Dvojča alebo chlapec, ktorý nemal kamarátov

- Dám si dva zákusky.

            - Aj ja.

            - Čiže dokopy si dáme štyri zákusky.

            - Presne tak.

            Čašník sa na mňa podozrievavo pozrel. – A aký druh zákuskov chceš?

            - Ja si dám tamten krémový.

            - Aj ja.

            - Čiže si dáš štyri z tohto druhu?

            - Nie, - povedal som.

            - Nie, - potvrdilo dvojča.

            - Druhý si dám tento čokoládový.

            - Aj ja.

            - Dobre teda.

            Zaplatil som za zákusky, vzali sme si ich a následne pri stole aj zjedli.

            - Čo teraz? – spýtal som sa.

            - Povedal ty.

            - Poďme sa najesť, som hladný.

            - Dobre, aj ja som hladný.

            Šli sme sa teda najesť.

            - Dám si rezeň s hranolkami a tatárskou, - objednal som si u čašníka.

            - Aj ja.

            - Čiže chceš dva rezne s hranolkami a tatárskou, - povzdychol si čašník a odišiel.

            Zanedlho nám priniesol jedlo a dobre sme sa najedli.

            - Jáj, dobré bolo, - povzdychol som slastne.

            - Veru, dobré.

            - Som rád, že si tu so mnou. Si môj jediný priateľ.

            - Aj ty si môj jediný priateľ, - zopakovalo dvojča.

Vrátili sme sa domov.

            - Ahoj, - pozdravila ma mama.

            - Ahoj, - pozdravil som.

            - Ahoj, - pozdravilo dvojča.

            - Prečo ma zdravíš dva razy? – nechápala mama.

            - Lebo mám schizofréniu *, - vysvetlil som jej.

            - Presne tak, - súhlasilo dvojča.

            - Ja sa z teba raz zbláznim. Čo si nenájdeš nejakých reálnych kamarátov?

            Na túto otázku som jej, prirodzene, neodpovedal a odišiel som do izby.

            - Idem si čítať, - oznámil som dvojčaťu.

            - I ja si idem čítať.

            Po chvíli ma čítanie prestalo baviť a svojmu dvojčaťu som navrhol, aby sme sa šli hrať.

            - Dobre, - súhlasilo dvojča.

            - Čo budeme hrať?

            - Povedz.

            - Piškvorky.

            - Dobre.

            - Začínam.

            - Ja začínam.

            - Tak poďme losovať.

            No ani pri hre papier, kameň, nožnice sme neurčili, kto pôjde prvý. Keď som dal kameň, dalo ho aj dvojča, keď nožnice, dvojča dalo nožnice, keď papier, tak papier.

            - Takto to nepôjde, - povzdychol som si.

            - Veru nie.

            - Prestaň už po mne opakovať!

            - Ty prestaň opakovať.

            - Počuj...

            - Ty počuj...

            - Táto hra už nie je zábavná.

            - To teda nie je.

            - Prečo stále opakuješ?

            - Prečo ty stále opakuješ...

            Nakoľko s dvojčaťom nebolo rozumnej reči, rozhodol som sa ísť spať. Aj dvojča išlo spať.

Na druhý deň bola škola.

            Hneď pri raňajkách som zistil, že moje dvojča neomrzelo po mne všetko opakovať, a tak som bol v škole radšej úplne ticho.

            Moja tohodenná mlčanlivosť naštvala jedine slovenčinárku, ktorá ma vyvolala, aby som odpovedal na otázku, aké diela napísal Edgar Allan Poe . **        

Neodpovedal som, hoci bol Poe mojim obľúbeným autorom a aj o polnoci by som vymenoval aspoň 20 jeho diel.

            - Nevieš?

            Ani na toto som jej neodpovedal.

            - Láskavo mi odpovedz.         

            Čušal som ako poleno.

            - Choď za dvere.

            Rýchlo sme s dvojčaťom vstali a odišli za dvere.

Po vyučovaní za mnou prišla Lenka. Z celej triedy bola jediná, čo sa so mnou chcela kamarátiť, no ja som nechcel. Nie, žeby som ju nemal rád. Mal som ju veľmi rád a tiež sa mi aj páčila, no vedel som, že ak by sa so mnou kamarátila, ostatní by sa prestali kamarátiť s ňou.

            - Ahoj, - pozdravila ma.

            - Ahoj, - pozdravil som.

            - Ahoj, - pozdravilo moje dvojča.

            Usmiala sa, asi to považovala za vtip.

            - Nebolo od nej pekné, že ťa poslala za dvere.

            - Veď som jej neodpovedal, - bránil som učiteľku.

            - Presne tak, neodpovedal som.

            - Prečo stále všetko opakuješ? – nechápala. Už jej došlo, že to nebol vtip.

            - To nie ja, to moje sprosté dvojča.

            - Presne tak, moje sprosté dvojča, ktoré by ma láskavo mohlo prestaň urážať.

            - Ty ma prestaň urážať.

            Lenka sa zatvárila divne. Prekvapene a zmätene, možno aj vystrašene.

            - Čo to robíš? Nie je to vtipné.

            - To nie ja, to on.

            - Presne tak, to on.

            Vtom sa otočila a odbehla preč. Napokon jej to však nedalo. V dostatočnej vzdialenosti sa otočila a zakričala na mňa: - Majú pravdu, si čudák.

            Potom utiekla preč.

            - Vidíš, čo si spôsobil?

            - Čo ja som spôsobil? Hádam ty...

            - Poď domov.

            - Ty poď domov.

Keď sme prišli domov, mama bola preč, zrejme na nákupe.

            - Prestaň ma už konečne napodobňovať, - oboril som sa na dvojča.

            - Ty ma prestaň napodobňovať.

            Z kredenca som vzal kuchynský nôž.

            - Zabijem ťa, - pohrozil som dvojčaťu.

Chvíľu bolo ticho, potom povedalo: - Poďme sa porozprávať.

- Ak ma budeš napodobňovať, zabijem ťa.

            - Nezabúdaj, že zabiješ aj seba. Zabudol si snáď ako to bolo vo Williamovi Wilsonovi?

            - Dobre vieš, že nezabudol.

            - Čiže vieš, že by si zabil aj seba.

            - To nie je isté. Nežijeme predsa v mysli nejakého bláznivého opilca.

            - Odkedy je pre teba Poe bláznivým opilcom?

            - To je jedno... Prečo mi chceš robiť zle? Prečo mi stále robíš zle?

            - Pamätáš sa ešte, prečo si si ma vytvoril?

            - Áno.

            - Aby si mal kamaráta. Využíval si ma, lebo som musel robiť to, čo si mi prikázal... A ja som celý čas čakal, kým ti to budem môcť splatiť. A to je práve teraz.

            - Prečo?

            - Prerástol som ti cez hlavu. Už sa ma nedokážeš zbaviť, a tak si to môžem dovoliť. Môžem si s tebou robiť, čo len chcem, tak ako si si ty robil so mnou... Vytvárať si imaginárnych priateľov je nebezpečné, nevarovali ťa snáď takto mnohí?

            - Už ťa nechcem. Zmizni!

            - Je len jeden spôsob, ako ma donútiť zmiznúť... Pred chvíľou si ho chcel použiť. Máš na to?

            - Áno, mám.

            A vtedy som dvojčaťu zapichol nôž do brucha.

            - Vidíš? – spýtalo sa ma. – Mal som pravdu, zabil si nás oboch.

            - Ešte žijeme?

            - Čochvíľa už nebudeme.

            Vtedy som začul odomknúť vchodové dvere a následne hlasy oboch rodičov. S krvácajúcim bruchom som spadol na dlážku.

            - Ó, bože! – počul som otcov výkrik a následne ho rýchlo ku mne bežať.

            - Doriti, vravel som ti, aby sme mu zakázali tých jeho imaginárnych priateľov! – kričal na matku, ktorá sa v panike nezmohla na jediný pohyb. – A choď zavolať sanitku, preboha! – dodal.

            Matka len plakala a keby jej to otec nebol prikázal, zrejme by jej to ani nenapadlo.

            - Oci... – zachrapčal som, umierajúc.

            - Oci... – zachrapčalo moje dvojča.

************

* - Schizofrénia - psychiatrická diagnóza označujúca často chronickú duševnú chorobu, rôzne ovplyvňujúcu správanie, myslenie

a emócie. (zdroj: http://sk.wikipedia.org/wiki/Schizofr%C3%A9nia)

** - Tu ste mohli zistiť, že príbeh je len nereálna fikcia, nakoľko v škole – aspoň tej mojej bývalej – sa o Poeovi neučí...