Vzdor naruby

Nie sa ozýva v duši s väzenským číslom vypáleným na srdci sa nedajú vyhrať žiadne lotérie uväznený v tele do katakomb myšlienok zatvorený sa snažím nájsť to prečo vzdor existuje za hrádzou jasných slov čo nútilo Jána Nepomuckého neotvoriť ústa až kým z neho po stáročiach v hrobe zostal len jazyk a Pavla Gojdiča slúžiť v žalári komunistom pod nosom potajme omše svojich snov Človek nie je kameň mení sa jeho tvar a oheň v ňom znova žiari aj po rokoch keď sú už v tvári jasné križovatky osudov zrátaných do haliera kým čierny havran priletí a pozrie sa zobákom zovretým do dlaní až na celú priepusť sveta zakrytého viečkami vejára poskladaného zo skutkov hoci tie nik nezráta lebo sila udržať tú hrádzu čiernych múch rojacich sa vôkol slabého tela si nesieme postavenú v skutočne hlbokom údolí cez ktoré kráčame osirelí bez neba Zohnuté hlavy k zemi pohľady upreté do mazľavých hrúd zasypaných v studniach hviezdy sa blyštia na hladine neustále vyvierajúceho prameňa túžob poskrývaných pod skalkami nápadov pozahadzovaných do malých žabičiek kvak kvak kvak špľachocú po veterných vlnkách cez hrebene krvavých hôr kam utekajú splašené roje divých včiel nesúcich základ sladkostí pozbieraných od nevedomých očí šesťuholníkových bariér Vzdor čo sa nenosí a nekúpiš ho v žiadnom nákupnom ale si ho dostal je darom skamenených múrov usadených tam kde si už bol a kam ešte prídeš preoblečený len v tom čo ti zostane po brutálnom útoku voskových sviečok teplo svietiacich žltkastým plameňom na cintorínoch dobrých úmyslov Všetko to zahodiť v mihu za hlavou si spraviť neviditeľný batoh úvah cinkajúcich medenými pozdravmi zabudnutých úliav a štiav prepláchnutých všetkými potrubiami skrútenými do seba do vlastných útrob odkiaľ ťažiarenské veže neustále v rytme svojich kotlov vyťahujú v sírnatých výparoch na svetlo čo sa zabudlo a dobré vyzerá tak smiešne a predsa je to neustále rovnaké a nezmenšené o nič ani o jazyk Nepomuckého schovaný v katedrále či o Gojdičov malý biskupský kríž na prsiach Tak ako sa máš čo robíš kam ideš nesieš si vo vlastných vreckách zosmradnutý strach z túžob ukovaných v najhlbších baniach sveta aby sa raz obrátili naruby keď ti samovrah povie pomôž mi a ty hľadáš ten správny výraz pravé slová na zabalené bolesti v celofáne a nedokážeš postŕhať z nich príliš tesný obal Zbabelo obhajuješ vzdory iných a na ten svoj si ticho rezignoval prečo by rozkričanú tmu nemohli umlčať lúče presvitajúce z tvojho ale ty sám sa cítiš v temnote aj keď sa hráš na okruh svetla oslepujúceho mysle iných lebo táto hra na spasiteľa nemá víťaza so zaviazanou šatkou cez oči neustále krúžiš dookola vlastných omylov sa spúšťaš so zaťatými zubami v situácii keď už poznáš kruhový objazd na spamäť reťaze ti rinčia v mysli zazobanej vlastnými sovami nebyť vždy ten istý a tak je Nepomuckého jazyk klenotom spolu s korunou toho čo ho dal zviazaného zhodiť z mosta aby sa tieto predmety stali silným putom bez potomstva A Gojdičová tichá omša v komunistickom koncentráku zostala ako svetelný prúd obrátený do Vesmíru ako posolstvo k iným hviezdam tam do tmy nášho odmietania a mne už nestačí iba túžba byť rovnako svätým ak som nevedel ani tomu samovrahovi čo mi poslal Boh po omši do cesty povedať čo si myslím že sa smrťou neoslobodí ale naopak zauzlí práve v bode bolesti pelikána Vieme sa prijať na kolenách odrezať sa zo slučky obesenca a vypľuť zvyšky životov na podnos nádeje upretej až do relikvie opretý o vlastný strach zabudnutý vo svojich ideách a premenený na prach sa plazím ešte vzdorujem ešte som aj keď iný ako by som chcel aby ma videli iní a aj ja sám seba v zrkadle rozvidnenia

---