Drak

... poviedka o ...

Ondrej pomaly otvoril oči. Otočil tvár smerom k oknu a zahľadel sa do prázdna, bola ešte tma.

„Už je čas!“ povedal sám sebe a ospalo zívol. Zľahka si pretrel spotenú tvár a hodil na seba oblečenie. Robil to takto už celých dvadsať rokov, ten istý rituál každé božie ráno a stále sa mu to nezunovalo. Pracoval ako správca chaty na Hrebienku. Vlastne mal tých prác hneď niekoľko. Bol aj v Tatranskom združení poľovníkov a príležitostne pracoval ako vysokohorský nosič. Miloval Tatranskú prírodu a za nič na svete by nevymenil tento kúsok zeme. Bol to jeho revír, jeho život jeho láska. Zrejme aj preto sa neoženil. Keď iný naháňali dievčatá, on sa naháňal za kamzíkmi a svišťami. Liezol na najvyššie Tatranské štíty a pri ich zdolávaní sa cítil ako boh, ktorému pri nohách leží celý svet. Obrovské bralá čnejúce sa  až do nebies boli jeho kráľovskou stolicou na ktorej tak rád sedel. Nemal rád život v dolinách tam kde sa pásli ľudské stáda, cválajúce na štvorkolesových tátošoch . Každodenne sa  ženúc za ziskom a počarbané papiere šuchotajúce v rukách ľudí, ktoré často krát znamenali smrť. Pre neho nemali žiadny význam. Potreboval ich len na prežitie, nehnal sa slávou a peniazmi,  žil si svoj nudný, pokojný  život až do chvíle než sa to stalo.

 

Bolo vtedy nádherné, letné popoludnie Ondrej prechádzal svojim revírom a kochal sa pohľadom na srnčiu rodinu. Tá pred chvíľou zastala na čistinke a spokojne sa pásla na zelenej otave. Stál ako skamenený, jeho odev dokonale splýval s prostredím no zrazu sa srnky prudko strhli a dali sa na útek.

„Ako je to možné, nemohli ma zacítiť vietor predsa fúka na opačným smerom?“ pomyslel si a nechápavo pokrútil hlavou.

V tom momente ho ovalil nepríjemný zápach dymu. Strhol sa, otočil hlavu smerom dohora a vtedy to uvidel. Obrovské kúdele dymu valiace sa priamo k nemu. Ako to, že si ich nevšimol skôr, sám to nemohol pochopiť.

„Musím vyliezť vyššie a zistiť odkiaľ to prichádza!“ razom sa rozhodol a pridal do kroku.

O niekoľko desiatok minút už stál na Medveďom sedle a sánka mu od úžasu spadla .

„Preboha!“ skríkol hlasno a schytil sa za hlavu.

Obrovský čierny drak chrliaci ohnivú lávu sa k nemu prudko približoval. Svojimi plameňmi pohlcoval všetko živé. Stromy sa lámali pod ťarchou jeho dychu a plačúca zver bežala prosiac o svoj život. Ten obraz bol hrôzostrašný, také niečo videl len vo svojich nočných morách. Teraz sa chcel zobudiť no bol až príliš hore.

„Do čerta!“ zanadával  hnevajúc sa sám na seba prudko udrel do skaly.

„Ja blbec prečo som len nezobral tú horskú vysielačku!“  povzdychol si.

Ondrej nemal rád tieto moderné hračky a jeho postoj k vysielačkám či mobilom bol priam odmietavý. Čo by v tej chvíli dal za tú hlúpu hovoriacu skrinku. Mohol by ihneď zavolať Horskú službu a vyhlásiť tak nebezpečenstvo požiaru. Takto tam len bezmocne stál a prizeral sa blížiacej sa katastrofe. K najbližšej chate to mal asi hodinu cesty, ale toľko nemohol čakať. Za hodinu mohol pri takej sile vetra zbĺknuť ďalší kilometer. Oheň postupoval veľmi rýchlo.

„Ibaže?“ zamyslel sa na chvíľu.

„Ibaže by som prešiel skratkou, cez horiace územie!“ domyslel.

„Neblázni, nie si predsa sebevrah !“ ozval sa v ňom vnútorný hlas.

„Zmĺkni strachopud, musím to urobiť musím zachrániť môj les!“ hádal sa sám so sebou.

Nastalo ticho v lese aj v jeho hlave. Začal schádzať naspäť na čistinku kde predtým stáli srny. Kúsok odtiaľ tiekol malý potok. Vytiahol si z vrecka starú vreckovku a celú ju ponoril do vody. Potom si vyzliekol bundu a nohavice a postupne ich namáčal do potoka. Keď sa naspäť obliekol, od zimy ho striaslo, ale vedel že to musí urobiť jedine tak má šancu prejsť cez horiaci úsek. Ešte naposledy sa napil, pravačkou sa prežehnal a vykročil. Šiel cestičkou pomedzi borovicami. Spomínal na to keď ešte ako dieťa brigádoval v lesnej škôlke a vysádzal malé stromčeky. Teraz tu nad ním stáli zranené, ohorené a zomierali pod dychom toho hrozného draka. Toho ktorého vypustila nedbalá,  ľudská rasa a spôsobila túto katastrofu. Po chvíli vošiel do miesta kde bol dym veľmi hustý, všetko naokolo pôsobilo ako peklo s kaďami variacimi ľudí. Cítil že sa mu horšie dýcha, vybral si teda mokrú vreckovku a priložil si ju na ústa.

„Už len kúsok a budem pri Zamkovského chate  a odtiaľ upozorním Horskú správu!“ vravel si. Popri tých myšlienkach si nevšimol padajúci strom, ktorý ho zasiahol priamo do hlavy. Na chvíľu stratil vedomie. Prebral sa až keď cítil ako mu dym požiera pľúca. Z vypätím všetkých síl sa vyplazil von z lesa. Mal šťastie, keď stretol okoloidúceho turistu ktorý mu pomohol dôjsť  na Zamkovského chatu. Odtiaľ rýchlo zalarmoval Horskú službu, ktorá ihneď vyhlásila výnimočný stav. Vtedy sa cítil spokojný, splnil svoj údel a to ho napĺňalo. O hodinu neskôr nečakane stratil vedomie. Sklátil sa na zem ako ten ohorený strom. Keď ho previezli do nemocnice bolo už neskoro nadýchal sa priveľmi toho dračieho dymu.

---