PASTIS

[Nemám rád začiatky, sú plné nevedomia.

Príbeh sa ešte skôr musí rozohrať. Je treba zaujať čitateľa, jednoducho a zábavne predhodiť všetky názorové východiská a základné motívy chovania a jednania postav. To dá veľa roboty.

Som lenivý, jedna postava by mala stačiť.]

Vstúpil do obývačky. Hneď si všimol na stole stojacu veľkú fľašu s hnedou tekutinou vo vnútri a modročervenou etiketou, na ktorej boli veľké písmená P A S T I S. Pri fľaši nebol žiaden odkaz, ale vo svojej hlave videl (a predovšetkým počul) na malom lístočku rukou neumelo napísané: POUR ENEK.

Tam vtedy [leto 1991] dostal meno. Tam sa narodil. Pretože jeho nová postava prvé dni bývala vo Francúzsku, považovala za svoju materinskú reč francúzštinu. [Ktorou nie som však ešte ani dnes schopný dohovoriť sa.]

Vtedy vedľa lístku nestál žiaden Pastis, ale nejaký drobný dar, ktorý si už nepamätal. Darom pre neho bolo nové meno.

Keď sa prvý deň vo Francúzsku predstavoval, ako zvyčajne zahuhlal svoje meno. Zvykol si, že ďalšie dni, keď ho oslovovali, komolili jeho meno. Na lístku skomolené meno videl napísané prvý raz. Pochopil: jeho meno. Usmieval sa predstave, koľko im muselo dať roboty napísať tie štyri písmena, koľko roboty im muselo dať uvažovanie, ako sa jeho meno bude správne písať. Alebo to napísali bez akýchkoľvek pochybností, ktoré ho tak často trápili, až si predstavoval, že musí trýzniť aj ostatných.

Každý podvečer, keď sa slnko začalo skláňať k západu a začala sa dlhá francúzska večera, na povzbudenie chuti, na odhodenie celodennej únavy, pred jedlom popíjali Pastis.

[Čo s textom ďalej? Mohol by som z toho urobiť detektívku.]

Pastis čiže anízovka je sladený likér vyrábaný s použitím anízu, badiánu, feniklu, koriandru, škorice a ďalších prísad. Je to hnedá, číra tekutina s vysokým obsahom alkoholu, ktorá sa po zriedení vodou zakalí do mliečnokaramelova.

[Ako Pastis, ktorý popíjam, je cítiť feniklový čaj, ktorý dnes dostáva moja malá dcéra proti nádche. Ale to som vtedy ešte nevedel.]

Sledoval, ako prvé [dážďové] kvapky vody dopadajú do Pastisu, ako sa ihneď menia na kučeravé obláčiky, ako sa ťažké mraky valia tekutinou, až sa celý pohárik zaplaví hustou hmlou. [V televízii práve pekná moderátorka hovorí, aké bude zajtra počasie.] Mohol to zvláštne kúzlo sledovať znovu a znovu. Nebolo to kúzlo estrádnych kúzelníkov, kedy po druhej ukážke stratí kúzlo svoje kúzlo a divák svoje udivenie.

Nepotreboval Pastis kvôli pitiu, iba pre svoju fascináciu. Keď sa mu prevalil prvý hlt po jazyku, chuť a vôňa mu zase pripomínala tú kúzelnú premenu. [Prvé dúšky ma zohriali ako letné slnko.]

Nevedel, koľký už vykúzlil pohárik. Rozmýšľal nad sebou ako nad Pastisom. Cítil sa ako tá tajomná tekutina, ktorá sa po zriedení (po pridaní akejkoľvek látky) zakalí. Snažil sa nájsť, čím a ako by sa zakalil.

Chcel sa zakaliť, mliečne zakaliť.

[Riedim sa. Pijem sa. Hľadám v sebe tú zvláštnu horkosť.]

Možno iba fľaša s nápisom vyvolala pri prvej spomienke nezadržateľný prúd rozspomínania. ...alebo to bol alkohol, ktorým sa riedil? Prenos do druhého sveta?

Hovoril nahlas a ani o tom nevedel: „Keď som sa po dvoch týždňoch strávených vo Francúzsku vrátil späť, vo všetkom šume a nezrozumiteľnom huhňaní, mumlaní a šuškaní som rozpoznával francúzske slová, francúzske vety, francúzsky prízvuk a intonáciu. Ale trvalo to iba necelý jeden deň. Potom sa to úplne stratilo.“ Slová na konci vety mu v ústach smutne stíchli.

Jeho žena ešte nebola doma. Mala prísť zo služobnej cesty o hodinu, možno o dve, o tri.

Sedel za stolom a listoval v už doteraz napísaných textoch. Mal z toho veľmi uspokojivý pocit. [Otázkou je, koľko odstavcov a viet zo všetkých tých textov skutočne za niečo stojí.]

Autor k textu pripísal ďalšiu vetu, z ktorej mal rovnaký pocit: Striedavo popíjal čiernu kávu a biele víno. „Tout n´est pas noir au blanc,“[1] zamrmlal Enek na jeho slová. Niekedy popíjal aj červené. Po niektoré dni lial do seba takmer všetko, a ako vtip dodával: aj asfalt v lete.

Dobre si uvedomoval, že na písanie nemá talent, každý deň sa usvedčoval, že nemá vôľu k usilovnej vytrvalosti, a tak iba zarábal každý deň peniaze [ako úradník].

V mysli sa mu vynárali rozhovory jeho postav a situácie z blízkych dní i vzdialených mesiacov. [Jeden dosť vzdialený práve svieti na oblohe. Je spln.]

Rozmýšľal nad svojím naštvaním. Postava-Enek si zla v sebe bola vedomá, a všetky [moje] postavy okrem Postavy-Autora sa zla chceli zbaviť. Autor-postava Enkovi a všetkým ostatným postavám veľmi presvedčivo a veľmi vytrvalo argumentoval, že vnútorné zlo potrebuje. Veď z neho žije a tvorí. Tvorba pre neho bola všetkým. Každá situácia bola pre neho iba epizódou zapadajúcou do románové skladby. Keď písal, bol v tele najsilnejší. [Túto svoju dominantnú úlohu medzi postavami si Autor snaží vo mne udržať, aj keď práve nepíšem.]

Autor-postava zaspala. Enek mohol premýšľať, nikto ho nerušil, nikto mu nebral jeho myšlienky. Mal strach, že jeho zlo nie je len obyčajnou reakciou na okolie. Pripúšťal, že reakciou na okolie je zapalované a násobené, ale je v ňom. Je jeho prirodzenosťou.

Stále bol v izbe sám. Žena ešte kdesi cestovala. Ľahostajne hľadel na bielu stenu ako na biele plátno v kinosále. Kľudne však pôsobil iba navonok. Fantázia pracovala naplno, premietal si.

-         Qu´est-ce que tu regardes?

-         Sledujem svoju ženu.

-         Sa femme?

-         Áno, svoju ženu.

-         Elle est belle.

-         Áno, je, ale nemá dobrú náladu.

-           Elle n´est pas de bonne humeur. Zopakoval Enek po postave-Autorovi ako potvrdenie.

-           Takmer stále v poslednej dobe, dodal ako keby sa bál jej návratu.

Obaja dlho mlčali. Ako keby čakali na ďalšie svoje slová, ktoré treba najprv napísať na prázdny biely papier.

-         Tu te moques de moi.

-         Ne, ty si robíš srandu zo mňa.

Niečo ich držalo v napätí, v chuti spolu hovoriť, ale kedykoľvek jeden z nich o niečom začal, bolo zrejmé, že sa nemôžu zhodnúť. [Áno, ja viem, nemôžem sa stále opakovať, ale práve tuná je to to najvýstižnejšie, sem sa nič iné nehodí:] Keď jeden povie čierna, druhý musí odpovedať biela.

-         Nemáš chuť na pivo?

-         Je préfère le vin.

-         To je zrejmé už všetkým čitateľom, ty Francúz, že máš radšej víno. Víno nemám, mám pivo. Chceš?

Zašiel si do chladničky po posledné pivo, ktoré tam ešte ostalo. Do neďalekej reštaurácie sa mu nechcelo. Nemohli by sa rozprávať. Nemohol by byť sám.

-         Chutí ti?

-         Oui, j´aime ça.

Rozdiel medzi svetlom a tmou niekedy nie je tak zreteľný.

-         Čo ďalej?

-         Je ne sais pas. Pokrčil ľavým ramenom.

Jeho literárne postavy boli po(d)stavami jeho mysle.

Poznal svoju ženu a vedel, ako jej najviac ublížiť. Ale bol to hlúpy spôsob vzájomnej komunikácie. Kedykoľvek, keď sa k nemu začala odporne chovať a nereagovala na jeho slová, že mu to vadí, to urobil. Vedel, že ju zastaví.

Pred piatimi dňami odchádzala na týždeň na služobnú cestu. Večer sa pohádali a nehovorili spolu. Zostalo mu to cez noc. Keď znovu začala rozvirovať večernú debatu, povedal jej: „Už vypadni“ a odišiel do kuchyne. Keď sa vrátil, bola preč. Príliš dobre vedel, že jej tie slová ublížili, dokonca si predstavoval, že kvôli tomu plače.

Zdôvodňoval si, že toto jednanie je iba reakcia na jej chovanie. Ale práve to, že si sám sebe musel zdôvodňovať, prezradzovalo, že on je ten blbec.

Každý z nich si vždy navrával, že má pravdu, že jeho vnímanie je to objektívne. Nemohli sa dohodnúť. Na čo povedala ÁNO, on odpovedal NIE. Čo videl biele, mala za čierne. „Tout n´est pas noir au blanc,“[2] zamrmlal Enek.

Tvrdila, že je závislý na mame a pritom on videl, že naopak ona je veľmi závislá na svojej matke. Vydávala jeho zhodný názor s mamou za závislosť a nechcela pochopiť, že iba vychádza z rovnakých hodnôt. Nedokázal jej vysvetliť, že používa zlé argumenty, pretože sa vzťahujú k niečomu inému. Bál sa neschopnosti dohovoriť sa.

Rovnako sa bál všetkých zmien, s ktorými by to bolo spojené. Nemal rád neistotu a nové prostredie. K tomu sa bál reakcie okolia; všetkých, ktorým by mal vysvetľovať, čo a prečo sa stalo. Nechcelo sa mu.

A to po ňom žena chce dieťa. Chce tiež, ale... Rozmnožovanie.

Bol vo svojich myšlienkach. Pátral v sebe. Čosi sa snažil nájsť. Riedil sa. Pil sa. Hľadal v sebe tu zvláštnu horkosť.

Všetko podstatné sa v poslednej dobe odohrávalo v jeho hlave; myšlienky, nápady, postrehy, strach, bolesť, rozkoš, veselosť. Videl ju pred sebou, prezeral si ju. Rád sa s ňou miloval. Bola to však iba jeho myseľ, ktorá pripúšťala rozkoš a krásu.

[Text môže produkovať dojem, že som osamelý (najmä ak v týchto hranatých zátvorkách používam prvú osobu a som jedinou postavou svojho textu). Možno preto som do príbehu musel zatiahnuť aj ďalšie po(d)stavy. A keďže som nenašiel nikoho, kto by bol ochotný hrať sa so mnou na skrývačku v mojom vlastnom texte, zatiahol som tam seba a zo seba stvoril ďalšie postavy.]

Napil sa a ďalej spomínal: Začal zvoniť budík. Žena sa prevalila a zaklapla ho. „Budeš vstávať, alebo mám ja?“ opýtal sa.

„Hm“ a nehýbala sa.

„Vstávaj.“

Nič.

„Vstávaj.“ Rozospato na ňu bručal, aby sa potom netlačili v kúpelni. Zrazu sa rýchlo chytila ľavou rukou za pohlavie. „Ja som to dostala.“ Druhou si nadvíhala nočnú košeľu. V pološere svitania hladkala pravou rukou prestieradlo a paplón, azda niekde nie je krv.

Trocha sa upokojila, spomalila pobiehanie. Zo zásuvky si vytiahla vložky a čisté nohavičky. Iné než mala prichystané [aby v nich lepšie držala vložka a nezarezávali sa]. Zatiaľ čo sa opäť pohrúžil do snenia, odišla sa do kúpelne osprchovať.

Postavil vodu na čaj. Zapálil plyn. Nakrájal chlieb a z chladničky prichystal maslo. Neponáhľal sa, bol kľud. [Kľud je vo mne aj teraz, keď na to myslím.]

Iná situácia: Boli vo výťahu. Žena sa opýtala: „Pobozkáš ma?“ Naklonil sa k nej a letmo sa dotkol jej pier. Vystúpili z výťahu. Mal zo všetkého divný pocit. Cítil k nej podvedomú averziu. Vedel z čoho pramení, ale nevedel si o tom pohovoriť.

Večer nemohol zaspať. Znovu sa mu vybavila (anjel v jeho vnútri) tá banálna scéna z výťahu. Uvedomil si, že urobil dobre, keď jej bozk dal. Musí vychádzať v ústrety, nemôže k nej chovať nenávisť, iba preto, že sú medzi nimi nevyriešené problémy. O päť minút spal.

[Po čom svojimi textami pátram?]

Vždy, keď ho niečo rozčuľuje, vadí mu, je mu nepríjemné, to dlho v sebe znáša, ale potom pri poslednej kvapke, kedy pretečie pohár, zlostne vybuchne. Neovládne sa.

Zlostne zareagoval na nepatrný hlúpy podnet. Ľútostným a zároveň naštvaným hlasom vykríkla: „Mal by si si skutočne vziať tie lieky, čo ti dala psychiatrička.“ Neodpovedal jej na to, nehovoril s ňou.

Teraz na ňu čakal, až sa vráti zo služobnej cesty, a znovu rozmýšľal nad celou situáciou, ale už si nebol istý, ako to vtedy prebiehalo. [Nepamätám si tu situáciu ani teraz, keď príhodu popisujem. Musel by som si niečo vymyslieť a to sa mi nechce.] Iba premýšľal nad tým, azda skutočne nie je nejako chorý.

Mal by sa v textoch viacej a objektívnejšie [sebakriticky] opisovať a celú situáciu znázorniť viacej z pohľadu vonkajšieho pozorovateľa [čitateľa?]. Začal premýšľať nad svojím rozpísaným dielom. Niektorí autori sledujú cudziu chorobu od začiatku do konca. Chcel urobiť to isté so sebou; vôbec ho nenapadlo, že by sa mu to nemalo podariť. Myslel si, že sa môže rozdvojiť. [Nie je moje písanie dôsledkom nejakého rozpadu? Už teraz v sebe mám niekoľko postav, ktoré všetky tvrdia, že sú ja.]

Často sa cíti, že ona mu ubližuje. Jeho problém je, že si veľa a dlho pamätá (neodpúšťa). [A čo si nepamätám, to mám zapísané.]

„Sú také situácie riešiteľné bez dramatického konfliktu?“ pýtal sa najprv ticho. „Riešením je práve konflikt, kedy najtajnejšie myšlienky, obavy aj čierne mory, vyplávajú na povrch,“ kričal na seba pred zrkadlom. [Už si nepamätám, azda Autor v zrkadle videl Enka.]

„Neexistuje bezbolestné riešenie. Nie je iná cesta, iný spôsob. Všetko ostatné sú nič neriešiace kompromisy. Alebo áno? Existuje ešte jeden spôsob. Zabudnutie, čas. Vzdať sa toho, čo cítim, po čom nezadržateľne túžim, a zabudnúť. Niečo ako krok späť a vzdať sa budúcnosti.“

[Aká jednoduchá je strata pamäti v počítači. Backspace, keď sa život nedarí. Možno začať odznova; bez pamäti, bez bolesti, bez sklamania.]

Znovu sa utíšil. „Príbeh bez dramatického alebo tragického konca?, Príbeh rozplynutý v zabudnutí?“ pýtal sa, ako keby otázka bola dôležitejšia než odpoveď.

Nič neurobil, nič sa nestalo. Iba jeho myšlienky stvorili tisíce situácií.

Čo sa to medzi nimi deje? Premýšľal, trápil sa. [Alkohol moje problémy nevyrieši. Ani Pastis!] Spomínal na dobu, keď sa ich vzťah rodil.

Mohol to byť ich prvý spoločný večer [Silvester 1993]. Volal ju, azda by s ním a niekoľkými jeho priateľmi nechcela osláviť koniec roka. Myslel si, že skôr prijme, keď bude veľká partia. Odmietla. Až po rokoch mu prezradila, keby boli sami, súhlasila by.

Oslavovali koniec roka na najväčšom námestí. Bolo to veselé. Keď počuli zvony, celé námestie odpočítavalo. Potom sa ozvali stovky letiacich štopľov a vybuchujúcich rakiet. Pripitý spolu s ostatnými[3] radostne kričal: „Samostatní! Volní! Slobodní!“ Rakety častejšie lietali vodorovne medzi ľuďmi a vybuchovali im pod nohami. Hltavo pil z niekoľkých šampanských naraz. Chodil po rozbitom skle. Potom sa nejako ostatným stratil. Keď dorazil do izby, nikto tam ešte nebol. Zjedol niekoľko zákuskov, ktoré pred polnocou nikto nechcel. Vypil nejaké víno, skôr sa nezriedene opil a rýchlo zaspal. Chcel to zaspať.

Ráno ako keby sa s rozdelením republiky opäť rozdelila jeho osobnosť. Prepadli ho výčitky. Uvedomil si, čo vykrikoval a ako sa radoval. Snáď preto tie jeho české nálady; ako odčinenie dlhu, ako chýbajúca polovica.

Vedel z odborných publikácií, že každý jazyk má v mozgu svoje (rečové) centrum, kde je jeho znalosť uložená, kde sa jazykom myslí a hovorí. Vedel, že každá tato časť jeho mozgu je panstvom nejakej jeho postavy-bytosti. Vedel, že aj po poškodení časti mozgu môže človek komunikovať v inom jazyku, aj keď svoj materinský vôbec netuší, že vedel.

Premýšľal, ako je to s jeho slovenčinou a češtinou, azda každý z tých jazykov má svoje rečové centrum, azda by po autohavárii stratil iba jeden, alebo by zabudol oba.

Ani nepostrehol, ktorým smerom sa ubrali jeho myšlienky.

[Čo autor zo svojej skutočnosti prenáša do práve písaného príbehu a ani o tom nevie, ani to nie je jeho zámer? Sedí nad počítačom, dopisuje posledné slová odstavca, ktorý ma v hlave, a naraz vedľa zazvoní telefón. Nie je dôležité, kto volá, ale ten telefón za okamih opäť zazvoní v jeho diele.

Také, aj iné mám úvahy.]

„Haló? Haló?“ Nič. Ticho. Nemal rád omyly, ktoré sa ani nevedia predstaviť a ospravedlniť. Myslel, že volá žena. Zbytočne ho to vytrhlo z písania. [Ako písanie označujem aj svoje úvahy. Stačí pero v ruke.]

Navliekol sa do včelárskej kukly [Na okennom skle zabzučala mucha. Alebo to bola osa?], natiahol kožené rukavice. Starostlivo utiahol všetky nitky, aby sa dovnútra nedostala jediná včela. Neznáša, keď po vnútornej strane kukly nejaká lezie. Môže iba čakať: dostane žihadlo, nedostane?

Bola to prvá kontrola včiel po zime. V každom zo šiestich úľov musel urobiť to isté. Opatrne vytiahnuť podložku, na ktorej boli po fumigácii popadané mŕtve včely a rôzni škodcovia. Podložka bola prilepená voskom. Nesmel šklbať a robiť prudké pohyby. Podráždil by včely. Potom ešte vytiahol posledné dva rámiky. Pozrel sa, koľko majú po zime zásob. Posledný bol prázdny, ale na predposlednom vždy bolo veľa medu a cukru v zatvorených plástoch. Viečka poškrabal, aby med voňal úľom a povzbudil včely.

Bol pekný teplý jarný deň. Do úľov sa vracali včely so žltými zadnými nožičkami peľu a nektáru vŕb, ktoré rozkvitli dole pri potoku.

[Uvedomujem si, že píšem, čo ma práve napadne.]

S babkou pripravovali nové rámiky na medníky. Dreveným rámikom bol niekoľkokrát prevlečený tenký drôtik. Položili na drôtiky tenký voskový výlisok včelích šesťhranov. Museli veľmi opatrne, aby tenkú voskovú dosku žhavým drôtikom neprekrojili. „Pomaly, netlač toľko!“

Naučil sa v plodisku rozoznávať materince, puzdra s včelami robotnicami aj trúdom.

Znovu a znovu okúzlene pozoroval pravidelnosť plástov. Iba materince videl ako rakovinové nádory.

Pozeral na letáč obalený hroznom včiel a hovorí: „Budú sa rojiť. Treba dať včelám nové medzistienky, nech stavajú a stavajú.“ Nové medzistienky, ktoré mali zatavené na rámiky skôr, než začalo leto.

Pozoroval tanec trúdov, počul basové bzučanie. Z letáčového otvoru sa vynárali ďalšie a ďalšie včely. Mladá matka vyletela na svoj svadobný, oplodňovací prelet. Včelstvo si vychovalo novú matku. Nebol to včelí tanec, ktorým sa signalizuje smer a vzdialenosť zdroja znášky vzhľadom na polohu slnka. Nebola to informácia o opeľovaní kvetov, slnečníc, v horúčavách letných popoludniach.

„Materince sa musia vyrezať,“ hovorievala babička. „Ináč by nám všetky vylietali a boli by slabé.“ [Ovplyvňovali sme ich osud, rozhodovali, že nezaložia ďalšie včelstvo. Obmedzovali sme ich spôsob rozmnožovania. Rozmnožovanie v rámci jedného včelstva vlastne nie je rozmnožovanie, ako nie je rozmnožovaním tvorba nových buniek v ľudskom tele, tým menej rakovinových buniek.]

Sociálny hmyz ho fascinoval svojím chovaním, prijatím role v spoločenstve. Každý jedinec má svoju úlohu, svoje postavenie, ktoré nemôže byť iné. Jedinec nie je dôležitý, dôležité je spoločenstvo. Presnejšie: tá fascinácia bola skôr zdesením. Čo keď sa bunka v ľudskom tele prestane chovať v súlade s ostatnými, začne sa nekontrolovane množiť a deliť.

Od jari najmenej dvakrát do týždňa šlapal na bicykli z mesta na záhradu. Jazdil skratkou cez pole medzi slnečnicami. Ráno tam, večer späť. Keď začali kvitnúť, otáčali sa za slnkom. Ráno k východu, večer k západu. Páčilo sa mu to. Vždy si hovoril, že sa otáčajú k nemu. Záhrada bola na západ od mesta. Prinášali mu radosť v monotónnom pohybe. Potom bolo leto, slnečnice odkvitli, zvesili hnedé hlavy a nijako sa neotáčali. Ani za ním, ani za slnkom.

Zrazu bola jeseň, všetko dozrelo a na záhrade s babkou trhali jablká. Bolo mu divné, prečo iba niektoré odrody, a prečo iné ešte nechávajú na strome. „Keď už som v tom, otrhal by som všetky,“ zamrmlal si pod fúzy. [Zabudol som povedať, že autor má fúzy, svetlé takmer hrdzavé, ale má ich. - Nemá ich iba preto, že tebe sa to hodilo do vety pred zátvorkou?] Rozmýšľal, ako babka pozná, ktoré odrody sú už zrelé. „Tak sa pozri. Pod tamtým stromom nie sú takmer žiadne spadnuté.“ Pod stromom, ktorý sčesával, ich bolo veľa.

[Vzal som do ruky pohárik, chcel som sa napiť, ale nič v ňom už nebolo. Znovu som fascinovane pozeral, ako sa hnedá, číra tekutina mení na mliečnu. Dlho som hlt prevaľoval na jazyku a snažil sa postrehnúť všetky chute a vône. Všetky chute a vône jazyka.]

Spomínal, ako išli na návštevu k babke. Nadávala im, že idú neskoro. Žena vysvetľovala, že sa iba pred hodinou vrátila zo služobnej cesty. [Často cestovala.] Keď dorazili, najskôr sa žena s babkou bavila o všetkom, čo ho nezaujímalo; pranie, žehlenie, šitie, pletenie. Žena pre ňu znovu zopakovala všetky zážitky z roboty. Počul to po potretí či štvrtý raz. Nebolo v tom nič, čo by za vyrozprávanie stálo. Iba, že sa to stalo jej. [O koľko dôležitejšie sú moje príbehy?]

Neskôr babka vyrukovala s otázkou, koho volili. Bol deň volieb. Odpovedali jej krátkou jednoduchou vetou. Potom sa jej žena opýtala, koho volila. „Nikoho.“ Nerozumeli tomu, pretože vedeli, že babka bola voliť medzi prvými, ihneď čo sa otvorila volebná miestnosť. Babka trochu zmätene popisovala, ako hodila prázdnu obálku do volebnej urny. Pomyslel si, že tam omylom nedala žiaden volebný lístok. Nedala tam nič úmyselne. Nechcela nikoho voliť. Iba ľutovala, že do pripraveného koša na obálky s nepoužitými volebnými lístky vhodila obálku, na ktorej bolo jej meno a vo vnútri všetky lístky.

Aj keď už rozumeli, nerozumeli jej chovaniu. Pýtali sa, prečo chodila voliť, keď už nemusí. Mrmlala, že by jej trebárs mohli zobrať byt alebo niečo iné.

[Nahýňam pohárik zo strany na stranu. Páči sa mi, ako ľad šuchoce o steny. Dobre sa mi píše, keď alkohol narastá, ale potom začne útlm. Viem.

Myšlienky sa hojdajú ako kocka ľadu.]

Vášeň pre neho vždy znamenala najvyššiu hodnotu. Veľký a neovládateľný cit. Totálne prepadnutie. Snažil sa do svojho života vtiahnuť vášeň, žiť vášnivo, vášnivo milovať, no nemal to v sebe. Nedokázal prepadnúť tak hlboko a silno. Nedokázal sa odpútať a nechať volný priebeh všetkému. V jeho živote boli iba chvíle, kedy sa tomu približoval. Možno.

Keď to skončilo, vedel, že to nebolo ono. Možno si to predstavoval nejako ináč, že je to niečo iné. [Tak ako každá predstava je predstava, a práve preto je neuskutočniteľná.] Stále v ňom prevládal rozum, ktorý rozkazoval, že takto sa nemôže chovať.

Jeho žena rovnako v sebe vášeň nemala. Nedokázala sa prepadnúť, ani po tom netúžila. Myslel, že ani necíti obsah toho slova.

Autor-zapisovateľ si uvedomil, že stále, keď o nich dvoch [o mne a o mojej žene] píše, popisuje najmä okamihy, kedy to medzi nimi nefunguje. Takmer nepíše, keď je všetko v poriadku.

V noci sa prebudil. Bola v ňom zvláštna vášeň. V polospánku sa pritúlil k žene, k jej telu a začal ju hladiť na prsiach. Bolo to veľmi vzrušujúce. Žena dotyky opätovala, ale po chvíli rozospatým hlasom povedala, že sa jej chce spať, že to nechajú na zajtra.

O dva dni sa prebudil a s úľavou sa uisťoval, že to ozaj bol iba sen. Presviedčal sa, že nespí. Všetok strach, obavy a neistoty, žiaľ a bolesť, to všetko v ňom pretrvalo, nestratilo sa s precitnutím.

Bola to zvláštna noc. V iných snoch vášeň a túžba, tentoraz nie. Chcel byť s ňou, mať ju v objatí a vedieť to.

Nepamätal si slová, iba ich obsah. Žena od neho chcela odísť. Rozvod. Už s ním nechcela byť. Nepoznal dôvod. Nebol dôležitý. Uvedomoval si, že napriek všetkým konfliktom ju má rád. Chcela ho opustiť. Bolesť, ktorú pociťoval, sa nedá prirovnať k žiadnej fyzickej bolesti.

Presviedčal ju, prosil. Opúšťala ho. Ani vo sne ho nenapadlo, že by to mohol byť sen. (Nemohol nájsť nič, čo by mu prezradilo, že je to sen.)

Pripomenulo mu to, ako sa s ním chcela po niekoľkých mesiacoch ich vzťahu rozísť. Vtedy dôvod bol, ale iracionálny, že jej ho nemohol vyvrátiť.

Bál sa znovu zaspať, bál sa, že by sa to mohlo vrátiť. Prevaľoval sa z boku na bok. Po hodine prevaľovania si nasadil okuliare a pozrel sa, koľko je hodín. Potom otvoril dvere na balkón. Uľavil si na záchode. V kuchyni vypil pohárik studenej vody. Keď sa vrátil, chvíľu postál nahý [často spávam nahý] na balkóne.

Ráno jej to povedal. Na rozdiel od neho mohla ešte spať. Sadol si k nej. Bručala, že ju budí. Keď jej rozprával, že sa mu snívalo niečo škaredé, zmenila tón. Chlácholivo ho pohladkala a povedala, že to bol skutočne iba sen.

Vedel, čo a prečo sa mu snívalo. Vtedy mu povedala, že to je jej príbeh, že nechce, aby o tom písal. Povedala: „To je môj život,“ ako keby príbeh a život bolo to isté.

Vedel, že je zviazaný aj v literatúre. Nedokáže vzdať sa ohľadu. Vypomáha si alkoholom. Nehľadá nápad, iba si ticho [som ten typ, ktorý sa nebije, aj keď si riadne vypije] praje, aby sa spustila lavína slov, ktorá všetko demoluje, ale ktorá zároveň všetko prekryje svojou bielou krásou.

Nepísal. Nedokázal to. Sedel nad počítačom. Chcel, ale nešlo to. Pár napísaných slov hneď vymazal. Prišli mu hlúpe a zbytočné.

Už minulý víkend sa mu nedarilo vôbec nič napísať. Cítil sa prázdny a zbytočný. Robil iba banálne mechanické úpravy v texte. Nechal to. Ešte by niečo pokazil.

Stále sa nemohol zbaviť dojmu, že píše pre niekoho. Chcel písať iba pre seba. Byť úplne otvorený, úprimný. [O koľko je ľahšie písať pre úplne neznámych čitateľov, ktorí ma nepoznajú, nepoznajú moju prítomnosť, musím si povzdychnúť.]

Keď nepísal o sebe, nedarilo sa mu zachytávať skutočnosť vo všetkých drobných detailoch, ktoré tvorili atmosféru, napätie. Napriek tomu sa stále bál, že to niekto bude čítať. Bol ako striptérka, keď sa odkrýva pred davom rozochvelých mužov, ale nedokázal na to nemyslieť. Odôvodňoval si, že rovnako ako ona je osvetlená reflektorom a nevidí na svoje publikum, tak ani on nepozná svojich čitateľov.

Oveľa ľahšie by ukazoval svoje telo, svoj úd. Pritom vedel, že duša je zaujímavejšia. Odtiaľ plynula jeho túžba.

[Vždy pred tým mi môj život pripadal všedný a nezaujímavý, a teraz vo svojich literárnych textoch píšem o sebe, o svojom živote a nedokážem si predstaviť, že by som mal písať o inom.]

Prednedávnom sa mu opäť do ruky dostal poznámkový blok a pero. Dobre sa mu písalo. Otváralo sa pred ním toľko lákavých svetov. Znovu a znovu sa prepadal do ne-bez-vedomia spomienok a útržkov nedefinovateľnej pamäti. Všetko si premietal na plátno bieleho papiera.

Boli to jeho druhé, tretie a ďalšie životy, ktoré viedol. Mohol byť niekto iný. Mohol podľa svojej vôle nakladať so svojím životom. [Prečo tá veta? Ja to viem, ale čo čitatelia. Ťahám sem niečo, o čom oni nevedia, a čo ani neskoršie nechcem v texte riešiť.]

Nebol sám vo svojom písaní, sám bol v skutočnom svete.

Bol tento typ písania autorským zámerom? Bola to literatúra? Alebo to bol iba prejav jeho psychiky? Stále veril, že robí literatúru. Iba niekedy ním zachveli obavy, azda iba takto nekompenzuje tlaky v hlave. Niekoľkokrát uvažoval, či by niečo z toho nemal povedať svojej doktorke-psychiatričke.

Zo svojich nerealizovateľných predstav vytváral svoje nereálne svety, v ktorých sa snažil vyriešiť problémy skutočného. Bol však natoľko inteligentný, že tomu sám neveril.

Uvedomil si, keď už na začiatku v sebe má vedomie konca, stráca všetko cenu. Ticho mrmlal, že by bolo bývalo lepšie, keby sa všetko zakaždým stratilo hneď na začiatku, keby to ani nebolo jestvovalo. Je výhodnejšie stratiť všetko vopred, aby neskôr možnosť straty neohrozila jeho kľud, alebo aby k strate bol ľahostajný. Nevediac ani, čo stráca.

„Čo mám robiť, keď už na začiatku som si vedomý konca?“ opýtal sa, ale nečakal odpoveď. „Neviem, ako to dopadne, ale viem, že to skončí. Ak na začiatku čohokoľvek do toho vstupujem s vedomím konca, nemôžem nájsť žiadnu hodnotu v tom, čo chcem.“

Musel myslieť na všetko vopred, skôr než sa to stane. Premýšľal nad tým, či by nový vzťah mohol byť iný. Hľadá ďalší vzťah? Ale s čím do neho vstupuje? Hľadá a zároveň sa bojí. Hľadá niečo, čo už v tej chvíli pre neho nemá žiadnu cenu.

Uvedomuje si, že aj pre tú dotyčnú to musí byť bolestivé. Stál pred ženou, pred jednou zo žien, o ktorých si myslel, že by možno... že by mohli... že by mohol. Díval sa na ňu. Uvedomoval si, že nechce hovoriť. Boli by to zbytočné slová. Nechce hovoriť, pretože, keby chcel, musel by používať slová, ktoré by ho odkrývali. [Vždy, keď sa vyjadrujeme, hovoríme viacej, než chceme.]

Môže človek ľúbiť inú ženu, aj keď vôbec netuší, že svoju prvú ženu ľúbil?

Občas s ľahostajnou tvárou, no vo vnútri plný hnevu, po nepodarenom milovaní [„Pomaly, netlač toľko!“ – „Doucemet!“], alebo keď sa s ním už tretí týždeň nechcela milovať, jej hovorieval, že si nájde inú.

Príliš dobre si uvedomoval, že nevie zviesť [nesvede svést] cudziu ženu, raz sa vášnivo pomilovať a koniec. Poznal sa. Vedel, že k tomu potrebuje vášnivo milovať aj bytostne.

 

Zo služobnej cesty dorazila neskoro v noci, už spal. Keď sa ráno prebudil, už rachotila v kuchyni. Nahliadla do izby a keď uvidela, že sedí, posadila sa vedľa neho na okraj postele, zahľadela sa na neho a s vážnym výrazom v tvári sa opýtala: „Čo je s tebou?“ „Nič,“ odpovedal s nezáujmom o čokoľvek. „To vidím, že s tebou nič nie je,“ štuchla do neho, zvalila ho na posteľ a veselo sa na neho usmiala. To bol jej spôsob, ako mu dodávala veselú náladu.

[Posledné slovo musí mať vždy autor-rozprávkar:

Na dne včera ešte plnej fľaše Pastisu mi ostalo sotva na dva poháriky. Zasa sa k nemu budem chodiť modliť. Už nemám Pastis na pitie. Nemám čo riediť. Opil som sa. Neriedene, nezriedene som sa opil. Žiadnu horkosť som v sebe nenašiel. Nenašiel som vôbec nič, iba zbytočné slová, a splodil zbytočný text.]

Kto postavil Pastis na stôl?

 

---