Vytrhnutá z temnoty

Čakala tak dlho, štyri dlhé veky,

hľadala pod dúhou, hľadala pod kvetmi,

nenašla však stratené, neposlúchla mámenie,

vedela, že stratené dávno vzalo vábenie.

Putovala svetmi, vesmírom i vekmi,

ponúkala lásku, výmenou za kvety.

Chcela chápať ľudské srdce,

čas sa hnal sťa opreteky..

Hľadala už celé veky, čo má každý v nás.

Trápila sa, mučila, plakala a prosila,

keď tu zrazu kalným okom veľkú vášeň zočila.

Prestala si trhať vlasy, nepočula viac diabolské hlasy...

Hlasy z hlbín tvrdej zeme, kam mala dávno namierené.

Otvorila i to druhé,

kalné oko zjazvené,

Nechcelo to, bránilo sa, štítilo sa pohľadieť opäť do zeme..

Niečo známe zočila,

ruku.. hlavu.. pery...

Už nemohla odísť odtiaľ...

kam kalným okom vkročila

Slepé oko razom vo vidiace zmenilo sa,

srdce smútkom prekypené...

obrodilo sa ...

Našla to čo hľadala, ona to láskou volala.

Vedela hneď na prvýkrát,

Že to bol ten krásny poklad,

pre ktorý sa zrodila..