OoO

Opus o osobnosti

Stačilo mi! Keď toto niekomu povedal Boris, bol to neklamný znak toho, že mu už spomínaný „Niekto“ musí pomôcť do najbližšieho taxíka a vyslať ho na nekonečnú cestu domov.

Boris bol muž nevysokej neforemnej postavy, ktorému stačilo ku šťastiu málu. Len to muselo mať veľa percent. Každý deň sedával v inom podniku, pil iný alkohol a písal svoje básničky. Nikomu neprekážal a nikto si ho nevšímal. To mu vyhovovalo. Jeho sladko-kyslé výlevy, písané na barových účtenkách, čítali iba jeho najbližší. Pes a steny garzónky. Niekto by si povedal, že sa má, že mu aspoň nikto neodporuje, a skoro mal aj pravdu.

Tento zvláštny mobilný kus interiéru všetkých barov v okolí mal sklon žiť skromne, hoci nemusel. So svojim talentom a charizmou, ktoré samy vydávali takú zvláštnu druhoplánovú melódiu jeho slov, mohol písať ľuďom to, čo chcú počuť. A mohol si kúpiť viac garzóniek.

    Jedného pekného dňa si Boris prečítal noviny. Bolo to zvláštne čítanie po piatich rokoch sladkého nevedomia. Päť. Asi je to dosť, keď to má vlastné nové písmeno. Zamyslel sa...

 

„Memento mori.

Aj všetky tie múry.

Mamľasi moderných dôb,

Skapte už, nech mám čo žuť !“

 

            Distingvovaný pán v nevýraznom béžovom obleku zdvihol pohľad od najnovšieho vydania úspešného bulváru a Boris si zase uvedomil, že rozpráva nahlas. Vždy keď sa mu niečo podobné stalo, začal vyzerať sympatických mladých svalovcov, ktorí ho zoberú tam, kde mu už nikto pero do rúk nedá. Zachránia ho ?! Občas, po niekoľkých dňoch práce na svojej zbierke barových básní a usilovnom prežívaní emócií dopovaných červeným, postavil sa v noci na námestie a s úderom polnoci začal kričať. Meral tak, koľko trvá príslušníkom, kým ho prídu zatknúť. Konečne ho niekto na záchytke osprchuje... Lenže potom mu zrušili záchytky a on musel zrušiť svoj mikrokozmos vo vani. Od rybárov,  s ktorými sa stretával počas dlhej cesty domov popri mestskom „jazierku“, zbieral rôzne náhodne vylovené veci. Po niekoľkých seansách, si však mohol otvoriť obuvníctvo a pneuservis, lenže to on nechcel. A tak kúpil denaturovaný lieh, naplnil si ním vaňu a povedal si, že to budú jeho zadné vrátka. A teraz musel zrušiť aj tie...

 

Svalovci stále neprichádzali. Možno preto, že neje mäso , pomyslel si. Chytil sa za hlavu, pousmial sa. Zas je to tu. Ä. Ä čo teraz s tým? Teraz keď všetci niekde integrujú aby mohli iní importovať a tí horší nemohli imigrovať, mal by začať používať takéto moderné písmená. Sám seba odbil jedným slovom. Nie.

Slovo NIE mal veľmi rád. Celý život odpovedal všetkým výhradne touto frázou. Nie. Chceš vôbec niečo v živote dosiahnuť? Prestaneš vôbec niekedy piť?. To by bolo pekné, to aj celkom chápem, lenže vo vízii, že ortodoxní zástancovia svojich ideí sa koniec koncov vždy preslávia, začal odpovedať NIE na každú otázku.

 

„Ako sa máš?“ „Nie...“

„Čím sa vlastne živíte?“ „Nie...“

„Čo to píšete?“ „Nie...“

 

Tak som s ním raz, keď som mal chuť vyviesť ho z rovnováhy, podobne konverzoval.

 

„Hej Boris, mal si vôbec niekedy zdravý rozum?“

„Nie“ drobná grimasa, naznačila, že je na svoju odpoveď veľmi hrdý.

„Má vôbec zmysel táto tvoja póza?“ „Nie.“

„Tak prečo to robíš?“ „Nie.“ Zlyhal som...

 

Po piatich minútach vstal a spýtal sa ma.

„Vieš čo je litotes?“

„Dá sa to fajčiť?“ odpovedal som otázkou...

Odpoveď som, neviem prečo, dopredu vytušil.

„Nie“.

 

Opäť si sadol, na svoje obľúbené miesto, kde na neho nikto nevidel a on nevidel na nikoho. Egoista. Nikdy som nepochopil, prečo sa s nikým nedelí o svoje myšlienky. Asi preto, že si vážil, že je jeden z tých ktorý ešte aspoň občas nejakú myšlienku vytvoria a potom zničia a rozoberú na milióny ďalších.

            Boris, ako ste si mohli myslieť, nebol typ indivídua, ktoré vyhľadáva davy. Bolo to logické pretože raz bol na koncerte. Veľkom koncerte. A Ako to už v týchto častiach sveta býva zvykom, každý veľký koncert, je len trápnou galériou reklám a značiek rôznych operátorov a operatérov, ktoré dopĺňa slečna v krátkej sukničke, bez hlasu a vedomia, čo to hudba vôbec je. A on zmohol jediné. Hodinu sa tlačil, čo najbližšie k pódiu, vysral sa do sáčku od desiaty nejakého dieťaťa a hodil ako najlepšie vedel. Odvtedy už nechodí na koncerty. Dokonca chvíľu nechodil vôbec, pretože prišli svalovci (napriek tomu, že neje mäso)  a umožnili mu to. V nemocnici sa o neho starali, čo sa mu páčilo a počas prechádzok, hádzal kamienky do okien psychiatrického oddelenia. Keď sa niekto pozrel, tváril sa, že je strom. Neskôr keď to prestalo účinkovať, začal čvirikať, potom robiť Brm-Bŕŕŕŕm a pokračoval by aj ďalej, no prepustili ho a on sa vrátil do svojho fádneho, bežného, tienistého, alkoholom opájaného života.

 

„Chcel by som vedieť jednu vec, Boris. Lenže mám pocit, že viem čo mi odpovieš, bez ohľadu na to, čo sa spýtam.“

„Nebuď si taký istý“ Úškrn.

„Tak dobre. Prečo to všetko robíš?“

„Nie“. Úškrn.

 

            Zanechal som jeho svet a venoval som sa tomu svojmu. Dosiahol , čo chcel...

  

---