Propedeutika tvorby happy endu

Odlhiadnuc od jeho prednatálnych spomienok a zanedbatelne veľkého rudimentu
na zadnej stoličke, považoval sa za šťastného cloveka. Bol rád, ked sa ráno zobudil
a cez okno pozoroval ako rastú zemiaky.

Až jedného dňa...

Všimla si ho žena, bol na streche, rozhliadal sa po okolí, zľakla sa.

Vbehla dnu s gúľajúcimi očami - Je na streche, pamätáš...(niečo ako jeden z jeho
predkov rozprával o prekliatí ich rodiny)

Len s nechuťou odtrhol pohľad od zemiakov. Áno, pri silnejšom sústredení sa a
zalovení v pamäti... spomína si, ževraj pri dosadnutí havrana na strechu do troch
dní niekto z rodiny zomrie.

Vieš, rozmýšlala som a odoženiem havrana zo strechy, neverím takým blbostiam, ale
človek nikdy nevie, pre istotu.

Ja ti neviem. Veď je to celkom obyčajný havran, zachvíľu odletí. A okrem toho máme
ešte tri dni.

No dobre, počkám.

----------------------------------

Na druhý deň vychádza z domu do práce a vidí ľudí sediacich na stoličkách pred ich
domom.

Čo sa robí?

Ale ništ len pozeráme, že či ten havran odletí alebo nie.

-----------------------------------

Zobrala metlu a po rebríku sa vybrala na strechu. V publiku to zašumelo. Jedna
drevená stolička zavŕzgala, pod tučným chlapíkom sa ďalšia prelomila.

Hodila na nich namosúrený pohľad a postupovala kolenačky dopredu.

Ako s blížila... havran sa posunul ďalej.

Znova sa priblížila a zazdalo sa jej, že havran čosi rozpráva. Zdalo sa jej to
celkom normálne, aj keď za okamih ju napadlo, že vlastne ešte žiadneho havrana
nepočula rozprávať. Pravda. To ešte nič nedokazuje.

Obzrela sa do publika, kde to vrelo napätím čo sa prejavovalo v hrobovom tichu.

Havran preletel na koniec metly, ktorá bola vysunutá zo strechy, čím porušil
ženinu rovnováhu a padla.

Ľudia si pozbierali svoje stoličky a rozchádzali sa domov. Tučný chlapík so slzami
v očiach opúšťal rozlámanú tmavo zelenú plastovú stoličku.