Písmák Aj rodičia sú na svojich potomkov hákliví a niektorí si nechcú priznať, žeich dieťa sa nevie vpratať do kože. A na vine je samozrejme iba učiteľ.Ale nie je nič čudné, že si pubertiaci dovoľujú. Nedávno som vtelevízii videla krátky dokument o jednej pani, chovateľke fretiek. Tiekeď prídu do puberty, takisto skúšajú, čo si môžu dovoliť. :-)
Dnes som sa rozlúčila s kolegyňami a kolegami, ktorých som zastihla, aj so zástupcom - inak ten bol celkom fajn - tiež so zástupkyňou, no s riaditeľom nie, lebo ma sklamal. Týka sa to nezníženej známky zosprávania pre dve štvrtáčky.
Ale aby som len nenadávala. Niektorých žiakov som si obľúbila. Napríklad som celkom rada učila v skupine, do ktorej chodil aj synovec Romana Pomajba, to boli naozaj zlaté decká. Občas síce srandovali - veď aj ich triedny bol riadny vtipkár - ale človek sa k nm mohol správať kamarátsky a bez obavy, žeto zneužijú. A takisto som sa celkom dobre učila v triede, s ktorou som bola minulý školský rok na výlete.
Na mojom prvom pracovisku som si dosť obľúbila chlapca, ktorý vyrastal v detskom domove. No a najradšej som mala paradoxne toho chlapca v mojej triede, ktorý prišiel z reedukačného ústavu. Nuž, ja som veru veľmi čudná osoba. Inak vyrástol z neho pekný mladý muž. Ľutujem však, že som sa ho neopýtala,prečo prestal po pol roku chodiť do školy. Lebo ja viem, kde bol a čo tam robil. Ale hlavne, že on ma stihol pochváliť, ako som opeknela. :-) Keď ho stretnem nabudúce, tak s ním pokecám viac.
A v podstate, aspoň chvíľu sa porozprávam s každým mojim bývalým žiakom. Aj s obľúbencom, no aj s takým, ktorý mi kedysi riadne liezol na nervy. Veď načo sa hnevať po niekoľkých rokoch!