:príliš ľudský_

:príliš ľudský_

To, čo mám sú len túžby, nenaplnené sny

a obrovské sklamanie v ľuďoch.

                               Bolí to, akoby mi niekto pristúpil srdce a zvrtol sa na podpätku.

Bol to dotyk. Ale aký?

Mám byť šťastný, no ako, keď sa pozerá viac na toho,

čo vie ublížiť a nie toho, čo sa obetuje?

                             ,,Daj! Najlepšie všetko, aj sám seba.

Ale neber, pretože to už je hriech.“

Som až príliš ľudský, keď chcem mať rád? Či aj to je hriech?

Prečo musím zaprieť sám seba, keď mám byť sám sebou?

                               Tvár síce všetko zakryje, pretože je pevná a vydrží všeličo,

no vnútri som ja: Príliš ľudský, príliš slabý a príliš krehký...

                               Povedať pravdu? A zniesol by ju niekto vôbec?

                               Pravda príliš bolí a radšej si zakryjú oči, pretože je to tak lepšie.

                              Všetko je v poriadku, nikto nič nevie, nikto sa nepýta, nikto nič nerieši.

                               Radšej sa ticho vyplačem do vankúša, keď ma nikto nevidí.

Príliš ľudské? Nie, príliš trpké...

                                 A čo zajtra? Ťažké priznať si, že to neviem. A možno ani nechcem.

                               Budem opäť plniť tú dieru nezmyslami? Zabijem čas.

                                 Stále to isté divadlo bez divákov. Len jeden kritik.

                                 Som až príliš ľudský, robím chyby a hriech je mojím druhým menom.

Sklamal som všetkých, aj seba a aj Teba, Pane. Ja viem...

Ale som až príliš ľudský, keď Ty si ma stvoril človekom?