po chvíli a ľahnem si k nej na pohovku.
– Ty si teda pekný zbabelec.
Usmeje sa.

Jej ústa. Mala ich drobné a bledo ružové, hornú peru takmer nebolo vidno, úplne drobná. Keď spala díval som sa na ne snáď aj hodinu, možno viac. Neviem. Prial som si aby bola jeden z tých anjelov, ktorí sa nikdy nedostanú do neba. V skutočnosti ním aj bola. Sama mi to povedala, keď si ku mne líhala a zložila mi z očí ružové okuliare. – Už ich nepotrebuješ.
Pravá ruka mi trčí z pohovky, šmátram po fľaše rumu, konečne. Kurva, zhodil som ju, fľaša sa zakotúľa kamsi pod posteľ a zvyšok sa vyleje na podlahu.

Na zemi som okrem trochu rozliateho rumu a fľašky našiel aj pár drobných a noviny s titulkom Samovražda. Pri titulku bola Millina fotka a pod ňou malý článok. Nečítal som ho. Sadol som si na podlahu, oprel hlavu o rám pohovky a myslel na Millu.

– Čo tu došľaka robíš?
– Kedy si prišla ?
– Veď si mi dala kľúče s tým, že môžem hocikedy prísť.
– Teda hoci....
– kedy...nie?
– Prepáč ak som...
– Nie, vlastne ty prepáč
– Hej hocikedy, to som myslela vážne. Hocikedy, fakt.
Prerušila ju Milla
– Môžeš prísť kedy budeš chcieť, ok?
– Ok!
Dievča spokojne pokrútila hlavou.
– Si ma teda milo privítala...
povedalo po chvíli dievča, rukou sa opierajúc o zavreté dvere.
– Sorry len nestíham a mám nervy na Fausta
– Má sa tu o chvíľu zastaviť a ak ťa tu uvidí bude zle. Vieš ako ťa neznáša.
– Zas bude na teba zúriť, že všetko to bolo kvôli tebe. Celý náš rozchod.
– No zval to všetko na mňa, potom sa mu ani nečudujem, že ma neznáša.
– Mne je Faust aj tak ukradnutý, je mi jedno že sa pozná s mojou matkou a vytára jej že som sa s tebou vyspala.
Milla si dá ruky v bok a zo zamračeným výrazom pozoruje, dievča.
– Ehm no tak prepáč, neriešme to teraz.
Dievča mimovoľne pobozká Millu na ústa. Milla neuhne a bozk jej vráti.
– Ale aspoň že s takou krásnou
Povie dievča a usmeje sa.
– Ešte sa mi aj odtrhol gombík, aha!
Milla si vyzlečie blúzku a ukazuje malú dierku na blúzke, na ktorej chýba gombík a trčí z nej biela niť.
– Daj ja ti to zatiaľ spravím, kde máš ihlu?
– A načo má prísť? Veď si mu všetky veci predsa vyhádzala z bytu.
Dievča skúmavo chytí blúzku a nechtom škriabe niť z bielej blúzky.
– Niečo vziať, neviem... Tuším tu má ešte pas či čo, aspoň to mi tvrdil do telefónu.
– Ešte sa musím trepať aj na nádražie za mamou, dnes má odísť.
– Prosím ťa príď večer, teraz fakt nemám čas.
– A na tú blúzku sa vyser., dám si druhú.

Dievča vytiahla kľúče z dverí, strčila si ich do zadného vačku bledomodrých riflí a s úsmevom vybehla von. S Faustom sa minuli. Ako dobre. Dievča išla po schodoch, Faust na výťahu.

– Jeden, Dva, Tri...
– Jeden, Dva...
– Tri....
– Dva, tri...
– Tri, štyri
– Tri
– Prvé poschodie, dva, tri, Prízemie.
Dievča zoskočí z posledného schodu. Konečne. Výťah sa práve pohol, videla ako sa zabuchli dvere.

Je vysoká, je chudá, je tmavovlasá. Je proste pekná. Má súmernú tvár, pomerne malé oči a rovné zuby. Biele. Do osemnástich rokov nosila strojček na zuby, nútili ju k tomu, nemala ho moc rada. Každé ráno si chodí na pól hodinu zabehať. V práci je nadpriemerne dobrá až vynikajúca. Darí sa jej. Je vegetariánka. Každý večer si pred spaním číta. Väčšinou ľahké žánre. Beletriu. Spať chodí okolo pól jedenástej. Zaspí rýchlo. Má primerane veľa priateľov. Nemá žiadnych nepriateľov. Ak hej tak o nich nevie. Žije sama. Má prenajatý jednoizbový byt a malé auto. Je lezbička a volá sa Enis.

– Milla sa zabila.
Povie Enis a rozplače sa. Faust sa zahľadí von oknom, potiahne z cigary a vyfúkne dym.
– Ako mi to mohla...
– A práve teraz...
– Čo... Faust povedz niečo. Tebe nechýba? Do riti tak povedz niečo konečne.
– Ty si ju aj tak nikdy nemiloval!
– Nikdy!
– Choď do riti Faust, neznášam ťa.
Fasut sa strhne, chytí ju za obe zápästia a stisne.
– Mne to tí vydrbaní fízli povedali včera.
– Skoro som skočil aj ja, keby si neprišla.
– Chápeš skoro som skočil...aj ja... Nedokážem...
Faust sa chytí za čelo, druhou rukou vytiahne z úst nedofajčenú cigaretu a zahasí ju.
– Milla je mŕtva!
– Prečo skočila?
– Prečo?!
Faust sa oprie lakťami o stôl, chytí sa za hlavu a rukami si drží vlasy ako keby si ich chce vytrhnúť.
-- Nechala ti list.
Prstom ukáže na obálku s nápisom „ Pre Enis“ . Enis sa zošuchne zo stoličky na zem a sadne si na koberec.
– Čítal si ho?
Spýta sa Enis.
– Čítal.
Povie po chvíli Faust polohlasne.
– Ja....ja nechápal som čo, tu večer chceli tí fízli a keď som ho našiel skoro som sa zabil. Pochop ma.
Odpovie Faust, vytiahne zo škatuľky ďalšiu cigaretu a zapáli si. Zapaľovač hodí na stôl a zúfalo odklepáva popol. Preplnený popolník sa začína podobať na horu, z ktorej má práve vytrysknúť láva.
– Podaj mi ho prosím.
– Ten list.
Povie s plačom Enis. Faust chytí obálku do rúk, pozrie na ňu, prejde prstami po nápise, chvíľu si ho obzerá. Je vidieť, že je narýchlo zalepený, no Millina precíznosť sa prejavila práve najviac na ňom. Po tvári sa jej kotúľajú slzy veľké ako necht, chrbtom opretá o stolovú nohu, jednou rukou drží list, číta ho už asi tretí krát a vždy keď dočíta, utrie si slzy a začne odznova. Zrazu vystrie ruku smerom na hor a dlaňou šmátra po kraji stola.
– Kde sú tie marlborky?
Spýta sa Enis. Faust ich pošuchne smerom k nej aj so zapaľovačom. Našmátra ich a zhodí k sebe. Vytiahne zo škatuľky cigaretu, vloží si ju medzi pery, škatuľku odhodí pred seba a škrtne zapaľovačom.
– Tu máš popolník.
Faust sa k nej zohne a podá na zem sklenenú nádobu zasypanú z polovice popolom.
– Počuj Enis.
Ani sa nepohne, stále dookola číta ten list, nemá chuť žiť, a to už vôbec nemá chuť baviť sa s Faustom, Natiahne sa a schúli do klbka, leží na zemi. Faust sedí na stoličke za stolom.
– Hej Enis, chcem ti niečo povedať...
– No?
– Prepáč.
– Ja...Ja...nechc...
Faust sa postaví, podíde k oknu a zmätene rozhadzuje rukami. Chodí sem a tam, pokúša sa Enis aspoň trochu upokojiť.
– ...Fakt ...No fakt...prepáč.
– Neznášam ťa Faust.

– Tu sa všetko končí, celé tvoje bytie Milla. Je koniec a ty musíš odísť. Musíš sa vytratiť zo spomienok všetkých tých ktorých si najviac milovala a ktorý milovali teba, už to nejde vrátiť späť, musíš to spraviť. Jednoducho musíš. Prikazuje ti to akýsi ohavný ľudský inštinkt. Skočiť. Každý sa narodíme s takýmto čudným inštinktom a hádam s ešte oveľa čudnejšími Dvanásty zmysel a počúvame ho hádam len vtedy ak ho najmenej potrebujeme.

– Najviac ma štve ten list pre Enis. Nemala som ho písať. Určite sa bude trápiť a ja budem mať výčitky.
Pomyslí si Milla. Aj tak už na tom nič nezmení, je neskoro.
Stojí na mojej dlani, prechádza sa a tvári sa ako na pohrebe. Ako na vlastnom pohrebe. Všetci sú v čiernom, majú sklonené hlavy a späté ruky. Pohybujú perami, odriekavajú modlitby a hádžu hrudy hliny na Millinu truhlu. Nechápem prečo sa hádže práve hlina na truhlu. Žeby pre šťastie? Pekná blbosť. Radšej keby tam ľudia hádzali všetky svoje slová a skutky, ktoré boli určené jej a nikdy neboli vyslovené, vykonané. Aspoň by sa im to bremeno lepšie nieslo. Kňaz spraví rukami znak kríža a spustia truhlu smerom k peklu. Do zeme. Aj ja hodím hrudu. Chlapi zakopávajú jej truhlu a moje slová. Amen Milla.

Sem tam podíde na kraj dlane a zadíva sa dole. Pozoruje koľko to môže byť metrov, snáď meter aj pól vysoko. Príliš vysoko na to aby sa Mille nič nestalo. Veď to ani nechce, chce odísť, chce sa vytratiť zo spomienok všetkých. Zas podíde na kraj jeho dlane, no tento krát sa zadíva hore. Nedíva sa. Má iné starosti na to aby zachraňoval niekomu život. A to už určite nie Millin. Spomenie si ako sa sem dostala, bola tu prvá. Úplne prvá. A ako jej tu bolo dobre. Na jeho veľkej dlani, staral sa o ňu a teraz príde druhá.
Zas sa zadíva hore. On. stojí v akejsi malej izbe s čudnou ženou, má na sebe šaty ako keby bola čašníčka. A teraz. Teraz nalieva do dvoch pohárov nejakú tekutinu. Alkohol. Veľmi drahý alkohol. Chytí ju za pás, niečo jej povie a pobozká ju, obaja sa uškrnú a čašníčka sa začne pomaly vyzliekať.
Milla sa strhne a otočí hlavu smerom k priepasti. Toto fakt nemusím. Pomyslí si. Jediné čo musím je odísť. Zavrie oči, pomyslí na svoje nebo a skočí.