Trochu skrz žilu.

Sedím na rozbitej zastávke a ťahá mi na kríže. Delím sa o priestor so zdrapmi bývalých plagátov, črepinami na zemi a farebnou škálou zvratkov, ktorými niekto klopal na bránu nebeskú a či pekelnú. Pomaly sa blíži parohatá MHD, stávam sa súčasťou stlačeného zúfalstva tiel, prosby narážajú na zahmlené okná a len málo z nich sa splní a ani jedna nebude moja. Chodím po temných uliciach a chcem aby ma niekto znásilnil, zavraždil, dorezal mi tvár... Na ničom mi už nezáleží, ja už nie som ja, utekám bez príčiny po ulici plnej neznámych ľudí, som poloroztrhnutý plagát na životné poistenie, nikto si ma nevšíma. V kráľovstve zvanom Ester sa stávam nikým nechcenou princeznou, ktorej vzali korunu, vyváľali v blate, poliali stuchnutým pivom a teraz sa strácam v spleti cudzích vlasov a dyme. Pavúky na vécku stratili záujem strašiť ma, nikomu nestojím ani za to, aby mi podrezal žily. Miznem, strácam sa, nie som nikoho nádejou, nikoho túžbou, blednem a zosypávam sa až kým po mne nezostane kôpka piesku, ktorý ľudia bezohľadne roznesú do skrytých škár.

---