Postcoitus

Ak niečo neznášam, tak je to samota uprostred ľudí. A keď si to musím urobiť sám, hoci som ženatý, svedčí to o osamelosti a ponižuje to. Ale to som najskôr niekde čítal.

Cestou domov sa vliekol za neznámou ženou, prezeral si jej guľatý zadok a v duchu si hovoril: „Tieto pologule teraz tvoria celý môj svet.“ Ženská príťažlivosť bola jeho príťažlivosť zemská.

Dal si glg vína a začal písať. Bolo silné a trpké. Nebolo zlé, iba mu teraz nesedela chuť. Po piatom poháriku si zvykol. Čo pohárik, to rok spoločného života.

Po dlhej dobe opäť píšem. Snažím sa (alkoholom) naštartovať emócie. Chcem podľahnúť vášni. Chcem sa vznášať, to neviem. To vie iba môj anjel. Padanie je rovnaký pocit, ako vznášať sa.

 

Coitus

Ležal na posteli, ako by umieral. Vedľa poskakovala jeho rok a pol stará dcéra. Snažil sa ju uspať, ale jej sa spať zrovna nechcelo. Hopkala po posteli, zliezala hore, dole. Keby zatvoril oči, hneď by zaspal. Nechápal, odkiaľ berie toľko energie. Pozeral na ňu a pripadal si, ako keď umiera.

Stratil energiu, chuť do čohokoľvek.

Práve dnes chcel, aby rýchlo zaspala. Žena po obede povedala, že by večer mohli. Bola v ňom zlosť.

Najradšej by už do nej vnikol. Zachvel sa pri predstave krátkych sťahov a výstrekov, ale ešte nemohol. Poznal ju, začiatok musel byť pre ňu.

Hnietol jej prsia, cumľal bradavky, hladkal brucho. Jazykom obchádzal dvorce. Ruku posúval na Venušin pahorok (mons pubis). Vedel, že má zatvorené oči. Ležala pod ním a keby nezačul jej dych, myslel by si, že je mŕtva. Končekmi prstov hladkal veľké pysky ohanbia (labia majora), štrbinu (rima pudendi) a malé pysky ohanbia (labia minora). Medzi chĺpky hľadal dráždec (klitoris) a dierku (vagína). Ešte stále bola sucha. „Pred obedom mi volala Jana a hovorila, že...“ Zvalil sa vedľa, nemal chuť pokračovať. Nepočúval, čo ďalej hovorila, nezaujímalo ho to. Prečo o tom musí hovoriť práve teraz? Na čo myslela po cely ten čas, čo som sa snažil?

Najradšej by do niečoho udrel, ale iba ticho sipel. Hnusil sa sám sebe. Toľko to chce, že o chvíľu bude rád pokračovať.

Pomaly do nej vnikal. Rytmicky sa pohyboval a snažil sa vnímať iba ich telá. „Do mňa dnes nie! Ja sa nepôjdem umývať!“ „Prečo nie? Dnes práve môžeme.“ „Ale ja sa nechcem umývať. Pôjdeš sa umývať ty.“

Bol zlý milenec, vedel to, ale zlá milenka si možno ani dobrého nezaslúži. Kedysi bol celkom iný. Ako nadšený objaviteľ pátral na jej tele po miestach a spôsoboch, ktoré by ju vytrhli z reality a preniesli do iného sveta.

Chcela, aby nechal pustenú televíziu. Všetko, čo sa v poslednej dobe deje, už čítal. Nachádzal v príbehoch iných svoje vlastné zážitky. Zbytočný text, keby v ňom nebolo niečo nové. Pripadal si, ako keď sa ženská vyzlečie, stojí ako model pre erotické fotky a myslí si, že všetko, čo predvádza, je niečo nového; možno pre ňu, ale inakšie je to iba ďalšie nahé telo, rovnaké ako všetky ostatné.

Tiež zvláštne bolo, že svoj život nachádzal napísaný vo svojich starších textoch. Ako keby vedel predvídať, ako keby privolával. V poviedkach pracoval, áno bola to práca, pracoval s dramatickými ba aj tragickými motívmi; nechával svoju ženu zomierať, napríklad zomrela pri interrupcii nechceného dieťaťa, často sa s ňou rozchádzal, inokedy... Nechcel si už vymýšľať, bál sa.

Chcem napísať text, kde existujú dva príbehy vedľa seba; príbeh vymyslený a príbeh prežívaný - vzor pre vymyslený text. Chcem...

Skončili. Vstal z postele a čosi zapisoval. „Zasa píšeš, čo som povedala, čo urobila?“ Nevedel odpovedať. Písal niečo iné, ale vedel, že raz bude musieť zapísať jedno ich milovanie, a že to budú všetky milovania v jednom, celá skúsenosť.

Vliezol si späť pod perinu, no zmizlo, čo medzi nimi ešte pred chvíľou bolo. Ukojili túžbu. Hovorili o zbytočnostiach, aby nemuseli mlčať.

Je zvláštne, ako málo slov mám, ako ťažko to pomenúvam. Eskimáci vraj majú viacej ako tridsať rôznych slov pre sneh, pre rôzne snehy. Zo ženou to málo robia a nehovoria o tom vôbec.

Chcel si s ňou zašukať, zajebať si, urobiť jej to. Nikdy by jej to takto nepovedal. Samému mu vadilo, že to nevie vyjadriť celkom presne. Chcel byť Eskimák v zemi rozkoše a slasti.

 

Potomstvo

Jeho rok a pol stará dcéra bola pre neho všetko. Kvôli nej by bol schopný zabiť. Robota ho nikdy priveľmi neuspokojovala – a jeho život je založený na uspokojovaní – ale od určitej doby to bolo ešte oveľa horšie. Začal ako ostatní kolegovia dodržiavať pracovnú dobu a tešil sa, keď bude odomykať dvere ich bytu.

Jediné, prečo naďalej do roboty chodil, bolo, že nutne potreboval peniaze a že oproti nemu sedela Ľubica. Poradie bolo v tie-ktoré dni rozličné. Zvyčajne okolo ôsmeho dňa v mesiaci to boli peniaze.

U všetkých živočíšnych druhov, človeka nevynímajúc, sa predpokladá, že samčekovia dávajú prednosť kvantite pred kvalitou, aby zvýšili na maximum počet potomkov, ktoré vyšlú do sveta. Naopak samičky požadujú najvyššiu kvalitu, aby ich potomok bol dobre vybavený pre prežitie.

Vzal si notebook. Bude písať u nej, aby v detskej izbe nebola sama. Počítač bol najzaujímavejšou hračkou. Neuveriteľne šikovne dokázala vymazávať celé bloky textu a dopisovať písmenka, kam vôbec nepatria.

Nedokázal presne definovať svoju otcovskú lásku.

Pozoroval dcéru, ako strká nohu do plastovej nádoby a nemôže ju vytiahnuť: „Ocko, ocko“ vytiahni. Dvakrát jej pomohol a potom ho volala ešte predtým, ako tam nohu strčila.

Bol šťastný, keď ju mohol uspávať rozprávkou. Ešte zo svojho detstva mal veľa kníh. Najradšej mal České pohádky s farebnými ilustráciami. Možno táto kniha bola impulzom pre ten zvláštny vzťah k druhému jazyku. Alebo to bolo množstvo inscenácií v televízii.

Keď knihu pred pol rokom našiel v knižnici rodičov, sfúkol z nej prach a rozprával podľa nej dcére príbehy. Nečítal, predstavil si príbeh a rozprával. Teraz chcela rozprávku čítať. Má čítať po česky alebo automaticky prekladať do slovenčiny? Nerozumela by, hoci rozprávku pozná.

O Smolíčkovi pacholíčkovi. Rozprávka o tom, že deti musia poslúchať rodičov. Jeleň vychováva malého chlapca – samozrejme, rozprávka. Jedného dňa musel odísť a prikazoval: „Smolíčku pacholíčku, nikomu neotváraj svoju izbičku. Škaredé Jaskynky-Jezinky by ťa odniesli preč.“ Dcérka s napätím počúvala. „Smolíček jeleňovi sľúbil, že nikomu neotvorí a jeleň pokojne odišiel. Len čo zmizli jeho zlaté parohy v lesy...“ Zabudol som povedať, že jeleň okrem toho, že vychovával dieťa, mal ešte jednu zvláštnosť: zlaté parožie. „...’Buch, buchy-buch,‘ Ozvalo sa klopkanie na dvere. Za dverami už boli Jezinky a milučkým hláskom prosili: ’Smolíčku pacholíčku, nechaj nás zohriať. Vonku je veľká zima. Smolíčku pacholíčku, otvor nám svoju izbičku. Iba dva prstíky tam strčíme. Len čo za zohrejeme, hneď zasa pôjdeme.‘ Ale Smolíček si pamätal, čo mu jeleň pred odchodom prikazoval...“ V postieľke bolo podozrivé ticho. „Spíš?“ opýtal sa ticho.

Opatrne za sebou zatvoril dvere detskej izby. V spálni našiel spiacu ženu. Opäť nič nebude.

V tých dňoch sa striedalo hučanie v hlave s hučaním v úde. V obývačke naštartoval notebook.

 

Avant et après

Chcel ju zviesť, rukou ju pohladkal po zadku, pritisol sa k nej. Ďalej pláchala bielizeň, nevšímala si to a namiesto svojho tela mu do rúk dala jeden koniec paplóna, aby pomohol žmýkať. „Nechceš? Keď malá zaspala...“ opýtal sa neisto. „A kedy to budeme robiť?“ odpovedala mu nepríjemným hlasom; aj ten germanizmus: budeme robiť použila. Rovnako nepríjemne a štipľavo zopakoval: „A kedy to budeme robiť?“ Obaja mysleli na niečo celkom iné.

Na: „Kedy to stihnem? Nikto to za mňa nebude robiť!“ už iba ticho odvetil: „Keby si chcela, stihli by sme. ...nikto to so mnou nebude robiť. Urobím si to opäť sám.“

„Mám toho ešte veľa.“ Všetko, čo musela urobiť, bolo dôležitejšie než on.

Už dlho viem, že moje myslenie a písanie je iné pred a iné po. Niekedy sa pri písaní dráždim. Sedel nad počítačom, jednou rukou na klávesnici ťukal písmenká, skladal text a druhou prechádzal po rázporku. Dlho. Pomaly. Vytrvalo. Smeroval k tomu. Jeho písanie k tomu smerovalo. Niekoľko viet, posledné slovo ani nedoťukal... Keď sa vrátil zo záchodu, začal škrtať. Mazal celé vety a odstavce zbytočností. Teraz to boli zbytočnosti.

Namiešal si pohárik Pastisu. Chcel uniknúť sám sebe. Mal pocit, že sa čosi objavuje, že čosi tvorí, ale vynárali sa iba staré obavy. Mal nutkanie, že by mal písať. Ale o čom by mal? Že už ju neľúbi? Že... Obavy, bolesti aj odvaha. Myslel si, že všetko sa mu podarilo preniesť do napísaného textu. Každé slovo vyvolávalo desať iných, ktoré boli iba v pamäti. Bolo to skvelé, silné, zaujímavé. Mýlil sa, nič z toho sa mu nepodarilo do textu preniesť.

Na začiatku tejto krízy sa domnieval, keď sa budú častejšie a krajšie milovať, že sa ich vzťah zlepší, že prežívanie spoločnej rozkoše im umožní pokračovať ďalej. Ale bolo to ešte horšie. Počítačovo by povedal, že sú nekompatibilní.

Alkohol uvoľní po týždne zvierané myšlienky. Vedel, že musí zaznamenať čo najviac zo svojho besnenia. Zajtra, až sa preberie, bude škrtať, bude racionálne utrieďovať.

Má ešte tak desať minút, štvrť hodiny. Potom sa vzostup zlomí do útlmu. Prsty sa krivili nad klávesnicou. Pri pohľade na ne, bolo zrejmé, že už nič iné nenapíše.

Ale hlava, vôľa je silnejšia ako ruky, svaly... vyťukával z posledných síl. Zajtra bude musieť urobiť zodpovednú korekciu. Prsty sa vláčne tiahli po klávesnici. Možno by písal rýchlejšie tužkou po papieri. Zajtra by to neprečítal. Už teraz to bol samý preklep; každé slovo podčiarknuté červenou vlnovkou.

Opakoval si, že teraz nesmie mazať, nie je súdny. Nekoordinované pohyby. Zmazal by viacej. Prudkými pohybmi si strhol chrastu, ktorú mal na ruke. Ticho krvácal, nevedel o tom. Špinil. Zanechával za sebou stopu. Celá klávesnica bola od krvi, kdekoľvek sa dotkol, bola krv. Bolesť necítil, nevedel ani kde krváca.

Už veľa dní sa ho žena nedotkla. Obchádzali sa oblúkom, nehovorili spolu. Už šesť dní žena krvácala. Vedel, že dnes alebo zajtra jej menštruácia skončí. Vedel, že už iba špiní, ako hovorievala - nekrváca toľko, iba špiní. Tešil sa, že budú môcť. Týždeň pred tým nič, týždeň menštruácie prekrvácala... Na nič iné nemyslel, nič iné nebolo.

V poslednej dobe mal pocit, že mu ľahko dokáže zobrať všetku energiu, chuť do čohokoľvek. Nemohol robiť, čo chcel, tak iba ležal. A to taktiež nadávala.

Z roboty prišiel skoro. Z kúpeľne sa opäť ozývalo nadávanie a krik. Nepríjemné a v poslednej dobe časté, že tomu ani nevenoval pozornosť. Spočiatku nevedel, prečo opäť nadáva. V kúpeľni bola na zemi voda a namočila si v nej ponožku. „Zasa si vylial vodu, nevieš to utrieť. Stále aby som po tebe upratovala.“ „Prečo mi nadávaš, žiadnu vodu som nevylial.“ „Ale ja som do nej šliapla.“ „Čo som prišiel z roboty, ešte som v kúpelni nebol. Nemohol som žiadnu vodu rozliať.“ „Ja som ju tam nevyliala.“ „Už ma to serie, vždy keď sa niečo stane, rozbije, stratí, tak som to urobil ja, ja za to môžem. Prvé, čo ťa napadne.“

Obliekol dcéru, pôjdu na vychádzku von, mimo mesto na lúky popri rieke. Keď prechádzali okolo kúpeľne, počul, ako hovorí: „Voda presakovala nahor cez bielizeň namočenú v umývadle.“ Vedel, že za vodu tam skutočne nemohol. „Čakám ospravedlnenie.“ „Tak prepáč, ale...“ „To robíš stále. Automaticky mi začneš nadávať.“ „Ale keď ja viem, že som to neurobila...“ „Tak som to musel urobiť ja,“ dopovedal za ňu a zabuchol dvere od bytu.

Za veľa vecí, za ktoré mu nadávala, skutočne mohol, hoci si myslel, že za nadávanie nestoja. Začínal byť netolerantný, keď v poslednej dobe častejšie nadávala aj za to, čo neurobil. V niektoré dni mal pocit, že ich vzťah naschvál ničí, aby sa rozišli. Ináč si to vysvetliť nevedel.

Dcéra pre neho v poslednej dobe znamenala viacej stráženia, kam lezie – kde zrovna padá – to je presnejšie, ale súčasne si pri pohľade na ňu uvedomoval, že je šťastný. Prečo si to musel pripomínať?

Prechádzal sa, ona spala v kočiariku. Pozoroval ju, ako kľudne spí, hlavou sa mu preháňali rôzne myšlienky, ale jej kľud sa preniesol aj na neho. Po hodine sa prebudila, zistila, že je u nej, a začala sa smiať.

Intermittences du coeur[1]

Pozeral sa na ňu a predstavoval si, ako sa s ňou miluje. Chcel sa milovať zo ženou; s akúkoľvek, hovoril si. Keď po obede s Ľubicou v kancelárii osameli, bol stále tak blízko nej. Mohol ju objať, mohol... Vedel, čo by sa stalo. Nechce sa s ňou na chvíľu schádzať a hneď rýchlo utekať domov. Nechce ...kvôli tomu krátkemu okamžiku. Muselo by to byť niečo viac, aby jej dal prednosť pred svojou ženou.

Vedel tiež, že večer sa opäť bude ukájať na záchode, zatiaľ čo jeho žena bude tvrdo spať v ich (ne)manželskej posteli.

Obrovský mozog umožňuje ľudom uvažovať o svojich náklonnostiach a rozhodnúť sa. Vášnivá láska je pre človeka nesmierne zaujímavá; dokonca v sebe pociťuje akúsi zvrátenú túžbu privodiť si nešťastie.

Nové vzťahy bývajú zdrojom najzložitejších, najintenzívnejších a najzmätenejších emócií, ktoré môže človek zažívať. Cítil by sa lepšie, keby sa s ňou vyspal? ...a trebárs by im to tiež spolu nešlo, možno by bola nevzrušená ako jeho žena, tiež by prstom musel sliniť dráždec.

Blížil sa k vyvrcholeniu, v kŕči sa skláňal k záchodu, prvá kvapka dopadla na vodnú hladinu, keď cez dvere počul: „Pani. Pani hajá. Pani hajá.“ Začal sa smiať. Dcéra sedela na stoličke pred obrazovkou, rúčkami búchala do klávesnice a na pipku ležiacu cez celú obrazovku s roztiahnutými nohami, opakovala: „Pani hajá,“ a bola šťastná, že sa môže hrať s počítačom. Našťastie to ešte nechápala.

Žena bola kdesi vonku, ani ho nezaujímalo kde.

Rozum pre neho bola skaza. Vedel, že Ľubicu nedostane. Práve preto toľko túžil urobiť čokoľvek nezmyselné. Ľubica má svoju rodinu, ktorú si hocijakou avantúrou nenechá rozbiť.

Napriek tomu si bol istý, že jeho záujem ju priťahuje. Aký to bol vzťah medzi nimi?

Manželku má iba na to, aby sa na nej odbavil, nič iné po nej nechce. Už spolu nehovoria, už spolu iba spia; málo. Uvedomoval si, že je zvrátené, keď po manželke chce už iba sex, ale milenku miluje. Uvedomoval si bolestne, že jedno je: dávať bez ohľadu a druhé: brať si bez ohľadu (bezohladne).

Milostné chovanie je chovanie netypické. Vždy ho vo svojom okolí poznal, presne ho rozlíšil, každý pohyb, slovo, pohľad. A preto si bol istý, že aj ona chápe, rozumie.

Prečo práve Ľubica? Nedokázal odpovedať. Trebárs že sa na neho pekne usmievala, možno že bola rada, že si ju všíma, možno preto, že sa spolu vedeli celkom otvorene zhovárať. Hoci sa niekedy choval ako urazený žiarlivý milenec, keď sa nezhodli na riešení určitého problému, keď s ním nesúhlasila, ale to bolo vždy rýchlo preč.

A zrazu tu nebola. Výpoveď, nová firma, sťahovanie, iné mesto, iná krajina. Miesto pri pracovnom stole oproti nemu bolo prázdne.

Chcel byť s ňou, ale jediné čo mohol, každý deň jej písal e-maily a čítal odpovede.

Po niekoľkých týždňoch sa to začalo strácať. Stále mu veľmi chýbala, možno každým dňom viacej, ale bola inde, mala iný život, v inej kancelárii. E-maily iba ukazovali, čo nemá. Už neodpísal – musí na ňu zabudnúť.

Čím menej to zo ženou robili, čím nepodarenejšie boli ich milovania, tým menej chuti mal do ďalších pokusov. Nechával to na ňu: až bude chcieť...

Áno, vystriekal sa, urobil sa na nej, ale bolo to také divné, krátke, hoci ukončené, mal pocit, že nič nebolo. Celý ten čas mal pocit, že ju to obťažuje. Išiel tiež spať.

 

Terra cognita

Vyzliekala sa. V jej pohyboch nebolo nič. Ani sa nehanbila, ani neregistrovala jeho pohľady. Biele nohavičky, biela podprsenka. Biela, ktorá nepôsobila ako kontrast, ale naopak, podčiarkovala belosť jej pokožky.

V reklame by takáto belosť pôsobila ako čerstvosť, nepoškvrnenosť. Čistota. Možno bol ovplyvnený reklamou. Reklamou na nádherný sex, reklamou na život. Niekedy chcel svoj život reklamovať, ale už bolo po záruke.

Jej telo bolo stále pekné, ale bolo ako známa krajina, ako miesto, kam cestujeme príliš často, páči sa nám tam, no občas si chceme vyraziť niekam k moru. Hovoril si, že už ho nevzrušuje, ale keď sa mali milovať, okamžite sa mu postavil.

Mechanika však ubíjala jeho predstavivosť.

 

Nenarodené deti

Stál nad záchodovou misou a hovoril im: Moje nenarodené deti.

Stál nad záchodovou misou, pomaly upokojoval dych. Jednotlivé žltobiele kvapky plávali na vodnej hladine ako biele priehľadné medúzy na hladine mora. Mal by si vyjsť niekam k moru...

 

Ejakulace

Tiekol. Spoločne zo spermatom z neho vytekali všetky frustrácie, bolesti. Vo vedľajšej izbe pokojne oddychovala. Prečo s ním nechce? Prečo to musí byť takto?

Dych sa pomaly vyrovnával. Vrchol a súčasne ničota. Také boli jeho ejakulácie.

Sila je sústredená do druhého výstreku. Prvý iba prebije cestu. Pri druhom sa všetko zovrie, myseľ sa naplní neopísateľným pocitom – nič iného neexistuje. Prsty na nohách sa skrútia v kŕči, telo stuhne a jediné, čo existuje, je prechod rozkoše z tela von.

Nič pred ani potom ako keby nebolo.

„Tie všetky ma chcú,“ odvzdychol a s posledným slovom vystrekla prvá kvapka. Keď potom už zasa začal myslieť mozgom, vedel, že to bola totálna hlúposť, ale slasť, ktorú mu tá jediná veta priniesla... Po dlhej dobe na chvíľu cítil úľavu a uvoľnenie.

Celý deň sledoval biele plápolajúce nohavičky visiace na balkóne. Gumové pásiky úzkych nohavičiek napínali jeho predstavivosť. Čím užšie, tím viacej ju napínali.

Už opäť viacej ako týždeň nič. Chcel to, tento večer to potreboval. Keď uspala dcéru, ľahla si v obývačke na sedačku a mimovoľne sledovala žmurkajúcu obrazovku. Televízia ju rýchlo uspala. Nič. Besnil: ani jeho vlastná žena s ním nespí. Štuchol do nej: „Choď spať do postele.“ „Hm,“ zamručala a spala ďalej. „Choď do postele. Bude ti tam lepšie.“ Handrkovali sa desať minút, než sa zdvihla a odišla do spálne. „Dobrú noc,“ zazívala. Neodpovedal.

Nerobil to kvôli nej. Za chvíli pôjde vraj erotický film. Nechcel, aby sa prebrala, keď sa bude blížiť vrcholu.

 

Ejaculatio praecox

O predčasnej ejakulácii sa hovorí vtedy, keď muž ejakuluje vo väčšine súloží skôr, ako dôjde k uspokojeniu partnerky. Keď dôjde k ejakulácii pred alebo pri zavedení údu, jedná sa o ejakuláciu ante alebo intra portas.

Pod lekárskym dohľadom je možné túto poruchu riešiť aj podávaním psychofarmák (anxiolytiká alebo malé dávky neuroleptík).

Samozrejme, príbeh, ktorý opisujem, poznám, viem, ako bude pokračovať, viem, ako skončí. Aj keď vychádza z môjho života, nie je to život samotný, nemusím čakať na to, čo sa stane zajtra, nie som to ja, nie je to moja žena. Je to môj príbeh, ktorý sa skladá v mojej hlave, ktorý sa odvíja v mojej predstave.

Keď mam dobrý príbeh, dobrú tému, hovorím náhlivo, s radosťou. S chuťou rozprávať. Chcel by som, aby aj čitatelia už vedeli všetko to, čo viem ja. Oznamujem príbeh s takým nadšením, že takmer pravidelne dopredu prezradzujem tajomstvo rozprávania, nevydržím nechať to na koniec. Ako predčasná ejakulácia.

Myšlienky mi preskakujú a vyprávanie je zmätené.

 

Coitus electronicus

Poštovný coitus? Keď prestal písať Ľubici e-maily, potreboval komunikovať; dať pocítiť záujem, a sám to tiež pociťovať. Vzrušenie z možnosti.

Nepoznal ju, anonymná nezistiteľná e-mailová adresa. Písala o sebe, že je neskúsená, že... Priťahovalo ho to, cítil sa silný.

Jej najlepšia veta bolo: predstavovala som si, že sa ma tvoje slova dotýkajú. On hovoril niečo o francúzskom milovaní, ale bolo to bez vtipu, bez poetiky, bez tajomstva. V tejto časti textu som výrazne škrtal a mazal - iba pornografické uľavovanie, priame a rýchle smerovanie k cieľu. Napriek tomu ho jeho vlastné slova vzrušili, keď jej popisoval, čo všetko by chcel... Keď si uľavil, konštatoval, že rozkoš má takú, akú si sám pripustí. Nemôže mu dať viacej, než čo si sám vezme. Ale to už jej neodpísal.

„Jezinky prosili tak dlho a úpenlivo, až Smolíček dvere otvoril. Jezinky najprv medzi dvere strčili jeden prstík, potom druhý, celú ruku a už boli v izbe. Chytili Smolíčka a hneď sa s ním ponáhľali preč. Žalostne Smolíček volal za jeleňom o pomoc: ’Za hory za doly...‘“ Miloval, keď ho dcéra dopĺňala: „...moje zlaté parohy...“ a spoločne dopovedali: „...kde sa pasú.“ Smolíčka pacholíčka zlé Jezinky preč nesú.

 

Rozprávka

„Smolíčku pacholíčku, otvor nám svoju izbičku, len dva prstíky tam strčíme, len čo sa zohrejeme, hneď zase pôjdeme,“ zaveršoval a snažil sa jej roztiahnuť nohy. Dalo to veľa roboty, ale nakoniec (sa) mu otvorila.

Ich manželstvo nebolo ako rozprávka. Príbeh? Možno.

Vliezol si k nej. Hneď k nemu pritisla studené nohy. Aj v lete bývala studená (chladná?). Hladkal ju na prsiach a čakal, že v tom, že spolu ležia nahí pod perinou, bude niečo vzrušujúceho. „Nechaj to, je mi z toho zima.“ Hladkal ju po stehnách, prstami sa preplietal pomedzi chĺpky. Stále suchá, nevzrušená. Naslinil si prst... Bolo to dlhé a pomalé, a vlastne nezaujímavé. Nemám teraz toľko času a priestoru pre toľko slov, hoci sme mlčali.

Ležal nad nej a pomaly sa do nej snažil vniknúť. Vedel, že im to nepôjde. Rozdráždil ju, ale nebola vzrušená. Mal z nej pocit, že vôbec nepozná svoje telo, nevie s ním narábať. Bola stiahnutá, už to chcela mať za sebou. Mal to vedieť, keď od začiatku zívala.

Prečo to rozprávam? Čo je to za príbeh? Obyčajná manželská kríza? Päť rokov sme manželia. Máme pocit, že vzťah už nič nového neprináša?

Viem, že príchod dieťaťa vo vzťahu všetko zmení, bol som na to pripravený, dlhé týždne bolo všetko v poriadku. Prečo mám pocit, že sa sebe odcudzujeme? Ako to, že aj ja svoju dcéru považujem za to najdôležitejšie na svete a domnievam sa, že svoju ženu už nemilujem.

Nepoznám odpoveď. Počkám si na koniec príbehu.

Ich diskusie nikdy nikam neviedli, lebo nepočúvala, čo sa jej snažil šetrne povedať. Už ani nemal chuť jej niečo hovoriť. Cítil sa ublížený.

Ako autor nesmiem povedať, že neviem, čo si moja žena myslí a že jej možno podsúvam niečo, čo možno nie je pravda. Lebo ma čas od času prekvapí niečím, čo by som od nej nečakal.

 

Ad libidum

Chcel si brať podľa chuti, jebať. Ich milovania sa dávno zmenila v to, čo ani jedného z nich neuspokojovalo. Niekedy v ňom nedostatok vyvolal predstavu, že ani nechce, že nemá potrebu. Ako keby bol presýtený. Keď potom vedľa sebe ležali umytí, nevedel, čo robiť. Chýbalo vzrušenie. Rozmýšľal, či azda vôbec chce. Čakal na jej aktivitu. Keď si mohol vziať, nechcelo sa mu.

Inokedy svoje telo nemohol nasýtiť. Každá ďalšia ejakulácia iba zvýšila potrebu. Vedel, že to takto už ďalej nejde. Snažil sa to prehlušiť čímkoľvek iným. Otváral chladničku a hľadal čokoľvek chutného, zaujímavého, výrazného, ale výsledkom bol iba skazený žalúdok. O hodinu opäť stál nad záchodom a už s prvou kvapkou vzdychol: „Zasa to stojí za hovno.“

Ďalšie dni to bolo horšie a horšie. Najčastejšie slovo bolo: hovno. Čím viacej sa snažil, čím viacej bol neukojený, tím menej sa mohol z toho začarovaného kruhu vymotať. Bolo to ako droga, urobil by pre to čokoľvek. Úplne nezvládnuteľná potreba mať to, dosiahnuť vrchol, vystreknúť.

Ejakulácia je koniec, a bohužiaľ u chlapov je koniec dôležitejší ako všetko, čo je pred tým. Bez toho to vôbec nič neznamená.

Keby to isté platilo v literárnom texte, pre mužských čitateľov by stačil kratučký text a výrazná pointa. Čo pre ženy? Trochu rozvláčný, pomalý, stupňujúci sa príbeh, kde by možno ani nemusela byť tak výrazná pointa? Keby bola, dobre ale..

Milovali sa málo a za veľa to nestálo. Nevedel, či neočakáva mnoho a potom logicky... Nie! Musí vždy chcieť maximum. Čakal rozochvetý pohľad z obrázkov, ktoré mal v počítači stiahnuté zo siete, to nenápadné, nevinné, nevedomé otvorenie sa. Chcel by to, aj keď vedel, že je falošnejšie než ich milovanie raz za dva týždne.

Nadával si za to hlúpe používanie slova: milovanie, ako keby sa milovali. Nevedel, či by jej to dokázal povedať do tváre. Chcel jej povedať, aby si s ním zašústala, aby si nádherne užila, či by si nechcela zajebať?, že potrebuje zmočiť vtáka... bolo to viac než iba potreba tela, potreboval splynúť v rozkoši.

Nikdy to nezažil, ale veril, ako ľudia veria v boha - musí to existovať, lebo by nič nemalo cenu.

Podržala mu, mal by byť rád, lebo to robí pre neho. Ale to ju môže rovnou znásilniť. Chýba mu, keď ju to tiež nevzrušuje. Tiež z toho nič nemá.

Dnes to musel mať, snažil sa nič nevnímať, sústrediť sa iba na ich pohlavia. Z jej výrazu bolo zrejmé, že jej to je nepríjemné. „Už budeš?“ znamenalo, aby už skončil. Ešte jej skúsil viacej hniesť dráždec, zmenil rytmus, ale nepomohlo to. Vzdal sa. Rýchlo sa dokončil, hoci to nestálo za nič a ona bude mať pocit, že sa spolu milovali, že to bolo v poriadku.

Niekedy sa celé týždne snažil ovládať, zapierať sa a nedotýkať sa jej, nedávať vôbec najavo svoj záujem. Čakal, že jej to dôjde, že bude chcieť... Väčšinou však vždy využil akúkoľvek príležitosť. Nemohol si dovoliť odmietnuť.

O týždeň sedel pri počítači a pil suché červené víno (ale tieklo do neho dobre). Snažil sa písať.

C´est Enek.

Je suis Enek.

C´est moi.

C´est à moi nom.

Zabudol som podotknúť, že som to napísal, keď som v sebe mal skoro liter a pol vína, ktoré som pil ako vodu, a že to bolo jediné, čo som za celý večer zo seba vypotil.

Sedel pred blikajúcou obrazovkou svojho počítača a dokola si opakoval napísané slová. Bezdôvodne sa v ňom vznášal falošný avšak opojný pocit uspokojenia. Zazíval. Bolo neskoro. Ráno sa mu opäť nebude chcieť vstávať.

 

Coitus interruptus

Štýl, spôsob rozprávania je úplne zbytočný, pokiaľ nemá funkciu v texte, nenapomáha lepšiemu pochopeniu príbehu, lepšiemu preneseniu myšlienok, vyvolaniu predstáv. Text, v ktorom exhibuje rozprávačov štýl, mi vždy pripadal zbytočný.

Prečo je moja reč taká prerývaná – odstavce ako brázdy na poli – prerušovaná, preskakujúca? Ešte stále hľadám, čo chcem povedať.

Tento štýl je pomerne riskantný. Najmä na konci je potreba dávať si veľký pozor, lebo človek je už v takom stave, že sa dobre nekontroluje. Nevie, čo robí, čo hovorí. Samotného ho vzruší rozprávanie, jeho obsah, že by mohol zabudnúť. Skazená pointa skazí celý príbeh.

 

Ne-zmysly

Zatvoril oči a začali sa mu vynárať z pamäti zasunuté spomienky. Obraz striedal druhý, vybavovali sa mu scény z detstva ale aj iba pár dní staré situácie. S prvým nahým telom a slovami, ktoré zazneli iba v jeho hlave, začal rozjímať o vnímaní, o zmysloch a ich vplyve na jeho predstavivosť.

Ochutnával ju ústami. Vnímal jej vôňu, nechal rozplývať jej chute na jazyku, Anjelik Enek sa cítil ako v raji... ako som to mal popísať? Jazyk mi na to nestačil.

Chute a vône sú do textu takmer neprenosené. Človek je podľa vedcov schopný rozlíšiť stovky vôní. Každá sa mu s čímsi spája, konkrétna vôňa vyvolá konkrétnu spomienku. Môžem v texte iba konštatovať, s čím sa mi tá-ktorá vôňa spája, ale môj popis stratí to kúzlo prepojenia, znovuobjavenia, pripomenutia.

Pre muža je najpríťažlivejšia vôňa ženy. Jej tela. Vedel som, keď moja žena bola vzrušená.

 

Deflorácia

Vždy sa bojím nového príbehu. Je v tom obava z neznámeho. Ako začať? O čom rozprávať? Príbehy nie sú nevinné. Raz prinesú radosť, uvoľnia napätie, inokedy možno vyriešia niektoré problémy, ale tiež môžu spôsobovať bolesť ako zubárska vŕtačka, keď sa zarýva do zubu. Verný nadpisu by som konečne mal začať rozprávať, ako tomu bolo prvý raz u nás. Je to jednoduché. Nepostavil sa mi, takže k ničomu nedošlo, k deflorácii došlo až druhý deň... mal by som sa začať vyhovárať: ...tak dlho sme sa hladkali, tak dlho som sa snažil, aby sa nepostavil, aby som ju neurazil, až sa mi nepostavil, keď mal. Prvým odstavcom obvykle obavu prelomím. Tento text, moje rozprávanie, by malo byť vášnivým tokom reči, ktorý v bolesti smeruje ku slasti, tak ako tento príbeh smeruje v občasných kŕčoch a bolestiach k úľave a uvolneniu. Ale to som ja, namiesto, aby som udržiaval napätie, už dopredu prezradzujem, ako to skončí... Keď sme sa zoznámili, veľmi sa hanbila. Veď aj jej samotnej vadila vlastná nahota. Skrývala svoje telo pred všetkými. Nikdy sa nepozerala do zrkadla neoblečená... a teraz spoznala, že nahé ženské telo a odhaľovanie nie je dostatočnou zbraňou pre upútanie mužskej pozornosti. Raz mi uprostred hovorí: „Tváriš sa pri tom veľmi vážne.“ Odpovedal som: „Lebo to beriem iba vážne.“ Pre ňu to možno nie je až také dôležité...

Nie sú to dva príbehy vedľa seba v jednom texte! Nie. Je to iba jeden príbeh. Príbeh ako sa snažím popísať svoj márny život, ako sa snažím pochopiť, ako by som si rad zajebal, ako by som sa chcel u(s)pokojiť. Nič viac.

 

Zoznam

Bol už v takom stave, že si chcel urobiť zoznam všetkých pre a proti. Robilo sa mu zle zo seba.

Popravde povedané, taký zoznam som už mal, ale je to jedna z častí, ktorú som zmazal.

Z roboty prišiel domov skoro, aby mali voľné popoludnie. Chcel byť so ženou a s dcérou. Zarachotil kľúčom, dvere zaškrípali. Po špičkách z kuchyne vybehla žena a s prstom pred perami šepotom nadávala, aby bol ticho. Jej hlas pripomínal vrčanie nervóznych psov, u ktorých si nikdy nie je istý, či a kedy zahryznú.

Dcéra iba pred minútou zaspala. Žena si sťažovala, že nič nezvláda, keď nevie zaspať sama. Vadila mu jej zlá nálada. Žena je z ich dcéry unavená a potom je nepríjemná na okolie. Akoby nebola rada, že už je doma a môžu byť spolu. Vrčanie neustalo, ani keď sa najedla.

Naprávala a triedila bielizeň. Bol vyzlečený, ale žena sa venovala svojej činnosti. Nehovorili. Odzadu ju uchopil a cez tričko hladkal ňadrá. Pod sukňou ju hladkal cez nohavičky. Ďalej naprávala oblečenie a vôbec si ho nevšímala, nereagovala. Vydržal to takmer päť minút. Nič, žiadna reakcia. Začal jej vyzliekať sukňu, vyhrnul tričko. Donaprávala veci, vytiahla si sukňu, zastrčila tričko. Veci uložila do skrine, akoby ešte bol v robote.

Ich dcéra bude najmenej hodinu spať. Mohli by. Nedalo mu to. Znovu sa jej dotýkal. Nevedel pochopiť, že na dotyky vôbec nereaguje. Nehovorila nič.

Urobil si to na záchode, ešte než sa dcéra prebudila, ale nezahnalo to nič.

Jeho dotyky ju už nevzrušujú? Má niekoho? Po hodine a pol sa dcéra prebrala.

Vždy ho odpudzovala predstava, že si to jeho žena rozdáva s cudzím chlapíkom. Keď sa chcel vnútorne týrať, predstavoval si, ako sa jej to páči. Ale popravde si priznával, že predstava, ako si to rozdáva on s nejakou inou ženskou, pre neho nebola až taká cudzia. Zahnal tieto myšlienky.

Keď Ľubica odišla z firmy a odsťahovala sa do blízkej cudziny, zmenila aj internetovú doménu; z www.zoznam.sk prešla na www.seznam.cz.

Bola to blízkosť možno mätúca, ako tie dva jazyky, ktoré sú takmer rovnaké, podobné, blízke, a súčasne sú celkom iné, svojbytné. Odsťahovala sa iba niekoľko desiatok kilometrov. Nebola dosť ďaleko. Jeho obľúbená francúzština bola celkom iná ako slovenčina, no nie čeština. Bolo možno o mnoho zložitejšie vedieť dobre po česky ako po francúzsky. Prečo odišla iba kúsok za hranice, od neho, do iného sveta, prečo nevzala robotu na druhom konci Európy? Aby ich delili stovky a tisíce kilometrov? Takto mal stále pocit, že by sa mal zobrať, nepozerať sa na nič a ísť za ňou. Vždy chcel vedieť rovnako dobre po slovensky ako po česky.

Dlho si sa neozval, bolo v správe z celkom neznámej adresy. Bez podpisu. Napriek vedel, že je to od nej. Po troch mesiacoch o sebe dala vedieť. Obratom odpísal:

----- Original Message -----

From: <Enek>

To: <Ľubica>

Sent: Monday, December 5, 2001 9:25 AM

Subject: Re: your mail

Importance: High

Sensitivity: Confidential

Úprimnosť predovšetkým: nepísal som úmyselne, nedalo sa. Musel som zabudnúť. Nemohol som ti písať každý deň a každé nové ráno sa tešiť, že nájdem novu správu od teba, nevidieť ťa a predsa si udržiavať pocit, že sme spolu, že je všetko v poriadku...

Napísal jej to. Chcel, aby ľutovala, aby sa jej po tvárach kotúľali slzy, aby ľutovala... Možno sa nasrala, povedal si. Čakal okamžitú reakciu, ale neprišlo nič. Odpovedala až po pár dňoch.

-----Pôvodná sprava-----

Od:      <Ľubica> [SMTP:112233445566@seznam.cz]

Komu: <Enek>

Odoslané:       10. decembra 2001 14:45

Predmet:       

Človek nemá počítať to, čo nemá, ale nesmie zabudnúť zrátať, čo má. Asi vieš, ako to myslím.

Netrpela. Elegantne povedala, že s ňou môže vždy rátať.

Znovu stál na začiatku ako pred troma mesiacmi. Cítil sa ako alkoholik, ktorý sa príliš skoro dostal k fľaške.

Prázdnota je to najhoršie, čo môže človeka stretnúť, ale on má svoju ženu a svoju dcéru. Nevymení ich niekedy za fľašu whisky nebo vodky? Alkoholici takí bývajú.

 

L´étranger

Ležal na pláži pri mori a z tepla, množstva nahých tiel, zrniek piesku a páliaceho slnka bol akýsi... „Chcel som more a teraz som umorený.“ Nevedel celkom dobre prečo leteli tak ďaleko, aby tu iba ležali. Mohli ísť niekam do severného Talianska a nie do Gabonu. Mal pocit, že v tejto rovníkovej africkej zemi by mohli robiť oveľa zaujímavejšie činnosti. Chcel poznávať ľudí, ich život, prírodu, chcel cestovať a spoznávať tunajší jazyk – dialekty francúzštiny.

Povedal jej: nie. Nechcel, aby stále rozhodovalo o jeho živote. Nechal ju samotnú s ostatnými turistami povaľovať a opaľovať sa.

Prenajal si terénny džíp. Musel ísť veľmi opatrne. Ruky na volante sa klepali od nerovnej cesty. Bola to jeho cesta, čosi potreboval nájsť. Čo sa to medzi nimi deje? Stávajú sa sebe navzájom cudzincami?

V osade niekoľkých chatrčí a jednej benzínovej pumpy zastavil. Potreboval si od všetkého odpočinúť a nabrať palivo. Obklopený černochmi si pripadal, že sem nepatrí, že je cudzincom v tejto zemi. Od miestnych čiernych chalanov za pár drobných kúpil kokosové orechy. Bolo to skôr symbolické, lebo kokosové palmy rástli všade. Domorodci boli veľmi pohostinní. Uvarili kokosovou ryžu, maniok, čaj a niečo pri tom spievali. Po jedle vyrazil ďalej.

Cítil sa ako cudzinec vo svojom vlastnom živote. To, čo sa v posledných mesiacoch dialo, ho deprimovalo. Musel sa nájsť.

V akomsi mestečku sa rozhodol prenocovať. Zaplatil si izbu v hoteli a v malom bistre hneď vedľa si dal večeru: pečený maniok so zeleninou, mäsové guľôčky. Všetky tie rozličné vône a chute sa mu rozplývali na jazyku. Sledoval rozhovory okolo seba, vety, slová. Prevaľoval ich na jazyku a iba pre seba sa snažil zopakovať práve vypočuté.

Často nerozumel. Nachádzal celkom neznáme slová ako objavoval chute tejto jednoduchej potravy. Dorozumieť sa. Nasýtiť sa. Dva dni celkom osamote... Rád sa vracal.

 

Ich spoločný život ho ničím nenaplňuje? Cíti sa prázdny a napriek plný. Potrebuje rozdávať. Chcel, aby prijímala to, čo jej môže dať a nechcela, čo dať nemôže.

 

Strata

Nevedeli, že je tehotná. Vôbec to netušili a tak brala NORETHISTERON - medikament k odsunu menštruačného krvácania, keď takmer na tri týždne cestovali do Afriky, do Gabonu a nechcela tam krvácať.

 

Vedela, že ju hormóny vždy rozladia, tak si z toho zatiaľ nič nerobila, keď menštruáciu ešte po šiestich dňoch nedostala. Po ďalších šiestich išla k doktorke.

Vrátila sa, plakala. Potrebovala hovoriť. Nevedel, ako sa im to mohlo pri tých dvoch alebo troch konaniach, ktoré ten mesiac mali, podariť? Jediné, čo mu uviazlo v pamäti, bolo, keď hovorila o tom, že by to nebol ani chalan ani dievča.

Druhý deň odišla na ďalšie vyšetrenie a vrátila sa s termínom na umelé prerušenie.

Chápali, že je to zrejme jediné možné riešenie. Zmierovali sa zo skutočnosťou, že mohli mať dieťa a nemajú nič. „Keby bolo zdravé, rada by som si ho nechala.“ Niekde hlboko v nich sa neustále premieľali otázky, obavy, predstavy. Snažil sa ju utešovať, ale sám by potreboval pomoc.

Na obrazovke sa objavilo: You have new mail. Do you want to read it? Bezmyšlienkovite odklepol YES a dvakrát poklepal na priložený súbor. Pracoval mechanicky, myšlienkami bol inde. Počítač začal pracovať a nič sa nedialo. Notebook sa mu pod rukami chvel. Došlo mu to. Vírus. Telefonicky zháňal informatikov.

Nemohol nič robiť, jeho práca bola tam. Sledoval, čo v jeho počítači robia. Nemusel predstierať prácu, do ktorej sa mu nechcelo.

O hodinu to bolo hotové. Nový a našťastie nie moc nebezpečný vírus. Iba obrázky (*.jpg, *.gif, *.bmp), videa (*.avi, *.mpeg, *.mpg), hudobné (*.mp3, *.rmi, *.mid, *.wav) a poštové súbory (*.msg) pretvoril na seba a snažil sa cez poštu rozoslať ďalej. Prišiel o obrázky nahých dievčat, o porno videá aj o poštové správy, ktoré si chcel uchovať, a preto ich uložil na disk.

V jednej správe od nej mal niekoľko strán poznámok a nápadov k novému textu. Hoci to boli iba poznámky, nehotový text, prišiel o možnosť urobiť z toho zaujímavý útvar. Ale tiež mu to prinieslo možnosť urobiť všetko celkom inak.

Zajtra tam ide. Prišiel skoro domov, aby mohol byť s ňou. Potreboval o tom hovoriť, s kolegami v robote nemohol. Nechcel. Medzi sebou ako keby sa skôr vyhýbali.

Vonku bol krásny slnečný deň. Vzali dcérke hračky na piesok, formičky, lopatku, vedierko, hrabličky a šli sa prejsť.

Sedeli na pieskovisku uprostred sídliska, každý na inej strane. Striedavo hľadel na dcéru a na ženu. Snažil sa na nič nemyslieť. Chcel, aby sa všetko vrátilo, aby to bolo ako predtým, ale vedel, že to nie je možné. Stalo sa. Oba to v sebe niesli. Dobre vedel, že nikdy nemôže zabudnúť, čím raz prešiel.

Obaja sú sami, sedia ďaleko od seba, pozerajú sa na svoju dcéru. Čo sa stane zajtra? Postavil dcérke niekoľko koláčikov. Keď ich lopatkou zbúrala, prišla a prosila: „Nie je, nie je. Ko-lá-či-ky, ko-lá-či-ky. Urob.“

Potom ju hojdal na drevených zvieratkách s červenou kresbou. Pekný deň.

Môže ich spojiť niečo, čo nemajú?

 

Post coitus

Je ráno. Leží, ani jednému sa nechce vstávať. Je nedeľa. Dcéra vyliezla z postieľky a uvelebila sa medzi nimi. Pohladkal ju na bruchu. Smiala sa. Láme sa niečo?

Pri obede si dcéra sadla na jeho kolená a striedavo ujedali z jedného taniera. Znovu pocit z rána.

 

Včerajší večer bol nádherný. Keď dcéra zaspala, milovali sa. Padali, vznášali sa. Tento týždeň už po tretí. Bolo to zázračné. Vyvrcholenie, keď nič iné nejestvuje, iba vedomie výstrekov a sťahov, a vedomie, že aj ona je v rovnakom svete vytrženia. Svete nejestvujúcom ako reálnom.

Aj teraz sa nežne dotýkali. Usmievali sa.

V noci sa mu snívalo. Povedal jej: skoč, a ona sa rozbehla, odrazila a s jednou nohou skrčenou a druhou napätou padala. Bola krásna ako japonské znaky. Mal pocit, že sa prepadá spoločne s ňou.

 

Uvedomil si, musí začať napravovať svoj predchádzajúci život, ale je to horšie ako v texte, nie je také jednoduché škrtať a vypúšťať niektoré odstavce svojho života. Škrtanie je nevyhnutnosť.

Život je zabúdanie aj pamätanie.

 

---