Tajomstvá Haugovej záhrady

V dobe, ktorá u nás skôr praje iným hodnotám ako kvalitnej literatúre, je takmer zázrak, že sú autori, ktorým vychádzajú knihy akoby na bežiacom páse. V týchto dňoch pulty slovenských kníhkupectiev občerstvila v poradí už jedenásta básnická zbierka Mily Haugovej Zavretá záhrada (reči), ktorú „má na svedomí“ vydavateľstvo Slovenský spisovateľ. V tomto roku je to už druhá kniha dvojjazyčnej (slovensko-maďarskej) literátky (predposlednou zbierkou bol Atlas piesku), ktorej diela boli preložené do nemčiny, angličtiny a do francúzštiny. Jej poetika zameriavajúca sa na večné, ale stále aktuálne témy ako bolesť, utrpenie, hľadanie lásky, vzťahy medzi mužom a ženou, matkou a dcérou očarili aj širšie zahraničné publikum a slovenských vydavateľov presvedčili o značke kvality menom Haugová. Zavretá záhrada (reči) nie je ľahké čítanie. Vôbec. Možno preto ten titulok. Určite preto. Do jej najnovších básní sa totiž treba ponoriť viac ako iba fyzickým vnímaním obsahu, formy a deja. Treba zapojiť všetky svoje citovo-duševné zbrane, spoľahnúť sa na abstraktné mimočasovopriestorové chápanie, lebo ináč opakujúci sa motív záhrady v tejto zbierke zostane navždy nepochopeným rajom.