Viem čo je zlo, sám som ho vymyslel

     Viem čo je láska a to vo všetkých svojich podobách, zlízal som všetko a neviem či jestvuje niečo krajšie ako túžiace telo, točiace sa za mnou ako slnečnica. Okúsil som všetky opojné, mámivé a šálivé lásky hry. Viem čo je zlo, sám som ho vymyslel. Svoju myseľ i génia, cedil som čiernymi dierami iných svetov, farebnejších, krajších a mátožnejších ponorených v sladkom opare marihuany. Ten svet je v zrkadle, nad umývadlom. Viem čo je smútok i ten olovený, chorobný. A z početných "ostňov v tele" čo sa mi pozapichávali do chrbta sa idem zblázniť. Keď sa obzriem, vidím len ruiny chrámov a ilúzii, vlastných i cudzích. Poznám priateľstvá silné ako smrť. Priateľstvá bezzubé, čo im silne páchlo z úst, i priateľstvá nežné a krehké, keď som buchol dvermi vzápätí sa rozpadli. Viem čo je úzkosť, strach i ľudská zloba. Moje korene prerúbali a vyklčovali. A tak patrím všade a nepatrím nikde.   

     Keď sa na mňa  usmial, žíznivého ma prebral zo spánku smrti, sviežim dažďom svojich Slov a Lásky, nebeskej a čistej. Potom, čo som sa otriasol a podrobil detoxikácii starého sveta, aby ma ďalej neznečisťoval, aby na do mnou stratil moc. Konečne som sa zhlboka nadýchol. Nemôžem však prijať vaše výčitky, že nepoznám tajomstvo života, že som vyrastal, hen, v lesnej škôlke, čo ju v závetrí bezpečia vysadili. Vraj neviem čo je život. Už nežijem v detskej izbe, plnej snov. Ja viem čo je život i svet, poznám sen detí, dospelých i predčasne dospelých, ...až po samotnú smrť. 

    Vyšiel som z boja z úsmevom a prehrou na čele. Vyzval ma na súboj, ...zrazil k zemi, ...potom ma objal a nežne pobozkal. Odnášam si Sen. Sen o Kráľovstve, farebný a rovnaký aký som snil v oparoch tých dávnych svetov, čo som v minulosti navštevoval. Sen čo sa už stal skutočnosťou. Spolu zo slzou sa mi tisne do očí i výčitka: prečo som sa tak musel znečistiť, ...kým som sa prebral z tej strašnej smrti k Životu.