j

 vždy sa snažím. tvariť sa normalne, ale nejako mi to nejde. skor je to ako keď sa klavirista tvari akoby ho to čo hraje aj zaujímalo. suloži tam prstami s klavirom a neviem prečo ale mam z nich taky  uchylny pocit ukludnenia. fakt. raz som bol na takom jednom koncerte kde hrala na klaviri/y japonka v bielych šatach. nebola krasna. vobec. ale ta taka elegancia akou hrala na ten klavir...zaspal som tam. s takou zurivostou som tam zaspal ze sa mi zdalo neuveritelne ked som sa zobudil a ta japonka na mna zizala...asi si uz nesadnem do prveho radu nabuduce...

---