Súložím iba s kotónmi

Na oslave Majiných menín som vtipkoval na adresu nášho sexuálneho života. Ludia sa smiali, čo ma uspokojovalo a dráždilo moje ego k ďalšiemu vtipkovaniu. Len jeden človek sa nesmial. Maja. Hneď ako všetci odišli začala: „Prosím ťa, nerozprávaj nikomu o mojom sexuálnom živote. Neželám si, aby si o tom ešte raz rozprával pred druhými!

Náš spoločenský život sa práve rozbiehal, príležitostí navštevovať sa bolo dosť, meniny, narodeniny, sviatky alebo len tak: návšteva. Už ani neviem pri akej príležitosti prišiel Deny s manželkou. Ja som nechcel rozprávať o sexe, fakt som nechcel. Dával som si na seba pozor, lenže po niekolkých pohárikoch som už nedokázal sledovať, čo sa zo mňa chystá výsť, iba som pozoroval, čo už zo mňa vyšlo. A zo mňa vyšlo toto: „Súložím len s kotónmi. Jeden balík s tromi kusmi mi vydrží trištvrte roka. He, he, he.“ Zdalo sa mi to ohromne smiešne. Vyhovel som Majinej požiadavke, aby som nehovoril o jej sexuálnom živote.
„Ty si taký kretén!“ začala pri zbieraní riadu.
„Prečo?“
„Kolkorázy ti mám hovoriť, aby si nehovoril o našom sexuálnom živote. Čo má koho zaujímať, ako často spolu spíme?“
„Hovorila si, aby som nehovoril o TVOJOM sexuálnom živote a ja som hovoril o SVOJOM.“
„Ty si úplný debil! Šak tvoj sexuálny život je aj mój.“
„Takže ty mi vlastne zakazuješ hovoriť o mojom sexuálnom živote.“
„Pokial sa týka aj mňa, tak áno.“
„Keby sme normálne súložili, jak šetci ostatní, tak sa nemusíme hádať.“
„O tom sa s tebou vyprávať nebudem.“
„A s kým sa steš o tom vyprávať?“
„Víš čo, daj mi s tým pokoj. Nemám na to náladu.“
Aspoň mi nevyhadzuje na oči, že sa sprchujem len ráno, že chodím do poste ako prasa, špiním postelnú bielizeň a ona to musí stále prať. Fakt sa sprchujem ráno. Ranná sprcha osvieži, prekrví pokožku a naladí človeka na celý deň. Do roboty mám pár krokov, sedím v klimatizovanej miestnosti, nepotím sa, necítim sa celý ulepený a nechce sa mi večer sprchovať. Umyjem si zuby, nohy, vtáka, pod pazuchami a idem do postele. Sprchoval som sa večer čo večer celý jeden mesiac. Dúfal som, že je to pravá príčina nášho absentujúceho sexuálneho života. Nebola. Maja vyštekne čokolvek, len aby to bolo dosť silné (najviac ju uspokojuje keď jej výrok urazí, vyvolá hnev, alebo výčitky) a aby nemusela priznať, prečo so mnou nespí.
Ráno, pijeme s Paťom čaj, chrumkáme hrianky so syrom. Som rozhodnutý preraziť bariéru Majinho mlčania a konečne z nej dostať dôvod prečo je náš sexuálny život takmer nulový. Maja si sadá k svojmu hrnčeku silného vychladnutého turka.
„Paťko, máš dosť?“ ukazujem na hrianky.
„Mhmm.“
„Tak sa ešte napi čaju a choď sa pohrať do izby s leporelom.“
„Ty poď so mnou.“ „Ja prídem, len čo sa trochu porozprávam s maminou.“
„O čom sa chceš zase baviť?“ pýta sa hneď Maja.
Čakám, kým Paťko zmizne z kuchyne a spustím: „Prekáža ti volačo na mne, kvôli čomu so mnou nechceš spať?“
Maja mlčí.
„Musíme to už raz vyriešiť. Chýba ti orgazmus?“
Maja sa červená a usmieva sa, aj keď sa to snaží skryť ako sa len dá. Ale NEODPOVEDÁ.
„Pozri, nič sa s tým nedá urobiť, kým nezistíme príčinu problému.“
„Ja nemám žiadny problém.“
„Ty nemáš žiadny problém? To ja mám problém, lebo mi chýba sex a ty nemáš problém lebo ti nechýba?“
„Ty budeš mať vždy nejaký problém.“ zaútočila.
Zatínam zuby. nechcem sa nechať vyprovokovať. Chcem to už konečne vyriešiť, žiť normálnym sexuálnym životom.
Maja si berie svoju šálku kávy a odchádza.
„Kam ideš?“
„Idem pozerať televízor.“
„Ešte sme nedokončili rozhovor.“
„Nechce sa mi o TOM baviť.“
„Radšej budeš pozerať televízor. Ty si od televízora závislá.“
„No a čo. Aj tak si ma to naučil ty.“ pichá ako osa. Predtým nebola zvyknutá sedieť pred televízorom. Na dedine bolo stále čo robiť.
Bože toto nepochopím. Ide si pozerať televízor, pričom ju absolútne nezaujíma vyriešenie rodinných problémov. „Toto nepochopím,“ ťukám si šálkou po čele, „toto nepochopím.“ Celé moje zúfalstvo sa mi premietlo do dotykov šálky s čelom. Ťukám si ňou po čele stále silnejšie. V rytmickom ťukaní nachádzam akúsi úlavu. Cítim len tie údery a všetko ostatné mizne, celý svet sa stráca, prestávajú existovať problémy. Zrazu rinčí porcelán. To som prestal kontrolovať silu úderov. Šálka sa rozbila. Na stôl predo mnou kvapkajú obrovské kvapky krvi. Krv sa mi valí z čela. Vyskočil som a zohol hlavu, nech mi krv nesteká po tvári a nekvapká na nohavice. Na dlážke sa tvorí hustá mláka. Je v nej odraz okna. Priletí Maja z izby.
„Bože, čo sa stalo?“
„Rozbil som si šálku o hlavu.“
„Ty si ale debil.“
Zabehla po čistý uterák. Pritláča mi ho na čelo. Snaží sa zastaviť krvácanie. Zoberiem jej uterák z ruky a držím si ho na čele sám.
„Ty si taký debil, niekedy sa ťa normálne bojím.“
Necítim bolesť. Vôbec necítim bolesť. Všetko vidím v jasnom svetle. Idem do kúpelne pozrieť sa ako vyzerá rana na hlave. Čelo mám preťaté do tvaru T asi 2x3 centimetre. Pred očami sa mi objavuje profesor fyziky zo strednej. Chválil sa ako nešiel na chirurgiu s ovela večšou ranou. Nastrihal si malé obdĺžničky z leukoplastu, zastrihol ich do tvaru presýpacích hodín a použil namiesto stehov. Rana sa zrástla tak, ako od plastického chirurga. Musím to po ňom zopakovať. O chvílu mám čelo polepené malými pásikmi leukoplastu.
„Čo robíš? Choď s tým do nemocnice, nech ti to zašijú.“
„Nie, nejdem, nechcem mať hrubú jazvu.“
„Ty si fakt blázon.“

---