Balada po víchrici

Na konci sveta,
na starej obločnici...
...sedí holubica,
holubica šedá...
...čo pohladiť sa nedá.
...so slzou na mihalnici.
Za oknom mládenec
smutne sa na ňu díva.
...nikomu nepovie,
čo v duši skrýva.
Len ranená holubica to vie.
Len ona tomu smútku rozumie.
Navzájom,
cez mreže...
...hľadia si do očí...
...so štipkou nádeje...
A ja sa pýtam:
"Čo tých dvoch spája?
Čože to obaja pred svetom taja?"
Chcel by sa jej dotknúť...
...nežne ju pohladiť.
Lenže to stvorenie,
veľmi je ranené....
...príliš sa bojí jeho ruky.
On trpí...
...prežíva muky...
Slzou za slzou zmáča si holubica
svoje krehké krídla...
...už chápem:
"Ona je to,
ona je jeho milá..."
Za oknom búrka,
či krásny deň...
...víchrica,
či vánok nežný veje...
...ona stále tam sedí...
...on stále šťastný nie je.
Ten hrozný smútok
dal by sa krájať.
Aký nedobrý skutok
spáchali tí dvaja?
...keby tak mohol k sebe ju pojať?
...keby tak nehu jeho mohla ona prijať?
Smutne sa holubica díva...
...bezmocne mladík sníva.
Na tomto svete niet im pomoci.
Nik nezbaví hriech ich moci.
Keď mladík neje, nespí
...a len sa trápi...
...holubicu náhle túžba
ukončiť túto agóniu schváti.
Zatrasie slanými bezmocnými krídlami,
uletieť skúsi.
Úbohé stvorenie naposledy pomôcť by mu chcelo.
Však príliš je zoslabnuté jej ranené telo.
Oddane
na dlažbu kamennú dopadne...
...dúfajúc,
že časom smútok prachom zapadne.
Mládenec zúfale za ňou sa díva.
Zrazu je jasné ,
čo v srdci skrýva.
"Čo si to urobila?
To nemalo zmysel!
Táto izba teraz už navždy zostane clivá!"
On nikdy viac neotvorí jej dvere.
Nikto nikdy nezničí na oknách mreže.
...len z kresla nemo visí ruka studená..