Podať

Zazvonil telefón, a to len čo som sa zobudil, len čo som ledva rozlepil oči, sadol si na postel a snažil sa pozbierať sa. Práve som hladel na krabičku s Ataralginom a rozmýšlal či si jeden dať. Volá mama.
„Odvezeš otca do nemocnice?“ pýta sa.
„Jasné, že odvezem.“ Jasné že odvezem. Konečne, čakali sme na to skoro dva týždne. „Opláchnem sa a hodím volačo do úst. Hneď som tam.“
„Dobre. Konečne sa odhodlal.“

Otec má zranenú nohu, už som s ním bol niekolkokrát na prevaz a na vybranie štichov. Mal ich tam takmer štyridsať, museli mu to vybrať nadvakrát. Kým bral antibiotiká bolo dobre, ale jak prestal, hneď boli problémy. Rana zahnisala, otec si nedal povedať, že má ísť naspeť k lekárovi, liečil sa domácimi prostriedkami. K lekárovi ísť nechcel, bál sa, že by mu predpísal ďalšie antibiotiká a s antibiotikami v tele sa nedá „podávať“.

Bože, vyzerám. Roky na mne zanechávajú stopy. Presne tie, ktoré sa mi nepáčia. Bravčová hlava, tlstnem, okolo očí sa mi spravili kruhy s tenkou poddávajúcou sa kožou. Vpadnuté tmavé vačky, teraz mierne podliate, o chvílu splasnú, ale nepekné už budú stále. Pred pár rokmi sa mi začalo zdať, že ráno zo zrkadla na mňa pozerá cudzí človek. Nesmiem sa tam pozerať. Musím si umývať zuby bez toho, že by som sa pozeral do zrkadla.

Otec si najprv natieral ranu laliou, tinktúrou z laliového kvetu. Zapáchal im celý byt. Slivovica s laliou, hrozná kombinácia vôní. Stačilo otvoriť flašku od cinzana, v ktorej plávajú dva laliové kvety v slivovici a hneď mi bolo na grcanie. Otec si s tým machlil ranu. Asi mu to neublížilo, lebo polovica rany sa mu zahojila. Zbytok sa začal zbierať. Prišla na rad kostihojová tinktúra. Tiež domáca. Rana sa nehojila. Odvar z repíka. Stále nič. Čerstvý skorocel. Do toho vkladal otec velké nádeje. Nazbierali s mamou čerstvý skorocel, otec ho doma drvil tĺčikom na meso a prikladal si na ranu. Noha bolela. Najprv sa zdalo sa, že to trochu pomáha, rana sa však stále viac otvárala a zvečšovala. Otec už minul celú krabičku Novalginu, čo mal proti bolesti. Ďalší mu bez receptu v lekárni odmietli predať.
„Idz už doktorovi, lebo dostaneš volákú gangrénu alebo čo.“ naliehala mama.
„Ale šak sa mi už robí chrasta, kukni, už sa to hojí,“ spravil by bárčo, len aby nemusel ísť do nemocnice na pohotovosť. Podávať, podávať. Je to ako tajný kód, kódovaná reč. Otec pije. Celý život pije. Denne, až na jeden mesiac asi pred dvadsiatimi rokmi, keď skúšal prestať. Tretie, predposledné, štádium alkoholizmu. Snažil sa presvedčiť sám seba, že piť nemusí, že alkohol ovláda a používa podla svojho uváženia. Pritom alkolhol ovládol jeho. Všetky koníčky išli doriti, zbierka odznakov zapadla prachom, náradie na domáce kutilstvo sa postupne postrácalo, zostali len každodenné návštevy krčmy a časté hádky s mamou. Teraz je na dôchodku a do krčmy nechodí. Každý deň ide „podať“ (tiket s Kenom alebo stávkou na športové zápasy) a vráti sa o tri hodiny nadrbaný. Toto status quo nikto nenarúša. Otec sa tvári, že nechodí do krčmy a my sa tvárime, že mu veríme. Aspoň tam nevysedáva celý deň. Ak chce niekto niekoho upozniť, že s otcom sa nedá rozumne rozprávať lebo je pripitý, povie: „Otec bol podať.“

Musí to byť naozaj zlé, keď sa rozhodol, že predsa len pôjde na pohotovosť. Kašlem na to, rannú kávu si dám až v nemocnici z automatu na chodbe. Ataralgin si pre istotu pribalím do náprsnej tašky s vodičákom. Osviežený vodou sa cítim lepšie. Idem. Mám takého perfektného fleka na parkovanie, že mi je až lúto niekam odísť. Ktovie, či sa mi potom vôbec podarí zaparkovať pred domom. Benzínu je ešte chvalabohu dosť.

Možno by som aj ja bol alkoholik, keby nemám migrénu. Bol by som, celkom iste by som bol. Po alkohole sa cítim fajn. Určite by som si to chcel zopakovať častejšie. Migréna ma chráni, nedovolí mi piť. Alkoholické nápoje mi spôsobujú ukrutnú bolesť hlavy. Prichádza to tak štyri hodinky po vypití prvého pohárika. Migréna je môj kamarát. Vďaka ti migrénka.

Otec, čerstvo vysprchovaný, vo vyžehlených nohaviciach, kožených vychádzkových topánkach a vkusnej károvanej košeli vyzerá naozaj dobre. Napodiv nie je vôbec strápený, asi mu tiež odlahlo, že nakoniec predsa len ide k lekárovi, začne sa seriózne liečenie a trampoty skončia. Cesta trvá chvílu vynechávame preplnené hlavné ťahy a o necelých peť minút sme tam. Parkovisko je plné, navyše pred zaparkovanými autami postáva niekolko vozov s vodičmi striehnúcimi na uvolnené miesto. Otec vystupuje a ide sám, ja sa pridávam ku striehnúcim. Sledujem ludí, nie autá. Ide dáma s rukou strčenou v kabelke. Nemýlim sa, hladá klúče. Naštartujem a zaradím sa tesne za jej auto. Trochu som jej tým skomplikoval cúvanie, ale vychytil som perfektné miesto na parkovanie, hneď vedla východu z parkoviska. Obsadil som ho. Teším sa na kávu z automatu. Svieti slnko. Je niečo, čo ludia nazývajú nádherný deň. Pre mňa je páliace slnko len jeden z ďalších spúšťačov migrény.

Od kávového automatu sa nervózne odlepil uhladený chlapík v nohaviciach a bielej košeli s čiernou taškou prehodenou krížom cez telo. Čierny pásik remienka tašky mu delí trup šikmo na dve polovičky. Cappuccino, 10 Sk. Fajn, to je ono. Vhadzujem mincu do automatu: „Cink,“ ále nie, ten zvuk dobre poznám, minca prepadla automatom a skončila v otvore na vydávanie. Šiahnem do neho. Naozaj je tam. Druhý pokus. Na automate je na strieborno vyšúchané miesto. Pošúcham na ňom poriadne hranu desaťkoruny a rýchlo vhodím. Teraz počuť ten uspokojivý zvuk prijatia mince automatom. „Cvak“ do tlačidla s nápisom cappuccino a už to tečie. Uhladený chlapík sa vracia. Zazerá na mňa. Beriem si svoju kávu. Chlapík vhadzuje mincu.

Otec sedí v čakárni, mykne plecami a rozhodí rukami, akoby chcel povedať: nemôžem za to, že je tu tolko ludí. Usmejem sa na znak: nevadí. Sadám si bez slova kúsok od neho. Oproti stoja dve ženy a rozprávajú sa. Jedna je mladá a krásna. Obidve sú pekné, ale jedna je krásna. Blondína, možno aj prírodná. Nádherná tvár s úprimným pohladom. Niečo hovorí. Hneď mám svoju drobnosť, ktorá narúša dokonalosť a vytvára tak pravú krásu. Niekedy to je hrbol na nose alebo jamka na brade, zvláštny tvar očí, lícne kosti... Táto má hranatú pusinku. Keď rozpráva, tvar perí vytvára štvorec. Pozerám sa na jej nohy. Pekné, bosé ženské nohy. Paráda. Cmuk. Zaševelilo mi v rozkroku. Také mravenčenie v úde.
„Budem čakať vonku,“ vravím otcovi, „je tam pekne.“
Vysŕkal som kávu, zahodil kelímok do hrmotajúceho šlapacieho plechového koša a pobral sa von. Pekne do tieňa.
Čo to malo znamenať? Skoro som sa vzrušil. Už je to takmer dva mesiace, čo sa mi pri jednej kamarátke nepostavil vták. Asi mám libido bez erekcie, tá mi skapala po polročných ťažkostiach s prostatou. Pri tej krásavici by som sa určite vzrušil. Pred nemocničným pavilónom prechádza mnoho žien. Mám sa na čo pozerať. Čo by som takej krásnej mladej deve mohol ponúknuť? Som starý, škaredý, mám malého vtáka, ktorý aj tak nestojí, nemám žiadne prachy ani postavenie. Niektoré ženy inú po vyrovnaných starších mužoch, lenže ja nie som vyrovnaný. Som neurotik. Bol by som absolútne nič, keby nemám ideu. Drží ma len idea osvietenia, oslobodenia od emócií. Osvietenia a trvalého zmúdrenia. Óm mani padme húm. Skúsim zastaviť všetky myšlienky hneď teraz. Óm mani padme húm.

„Dobrý deň,“ zdraví ma štíhly prešedivený muž, starý zákazník našej firmy.
„Dobrý.“
Už sa chytal klučky na dverách nemocničnej budovy, ale nedalo mu, zastavil sa, otočil, vykročil ku mne a podáva mi ruku. Pevný stisk. „Ako sa máte?“
„Ja dobre a vy?“
„Mal som nejaké problémy, viete, stavba novej budovy, zákazky a to všetko... Už som dal niečo na úhradu.“ „To je v pohode.“ „My zaplatíme, ale mal som nejaké psychické problémy, no psychické... Stresy. A teraz mám niečo v krvi.“
„Ja viem, stresy oslabujú imunitu a tá oslabuje telo.“
„Tak. Všetko dobré, majte sa.“
„Majte sa. Aj vám všetko dobré.“
Od parkoviska sa blíži tlstá ženská. Vyobliekaná v krátkych nohaviciach, stehná sa jej šúchajú o seba. Vyčesaná, vymalovaná, vyparádená, samý prsteň, samá retiazka. Ledva dvíha nohy keď kráča. Impozantná. Tá moja kamarátka nemá riť vôbec. Pod bedrami má splasnuté. Myslel som, že mi to nebude vadiť, ale aj tak ma to rozrušilo. Chytím ju v posteli za riť a nedržím nič. Prejdem k bradavkám, napuchli jak lentilky. Bola celá žeravá. Zrazu sa zastavila a pýta sa: „Jak to, že ti nestojí?“
„Neviem, asi stres.“
„Ty máš zo mňa stres?“
„No, som s tebou po prvý krát a máme spoločných známych.“
„No a čo keď máme spoločných známych?“
„Keď si predstavím, ako to budeš rozprávať.“
„Myslíš, že ja roztrubujem pred kamarátkami čo s kým robím v posteli?“
„Skús mi ho pohladkať.“
„Jaký je malý...“
Teraz už budem mať strach s hocijakou ženou. Teraz sa mi už tak lahko nepostaví. Budem potrebovať velmi nežnú, trpezlivú, súcitnú ženu.

Pekné nohy, ide žena s krásnymi nohami, ráznymi krokmi si to valí okolo, úpletové šaty a dlhé vlasy jej povievajú. Nemá tangá. Má klasické nohavičky. Paráda. To sa mi lúbi.
Musím si dať do poriadku prostatu.
Slnko mi skracuje plochu na prechádzanie, tieň budovy je čoraz menší. Kde je ten otec. ? Idem nakuknúť do čakárne.
Všetci sú skormútený, len otec sa smeje. Vyzerá dobre. „Dlho to trvá,“ vraví.
„Nevadí, vyčkáme,“ odpovedám.
Vyjdem znovu von.

Postupne vychádzajú dverami všetci, koho som videl v čakárni s otcom. Konečne ide otec. Takmer nekríva, len trochu čudne našlapuje a kráča velmi pomaly a namáhavo.
„No čo? Čo ti povedali?“
Podal mi papiere preložené na dvoje. Kým ich otváram, pýtam sa: „Čo si usmíval v tej čakárni?“
„Vella mňa sedela cigánka a vyprávala mi jak bola čéra na pohrebe. Nebožtíkovho brata tam naháňala polícia. Ten chlapík preskočev jamu a policajt sa do nej zrútev...“

Na papieri sú dve latinské slová, jednému nerozumiem vôbec ale druhé mi je povedomé: necrosis.
Nekróza, nekrofília, nekrofágia... mŕtvola. „Asi tam máš odumreté tkanivo.“
„Šak mi to aj celé povyrezuvav sklapelom, až mi krv z nohy stríkala.“
Chceli ho ošetrovať trikrát denne, ale on povedal nech mu ukážu ako, že si to bude robiť sám. Dostal kopu obvezov a recept. Zaviezol som ho domov a skočil do lekárne.
„Musíme to zarobiť. Prídite si po to o štvrtej“

Povedal som to rodičom.
„O štvrtej mu to vyberem,“ zobrala do rúk lístok mama.
„Ňé, Ňé, já si to vyberem sám. Cestou pójdem PODAŤ,“ povedal otec.