mechanika spadu

1

     Som chrapúň a primitív. Pred týždňom som sa presťahoval. Sedím v kuchyni a pozerám z jedenásteho poschodia. Nad Petržalkou visí mesiac.  V splne.  Na

strechách podo mnou sa lesknú kaluže,  svetlá okien ako vstupy do iného, privátneho priestoru a Slovnaftské veže v plameňoch. Úspech je cestou krvi. Ráno som mal pocit že to celé dáva zmysel, vo vzduchu lietali kusy papiera a v škárach kvílil vietor, pripomenulo mi to záverečnú scénu z Maconda, v ktorej je apokalypsa tohto rodu dovŕšená. Na jazyku zostal len názov, akoby príchuť minulých ročných období. Aj po sto rokoch samoty nemá nikto najmenšiu nádej. Zostáva jediné, ďalej žiť. Susedia sú                spokojní, k mladému páriku pribudlo dieťa. Občas počuť jeho plač, miešaný s vreskotom  papagája.

     Izbu som si vymaľoval. Žltý strop  a oranžové steny. Štylizujem sa do role dospievajúcej pipky. Stačí nakúpiť plyšové medvedíky a umne ich rozmiestniť po rohoch. Na posteli mám károvanú deku, červenomodrú. V pondelok mi začala pripomínať Silviu s jej obrovskými prsiami. Neviem prečo. Na Silviu som si roky nespomenul, no pred dvoma týždňami mi prišiel mail, v ktorom som objavil jej svadobné fotky. Ako sa máš? Pozri.... – pozeral som na obrázky - cudzí muž, ona v jeho objatí, cudzí muž, vedľa ona v rukách kytica. Čisté až z toho boleli oči. Prišlo mi to smiešne ako vtip, ktorý si mi pred nedávnom hovorila. Napadlo mi, že po toľkých rokoch vyzerá celkom slušne, len tvár... Bolo mi jej ľúto a nevedel som prečo, ľúto zvyškami môjho súcitu.

     Odkrývanie dusí, vždy je to o emočnom či myšlienkovom exhibicionizme. Aj cudzie texty môžu vyprovokovať k zmene štýlu, príde nová inšpirácia a človek sa posunie. Píše jedna z kritičiek pod moje básne. Čítam a v kostiach cítim nevoľnosť. Samo vraví, že za to všetko môže príbeh z ktorého sme medzičasom vypadli. Režiséri točia reklamy, spisovatelia robia šoférov, maliarky barmanky a krásne ženy ostali len pre silných samcov. Finančne sa všetkým darí. Čakajú nás nové veci v nádherne upravených priestoroch. Stačí nastúpiť, nasadnúť na eskalátor, privrieť oči a stúpať. „Ako do neba, ako do neba“...hovorí Samo a ja vedľa neho zdesene počúvam ten hluk. Skupinka ľudí obďaleč už piaty deň drží auto  zahraničnej značky a uvádzač reve do mikrofónu stávky na to, kto z nich dlhšie vydrží. Hlavná cena je život naplnený šťastím, spokojnosťou, dvoma deťmi a po čase tučnou manželkou. Samozrejme v aute, ktoré si človek takýmto spôsobom vydržal v strede  nákupného centra. Nemám nič proti. Každý má svoj životný štýl, stačí zachovať úroveň. Oproti prúdi dav žien. Kdesi na okraji vnímam absurditu celej situácie. Moje ruky sú už dávno z dreva a nič s tým neviem urobiť.

    Rozmarné počasie, je teplo. Ženy zhadzujú kožu aby odkryli svoj tvar. Pozorujem holuby na vedľajšej streche a teba ako sa skláňaš predo mnou. Fantómová žena má širšie boky a na krátko ostrihané, čierne vlasy. Vyzerá to tak, že to nevydržím a dotknem sa, no premáha ma strach. Zatváram oči, neskôr pozorujem jej štíhle ruky, tie ma fascinovali už od okamihu keď som ju videl prvý raz... bola to fotka  - ruky. Akoby sme sa už niekde v minulosti stretli a teraz len hľadáme dávny výraz pre spoločne prežité. Skutočne je teplo. Kráčame po ulici a ty vravíš niečo o svojom novom byte, čo ťa stála sedačka a že tam dnes chceš prespať.  V ostatnom čase sa všetci okolo mňa sťahujú, meníme miesta ako vtáci na jar – priestor, priestor je to čo potrebujeme. Náhle som si uvedomil, že ťa okamihmi milujem. Aspoň moje správanie vykazuje tieto znaky. Obaja o tom radšej nehovoríme a tak je mlčanie jedinou cestou nášho súzvuku. Je to vzrušujúcejšie ako obvyklý stav plný slov. Večer si snažím vybaviť tvoju tvár, no vždy vidím len ruky fantómovej ženy.   

 2

     Dnes mám 37. Rozhodol som sa, že v ružovej kuchyni napíšem knihu. Kúpil som si stôl a tri stoličky. Zariaďujem sa. Za oknom práve začína prvá jarná búrka. Tu z hora je všetko malé, utekajúci párik s prevráteným dáždnikom, dieťa na bicykli zasadené v betónovej ploche ako na večnosť, či osamelý muž, kráčajúci pod osvetlením. Na čiernom asfalte vidieť kruhy po kvapkách a nad tým všetkým sa ohýbajú konáre. Fascinuje ma to. Celý doterajší život som prežil na prízemí. Sedím v kuchyni a snažím sa písať, no bohvieprečo myslím na mesto zo západu, jeho čiernobiele ulice, na Alexanderplatz, Marienkirche. Náhle sedím hore ako v Nebi nad Berlínom. Počúvam ticho pod sebou. Má rôzne vrstvy, tak ako môj duchovný život. Končí a spája sa na vnútornej strane stehien fantómovej ženy. Ako povedala Kristína, kľúčom k šťastiu je priam duchovný orgazmus sprevádzaný kŕčmi snáď až v maternici. Nie je to o vypätom vnikaní, o láske, či iných pocitoch  transcendentého charakteru. Nakoniec aj tak vždy zvíťazí príroda. Človek ako príslušník určitej kultúry má k dispozícii kultúrou predávané vzorce. Odľahčenie spočíva v tom, že ho zbavuje nutnosti stále znovu hľadať optimálne riešenia. Už dávno sme dospeli. Nad mestom pomaly končí búrka a neskôr sa rozvidnieva. Noc bola krátka. 

  3

      Poludnie v parku uprostred mesta. Chcem cítiť prírodu. Už druhý deň som vrhač dýk. Držím v ruke túto knihu. Vrhač dýk hrá svoju hru, na život a smrť. Na jej konci ostáva aplaudujúci dav.  Do očí sa mi tlačí ostré svetlo spolu s rušnou premávkou. Čakám na striekanie z fontán, labute a deti čo hádžu lietajúci tanier. Marginálne vnemy. Zdá sa mi, že okolo prechádza fantómová žena. Ešte stále má na čierno odfarbené vlasy. Nie, nie je to ona a tak jej posielam aspoň sms. Ako sa máš kráska? – bez odpovede.

     O chvíľu prichádza Kristína. Je vychudnutá na kožu. Rozmýšľam koľko sme sa nevideli. Asi dva mesiace. Má tmavohnedé vlasy a jej pokožka vyzerá úplne na bielo.

 „Dlho čakáš?“

 „Nie,“ odpovedám aj keď tam sedím takmer hodinu. V aute sa jej pýtam na život. Hovorí, že život je, nič viac. . 

    U mňa narýchlo prezerám mailovú stránku. Podpisujem nájomnú zmluvu. Medzi rečou len tak prehodím,  či nedáme dáky sex.

 „Teraz?“

 „Nie, včera ráno.“

   Chvíľu na mňa čudne pozerá a potom mi oznámi, že už mesiac nemala krámy a určite by ju nepotešilo, keby začala práve teraz krvácať.

  “Okrem toho tá čudná japonská posteľ, čo máš rovno na podlahe ma vôbec nevzrušuje, pri sexe chcem aby mi viseli ruky,“  sadne si na gauč a roztiahne nohy. 

   „No vidíš, a ja som rád keď mi pri tom nič nevisí,“ slaboducho kontrujem. „Radšej poďme,  lebo si  budem myslieť, že ten sex skutočne chceš.“  

Vo výťahu mlčíme. V rukách mám podpísané zmluvy.

   Noc  v ázijskom bistre. Vietnamská polievka a pár osamelých ľudí pri stoloch. Pozerám do skla, predstavujem si, že za mojim skresleným odrazom pomaly začína snežiť. 

Už dlho na mňa ticho nepadal sneh.

 4

      Samo cíti vnútorný nepokoj. Má chuť na cukor od Majera,  ale o chvíľu je to pizzeria Mammamia. Už týždeň býva u mňa. Tiež chce písať knihu, no teraz sedí v izbe a skučí nad pc. Nefunguje net. Ráno chodil po byte a celý čas si takmer nečujne hundral. Prišlo mi to smiešne, akoby som ho pristihol pri niečom intímnom. Potom sme vŕtali diery, teda ja som držal vysávačovú trubku pod vrtákom. Tieto činnosti nás neuveriteľne zbližujú. Napriek tomu je mi v ostatnom čase na úplne  hovno. Odpísala mi fantómová žena. Žiadny vzťah. Len sex. Bolo by to v absolútnom poriadku, ale sex s ňou by ma zabil. Dnes som jej po piatich dňoch zavolal.

   „Ahoj, ako sa máš?“

     „Dobre, ty?“

   „Tiež dobre,“ potom sme hovorili o Katke. Tú som pretiahol minulé leto. Asi by som  mal konečne nakŕmiť zviera.

     Po telefonáte som si spomenul na záver  Topolovho anjela -  ucítil v sebe pohyb, bola to nejaká láska, niečo. Bolo to ako vírenie. Stál tam, nahmatal, zalovil a trhol...

 5

      Máš na sebe šaty, tak ako na čítačke kde som ťa videl prvýkrát. Rozumieme si. Smeješ sa a ja si vravím, že aj po raňajšom návale úzkosti viem rozosmiať ženu. Priam zázrak.      Pomaly chodíme mestom. Je noc múzeí a tak máme za sebou  Národné, Židovské, ťažký vzduch a Zrzavého v Mirbachovom.  Bolia ma nohy. A lakte, no na túto bolesť som si už stihol zvyknúť. Rozprávaš mi o Bixiných trochu patetických básňach, o hudbe ktorú robíš a ja myslím na fantómovú ženu. Už druhý týždeň sme sa nevideli.
  Laurínska je plná neznámych ľudí. Pred rokmi by som tu stretol kopec priateľov, no väčšina sa už usadila alebo žijú kdesi v zahraničí. Nečudujem sa. Sám neviem prečo som sa pred pár mesiacmi rozhodol zostať. Vravím si, že to hádam bude Dunajom okolo ktorého práve kráčame. Na hladine sa odrážajú modré, červené, zelené svetlá výletných lodí kotviacich na brehu a rieka tečie ďalej. Odnáša úzkosť, fantómovú ženu aj iných ľudí na ktorých som už takmer zabudol.
  Druhá strana tohto príbehu začína osudovou udalosťou. Už dlho na ňu čakám. Na osudovú udalosť, ktorá ma rozhýbe, no vidím len obrys viac menej neznáme ženy kráčajúcej predo mnou. Má trochu široké boky a veľké prsia. Odvážam ju domov. Unavene mlčíme. Zajtra odchádza. Do Brna, na večnosť či bohvie kam. Ďalšie stretnutie si v rozmare  dohadujeme o tri roky. Pred spánkom čítam pár strán z Šimečkovho Džina. Za oknom žiari Slovnaft.  

 6

      V rukách držím svoju novú knihu, Plán odprevádzania – Jana Beňová. Janka, jedna z mojich dávnych letných lások,  keď leto bolo ešte znesiteľným ročným obdobím. Mal som 20 a práve dal výpoveď v univerzitnej knižnici. Na chrbte ma hrial ruksak plný zetkových titulov, pozostatkov z nedávno skrachovaného socializmu. Najradšej by som roztiahol krídla a len tak vzlietol nad mesto, nezávisle pozorujúc budúce udalosti, sledoval Ivana, ktorý si neskôr, v septembri, zobral  o 14 rokov staršiu ženu, vlastnú psychoterapeutku.  Pozeral sa na  dnes už mŕtveho Ondreja, ako sa smeje na Paľových vtipoch so mnou za chrbtom... Janu a Annu, moju lásku trvajúcu dva týždne... jej čierne vlasy a oči čakajúce odo mňa tú pravú udalosť. Podnik, v ktorom sme sa dennodenne stretávali a pili až do rána a ďalšieho... barmanku Beátku, zachovanú štyridsiatničku, čo nám nalievala na sekeru a  jej dve  dcéry...to všetko vidieť v okamihu vycentrovaného bytia. Ulice a  ich príbehy, tiene nových fasád. Nemám rád túto melanchóliu bez významu. Nasrať.  Toto som nenapísal ja.   

 7

    V čase keď som fetoval bolo všetko oveľa zložitejšie, aj keď si kdekto myslí, že je to práve naopak. Veci sa zdali byť väčšie ako v skutočnosti sú. Niektorí kráčali okolo a ja som sedel na lavičke. Mesto bolo špinavým snehom.  V žilách som cítil pomaly prúdiť krv. Venčiaci sa psy, ľudia, deti a prúdy mestskej premávky...ľudia.  Boli malí a ešte menší. Zrnká, ktoré  poletujú medzi kalužami a snažia sa neušpiniť. Chvíľu bolo všetko tiché a pokojné. Neskôr sa z okien nado mnou ozvalo zvonenie spolu a detský krik.

     Prebral som sa na to, ako  mnou ktosi surovo myká a niečo kričí do skrehnutej tváre. Kusom mäsa patrila mne.  Nado mnou sa skláňal človek v červenom a za ním stála sanitka. V periférii som si všimol,  že mám vyhrnutý rukáv a na ruke nalepenú guču vaty. Bolela ma hlava, ruka po ich hrubej ihle a ešte čosi. Mysľou mi prebehol obraz nedávnej psychiatrie.  Zamrežované okná, zamknuté dvere, slepý starec z vedľajšej postele, čo v noci čúral rovno do uličky medzi nami a nahá žena bežiaca dlhou chodbou. Veľké ovísajúce prsia a jej materské objatie,  v ktorom som sa takmer udusil alebo našiel.  Pomaly som sa postavil, do pľúc chytil ostatky priesvitného vzduchu a pozrel tomu najbližšiemu do očí. Dobré, pomyslel som si, otočil sa a rozbehol priamo pred seba ďalej od červených, bielych aj modrých... pod alejou opadnutých stromov do oceľového slnka, ktoré  presvitalo nad mojim nebom. Ako vravím, keď som fetoval boli veci oveľa zložitejšie.

 8

      Pred chvíľou prestalo pršať. Vonku je dobrý vzduch. Sedím a čítam Bukowského, čo mi príde ako poriadne klišé. Napriek sedemročnej abstinencii mám už pár dní chuť si vypiť. Len tak sa tackať pri Dunaji a pokrikovať na škaredé, tlsté turistky z Nemecka. Vymočiť sa do vody a pokračovať ďalej... Prestalo pršať, jedenásť poschodí podo mnou sa leskne čierny asfalt v prúdoch občasných svetiel, ktoré miznú za zákrutou. Už v živote nechcem počuť slovo psychoterapia a iná terapia.... robená na mne, či mnou na niekom cudzom. Nechcem počuť spojenie - individuálny prístup, subsidiarita... a naseriem aj na Satirovú spolu s Freudom, Franklom či paradoxnou intenciou. Potom otvorím okná a pustím do tohto bytu čerstvý vzduch. Nadýchnem sa a možno rozplačem, lebo viem, že nič z toho neurobím, že môj život bude aj ďalej pokračovať svojim tempom, že ráno vstanem a odveziem sa do práce, že znovu raz budem myslieť na fantómovú ženu, že deti pustím na prechode a so susedou sa vo výťahu pobavím o jej psovi, ktorý má rakovinu...možno o nočnom daždi. Život je svojim jednoduchým spôsobom skutočne jednoduchý. Zajtra má byť dobré počasie.

 9

      Náhle je všetko inak. Fantómová žena dostala tvrdé meno. Ivona. Po siedmich rokoch sedím na Kuchajde. Pijem tretiu plechovku topvaru. Je sedem hodín ráno. Príznačné. Nad hladinou sa vznáša čistota a mlčiaci lovci rýb sú len odrazom, v ktorom vidieť celý príbeh. Telefonuje Samo, chce ma presvedčiť, no už je neskoro. V tom okamihu sa mi vybaví scéna z včerajšej noci. Lulu v pyšnom byte plnom prázdnych izieb sa ma pýta, či sa pred sexom odpálime alebo si len vypijeme. Pred dvoma hodinami sme si poslali prvú sms. Číslo mi nechala za stieračom. Sebavedomo jej vravím, že ja nepijem ani nefajčím, ale môžeme sa ísť poprechádzať na Slavín.

   „Ty sa mi chceš zosobniť. To nerob, to nebolo v pláne, si len telo.“

     Pozerám jej do očí, sú sýtomodré no mám pocit, že je to farebná šošovka a za ňou nič viac, nič menej. Nakoniec sedíme pri hroboch  chrabrých Sovietskych hrdinov. Oproti sa bozkáva akýsi párik a tak jej navrhujem či neskúsime aj my. No neskôr hovoríme o epistemológii, sémantike a feminizme. Analyzujem jazyk vedy. Podľa nej je čisto maskulínny, tak ako každý jazyk. Vrelo súhlasím.  Predstavujem si ho ako jeden obrovský falus prekrývajúci každodenné stvorenie. Evolúcia v kreacionizme. A feminizmus je len ďalšou anemickou odbočkou v kultúre konzumu. Milujem to.  Na oblakoch sa odrážajú kužele laserových svetiel. Mesto žije svojim nočným tempom. V piatok vyrážajú spoza betónov dravci. Majú čiernu kožu a v očiach smútok, ktorý treba zabiť akýmkoľvek spôsobom. Dnes je dobrý deň pred koncom. Neskôr sa mi nepostavil.

 10

     Takže za pár hodín chodím po horúcom meste. V krvi cítim nepokoj a prúdiaci alkohol. Krátko po recidíve  píšem vety na žlté papieriky, tie lepím do výkladov. Niektoré sfúkne vietor a niektoré si možno prečíta fantómová žena. Pateticky ju milujem aj keď práve tou plechovkou, v mojej pevnej ruke, som ju  zabil.

      Slnko je len žltý kruh na obzore. Príbehy končia a začínajú kdesi uprostred. Menia sa len svetlá farieb. Priestor je modrý, utrpenie čierne a láska červená krv. Tečie ulicami ako pozostatok z minulých dní.  

 11

      Mám voľno. Konečne deň keď cítim vnútorný pokoj. Počúvam trochu sladký džez. Všetky hrany priestoru sa spájajú vo výhľade za oknom. Začína leto a na jednom z tristo šesťdesiatich balkónov oproti sedí dievča v pruhovanom tričku. Zo zeleného papiera skladá lastovičky, hádže ich do vzduchu a potom, pri pohľade dole, máva rukami akoby im chcela pomôcť v rýchlom lete, ktorý konči tak náhle.... na zemi. Z dvanásteho poschodia presvitajú komíny Slovnaftu. Starnúci susedia venčia psov a pani oproti vešia spodné prádlo. Akoby v tom všetkom bolo niečo viac. Obrazy splývajú do jednoduchého pocitu, v ktorom už nič nehľadám, lebo nie je čo hľadať. Človek potrebuje viac priestoru, viac priestoru ako času, vravím si a ďalej pozerám von. Pochopenie, že nie je čo stratiť sprevádza priam božské ticho, ticho bez významu.

 12

      Je január, september alebo jún. Samo sa sťahuje. Holá izba vyzerá trochu rozpačito. Žlté linoleum a na ňom škvrny červenej farby ako z mapy cudzieho kraja. Fantómová žena ostala kdesi uprostred odopretá svojou vierou. Zostávam sedieť. Pred tichom je len ďalší rozmer ticha. Nezmysel. 

 13

      Mám strach.

 14

      Spájam slová, aby som v nich našiel význam tohto, či všetkých príbehov. Spoza mláky písala Lulu, ešte stále nosí na krku medailón, ktorý som jej kúpil pred jej odletom... tu je tak vela veci, vsade okolo, ach...pacilo by sa ti tu.... vcera som objavila uzasnu ulicu, zasitu, bez tolkych turistov ale medzi domacimi znamu - plnu malilinkatych art galerii, barov a podivnych obchodikov, knihkupectiev (SF brlohov a used books stores) obchodiky ako iné svety - nesvety - objavila som jeden pre bosorky, tarotove karty od vymyslu sveta, susene bylinky, masticky, vodičky a talizmany a knihy az po strop o takej a hentakej magii. Skoro som uverila, biznis ide len ked je dopyt.  Hned kusok dalej zase svet alice v krajine zazrakov, sedela tam japonka co sila a strikovala tie veci, ktore predavala, nadherne hracky a topanky z krasnych latok, vysivane crievice, saty velke male rozpravkove - alicine... vsetko tam bolo akosi nepatricne (a hralo tam Ravelovo bolero) a potom obchod s vynilmi a CD ckami, nasla som aj puding pani elvisovej, alebo piratske dope, v ktorom mali v rohu miestnosti malilinkaty bunkrik (vchadzalo a don zavesom) s 3 kino stolickami pred velkym akvariom...a na stene "dont judge the fish"...a a a vela dalsich miest, je toho tolko, chapes, zase sobota na objednavku...ked som sa vynorila z obchodu s "bytovymi doplnkami" typu 3 metrovy plastovy superman, lampy zo 70 rokov (inac miluju 70te, aj modu, je tu kopec shopov so starymi handrami) - tak vonku isla tlupa cyklistov, asi 60, hudba hrala, polovica z nich jazdila na niecom, co bicak pripomina len zdaleka (napr. jeden vyzeral ako cerveny drak - tu bicakovu kostru mal spravenu ako kovoveho draka), dalsi sedel asi vo vyske 2m, dalsia mala k bicaku primontovane bicie a hrala a medzi tym maminy s detmi... (stretla som podobnu skupinu asi o pol noci znova a noc, no, veela zazitkov v skvelom party byte, uplne v centre, u bisex typka a potom na parties v meste atd...

     Lulu. Jej oči som nevidel a ona nevidela mňa, napriek tomu, že ma tri mesiace, ako sa priznala, sledovala spoza okna, ktoré je rovno oproti mojej firme.  Darovala mi svoje posledné štyri dni – temporary rental, full service, bez predsudkov a úplne. Lulu s jej výhľadom ako výsekom reality, Zadiinými bielymi zubami a osobnostným výťahom miesto schodov. Trčia len trosky. Trosky predošlého sveta a Lulu, ktorou začal môj nový, anonymný život dovezený spoza mláky. Temporary rental.

 15

      Posledné noci sú horúce. Sprchujem sa každých pár hodín. Nemôžem spať a tak sledujem nočnú Petržalku. V čiernych oknách sa odráža pouličné osvetlenie a občas sa ulicou pretacká osamelý opilec. Nič sa nedeje. Spoza blízkeho domu vychádza mesiac. Je tesne po  splne. Mesto pod ním vyzerá trochu nepatrične. Som spokojný dnes som ukončil výcvik individuálnej práce s klientom. Vďakabohu a pre istou vďaka duchom vody, zeme, slnka a ohňa.

     Na západe miznem spolu s myšlienkami. Zostávajú striedavo zatiahnuté obrazy. 

 16

      Nedeľa. Vietor sa opiera o betónové plochy. Kráčam centrom sídliska, popri akomsi ramene vody. Na hladine sa miešajú petfľaše s práve rozkvitnutými leknami. Z mostu  skáču malí chlapci. Uctihodná výška, pomyslím si a ďalej udržujem ťažisko smeru. Priamo predo mnou sa leskne hladina Draždiaka. Na brehu sa váľajú skupiny poloholých žien. Vrušuje ma to. Tulene. Ďalej je len priestor nad vysokonapäťovým vedením. Križujú ho biele úsečky. Nachádzam grafiku trojuholníku. Raz by sa mali tí hore predviesť nejakým kruhom – kruhy na oblohe.... vypálili miestni poľnohospodári v akcii „letná obnova“. Táto úžasná reklama by mala svietiť na nočnej oblohe cez súhvezdie labuť až po cassiopeiu. Ideológia zrodu. Zem je všemocná a jej obrábači majú moc... vzápätí si to prenesiem na gender vzťahy. Zem všemocná žena a muž silný samec ponúkajúci v obchode tiel zaručenú kvalitu života, materiálnu či duchovnú, dokonca si uždibol aj kus moci v hre na kto z koho. Rozmýšľam, či je to obvyklý evolučný proces. Prechádzam pod stromami. Spoza listov na mňa padajú lúče slnka. Privieram oči. Okolo sú len iskri svetla. Kráčajú po nich ľudia, vdychujú ich a vydychujú. Niektoré sú oranžové, červené, ale aj číro žlté. Miešajú sa a prúdia spolu s hladinou vody. Väčší,  a menší ľudia.             

 17

      Kristína si doniesla psa. Dala mu meno po tom mojom mŕtvom. Kubo je vždy na rukách, má tri týždne a genealógiu bez rasy. Cíti sa osamelo.

     „My sa totižto milujeme,“ vraví a bozkáva ho na ucho. Pes sa tvári zdesene, snaží sa za každú cenu dostať z tašky,  v ktorej ho zviera. Nahlas pri tom kňučí. Mám v okne ruku a v nej cigaretu. Z reproduktoru vo dverách na mňa reve Starways to heaven.  Druhou držím volant a smejem sa. Takto som si to vždy predstavoval, pes, krásna žena, veľké auto a pár stoviek kilometrov predo mnou. Tento krát je to síce len Vajnorská a žena vedľa mňa už dávno nie je moja žena, ale ako obraz zachytený v okamihu bez minulosti a budúcnosti je to číre šťastie. Zhlboka dýcham a snažím sa zapamätať si ten pocit.

     „Vieš, a čo mi dvaja? Ja by som to ešte vedel urobiť tak, aby som sa do teba znovu zamiloval,“ nečakane zo mňa vypadne až sa sám čudujem. 

     „Aj ja.“ Zostruční a ďalej hladká Jakuba. Pred očami mi prebehne naša spoločná minulosť. Znovu súložím v kríkoch pri Štrkovci, plačem doma za počítačom, špliecham na ňu vodu z miestnej fontány o jednej v noci, či bezmocne sledujem, ako ďalej popri mne rozvíja svoj pred nedávnom rozpadnutý vzťah. 

     „To by bolo to isté peklo. To nechceme.“

     „Áno, nechceme.“

Ďalej pokračujeme pri Dunaji. Spomalím na šesťdesiatku a sledujem ako sa okolo mňa, v rýchlom pruhu, rútia čierne limuzíny. Táto  rieka ma celý môj život fascinovala. Jej tok je nemenný, napadne mi po chvíli krátka veta zo záveru  Obratníka raka. Niečo o ľuďoch ako sú nepatrní z diaľky a ohyzdní z blízka, preto sa predovšetkým musia obklopiť priestorom, viac priestorom ako časom. Mlčíme. Kristína pozerá psovi do tváre a opakuje ňu ňu ňu. Príde mi to tak smiešne, že sa musím znovu  smiať. Pri Starom moste začína zápcha. Stavia sa ďalšie centrum zábavy a šťastia. Je to dobre, tak dobre ako už dlho nebolo. Priznávam svoju slabosť a skláňam sa k zemi. S pokorou rovnako priznávam všetky svoje viny a som ochotný ich akýmkoľvek spôsobom odčiniť. Čaká ma dlhý očistec. A ako akrobat na lane, balansujem dňami len aby som ten očistec aspoň o jeden jednoduchý život oddialil. Brzdím a rozbieham sa, znovu brzdím, rozbieham, brzdím. Pozerám na hodiny. Zajtra idem do Plzne a tak som trochu nervózny.

     „Nasrať, toto tu má byť že vraj celé prázdniny. Hentam stála stoka,“ ukazujem jej akoby už osem rokov nežila v Bratislave.

     „Hej, písal si mi odtiaľ. Úplne na začiatku, tuším to bola vtedy rozlúčková párty.“

     Krátko rozmýšľam, ale nespomínam si. Rada predo mnou sa konečne pohla. Vonku sa zamračilo. Po chvíli začína pršať a potom je večer. V žltom svetle púšťam do vzduchu dym z cigariet, kým do okna narážajú kvapky dažďa. Na skle tvoria drobné prúdy, ktoré končia svoj krátky život na parapete. Náhle si uvedomím, že už nikdy. 

 18

      Nemám rád keď niekto dlho hovorí. Čokoľvek v akejkoľvek forme. Napriek tomu stojím na balkóne  auly UK a počúvam  tetu, čo už dlho rozpráva do mikrofónu. V rade pred ňou vyrovnane stoja čerství právnici a medzi nimi  bratranec Andrej. Dole sedia moji rodičia s ich súrodencami. Všetkých mám vyrovnaných priamo pod sebou. Ak by som si odpľul rovno ofľusám svojho otca. Aké faux pas, no mohol by som sa ukryť a skromne si vychutnať situáciu. Chybou je, že v tom prípade by som na neho nevidel, preto to odmietam. Po chvíli ma zaráža, nad čím som práve uvažoval. Obzerám sa okolo seba,  či o tom niekto vie. Všetci vyzerajú bezpečne, tváriac sa, že sú vo svojom prirodzenom prostredí. Peknej pipke blízko mňa vytŕčajú spoza výstrihu napasované kozy. Má škaredú kamarátku, ktorá pozerá priamo do mojich očí. Zvažujem, či môže vedieť o tom, čo som práve chcel urobiť. Bezbranne sa na ňu usmejem a upriamim svoj pohľad do výstrihu jej susedky. Dúfam, že to jej bude stačiť.  

     Spomínam, ako som tu stál pred rokom na Evinej promócii. Samo točil z vedľajšieho balkóna a fantómova žena nemohla prísť. Neskôr som jej poslal Evinu fotku s obrovskou kyticou kvetou a šťastným úsmevom.

     Pred koncom obradu odchádzam. Musím pracovne do Brna. V aute píšem esemesku môjmu staronovému objavu Bix. Odpisuje, že je práve na ceste vlakom do Orlických hôr, že všetky krabice už presťahovala do nového bytu len, duša ešte nerozbalená, putuje.

     Zaráža ma patetickosť tej správy. Pýtam sa čo v Orlických horách. Ide spievať do kostola. Bix, folková speváčka. A tak jej odpisujem, že tú svoju dušu možno nájde medzi dušami mŕtvych pravoverných, čo prebývajú  v kostolnej veži. Cudziu nechcem, príde mi po pol hodine, ale to už blúdim Brnom a nemám čas na vybavovačky. Bix už siedmy rok žije s priateľom. Ako píše, rada sa hrá s ohňom, aj keď to niekedy dopadne tak, že v tom ohni zhoria detské hračky. Dievča so zápalkami, v tom prípade mám už obhorené krídla, mrnčím polohlasne a tlačím sa na kokota, ktorý predo mnou brzdí celý rýchly pruh. Keď už chcem hrubo trúbiť, spomeniem si, že som vlastne v Čechách a tu je to inak. Na tachometri mám 50 a tak sa upokojím a sadnem hlbšie do sedadla. Nohu si vyložím na reproduktor a zapálim  cigaretu. Trochu sa mi po nich točí hlava, ale v tejto chvíli to nie je podstatné. Cez pravú stranu vytŕčajú do priestoru dve kostolné veže. Za nimi stúpa či klesá slnko. Dokola.   

 19

      Zaúčam Mareka. Marek je kamarát. Od pätnásteho nastupuje za mňa a rozpráva sa so mnou. Ostatní mlčia, len Oliver písal, že mám určite pokračovať ďalej, že si to aj do vlaku vytlačí. Ty hlavne píš, prelomil si jednu z hlavných bariér svojho života, udržať tie ostatné už nebude tak zložité. Akoby som sa práve pozeral na jeho mail, ktorý mi prišiel pred pár dňami.
     S Marekom jazdím po meste. Ukazujem mu miesta na ktoré rozvážam  knihy. Aupark, Polus, Avion. Knihkupectvá sa držia  v parkoch konzumu. Pár rýb ešte pláva v prúde osemdesiatych rokov minulého storočia, snažiac sa udržať v centre, no pomaly sa jedno po druhom menia na secondhandy a bagetérie. Som vďačný aj za to málo. Rád sa prehrabujem v knihách, ktoré si nikdy nekúpim.  Niekedy stačí odstavec, alebo len krátka veta. Prázdnych kníh sú plné police. Je v nich príliš veľa slov. Veľa.

 
     Marek sa pýta na detaily mojej práce. Najradšej by som mu povedal, nech sa rozbehne a uteká ďaleko do hôr. Malo by to väčší význam, ako čokoľvek iné v jeho živote. No hovorím o tom, čo bude musieť robiť a na čo sa môže vo svojom  živote zamestnanca vykašľať.
     Vypustil som draka a ten letí svojim smerom. Šťastne koriguj dopad. Jednoduché. Idem spať. Zajtra ma čaká Plzeň v sedadle spolujazdca. Teším sa.

 - ráno sú plochy ostrejšie –

 20

      Volala Jana. Ešte stále jej chýba  jedna skúška. Do druhého ročníka zatiaľ nepostupuje. Celé dni sa učí a potom tu je Martin, ktorý ani nepovysáva a to boli dohodnutí,  sťažuje sa do telefónu. Znovu  je s ním rozídená. Pokiaľ si pamätám, tak za posledný rok asi šiesty krát. Janu som svojho času takmer miloval, ale presne si už nepamätám. Teraz trochu pribrala, takže konečne jej narástli prsia. Kto by to čakal od tridsaťročnej ženy. Dobre sa na to pozerá.

     Dohadujeme si stretnutie na budúci týždeň. Sľúbime si, že si zavoláme. Ona sa ponára do ekonomickej teórie a ja pokračujem ďalej v príbehu o horšom a lepšom živote.    

 21

      Na Dunaji sa objavili výletné lode plné nemeckých dôchodcov. Pozerám z nového mosta na zelenú palubu jednej z nich. Skladacie kreslá, bazén, dvaja najmladší hrajú bagminton , dáka zeleň. Všetko vkusne nainštalované. Okná svietia žltým na hladinu. Zvečerieva sa. Nad mólom lietajú čajky, bojujúc o kus zdochliny splývajúcej pri brehu. Na travertínovom múriku sedia hipisáčky a čítajú si z farebných kníh. Za nimi sa venčia páriky lásky. Skupina opitých anglických turistov reve na páriky a tie sa boja. Jeden z nich je nasúkaný do spidermanovského oblečku. Hlavný idiot, ďalší posratý anglický robotník, ktorý musí v rodnej krajine držať hubu a krok.  Spomínam si, ako pred rokom či troma ručali na betónovú kravu, ktorá stála na Hlavnom námestí. Pofarbená na ružovo. Neskôr ju zhodili a rozbili. Kravu z betónu. Musel som sa smiať a zároveň plakať. Stačí mať pri sebe zbraň.

     Starý most vyzerá v západe veľkolepo. Od jeho nosníkov sa odráža krivé slnko. Na pravej strane žiaria strechy filozofickej fakulty. Svojho času nám na jednej z nich prednášal Hambálek logiku. Ukazoval na západ a kričal, že tam je ten správny smer. Bol deväťdesiaty štvrtý a generácia X začala pomaly hľadať pevné  miesta. Sám som v tom čase prevádzkoval jeden z vysokoškolských podnikov, priamo na Bratislavskej Bradway. Každý večer sedeli na obrubníkoch ľudia, ktorý už nenašli miesto. Centrum mesta bolo prepchaté. Dole ulicou hral jazz z blízkej kaviarne. Oproti mne sediaca Anna mi svojim jasným hlasom hovorí niečo o umení.  Od obeda pijem borovičku. Začal som netradične u Dežmára, potom preletel cez Esháčko, Daglár a skončil u nás.  V poslednom obraze  niečo revem na podriadeného čašníka. Pozerám neveriacky na Annu. Je jedenásť. Minimálne tri hodiny z môjho života muselo kamsi zmiznúť. Kurva. Anna ďalej dehonestuje Degassa, ktorého ja naopak, pokladám za jedného z mála géniov. Ticho súhlasím. Treba mi vracať a tak radšej zhlboka dýcham. Príde mi to celkom vtipné.  Vo výklade je zavesený obraz - Toto nie je fajka. Tomu sa povie romanticko intelektuálne obdobie.  Neskôr ma Anna berie na prechádzku, že by som vytriezvel.

     Noc. Chodíme po nábreží. Držíme sa za ruky. Je mi zle. Anna ma bozkáva. Je mi dobre. Muž je hlavne lovec. Lovec a vrhač dýk. Vrhač dýk hrá svoju hru. Pred koncom  dáva svojej obeti jedinečný dar. Život, či smrť. O ďalšiu šírku dlane už vrhač dýk...            

     Príbeh má spád. V noci sa s ňou vyspím a na druhé ráno je moja priateľka. Krásny začiatok dvojtýždňového vzťahu. Aké jednoduché. 

     Pár spomienok  náhle ukončuje  vzduchom revúce kvílenie. Sanitka. Pozerám kde to  som. Aha – na moste. Pokračujem  na nábrežie. Toľko k miestam.

 22

      Makropis. Súbor viet opisujúcich akokoľvek veľký  priestor. Začínať musíte vzduchom. Ten Vás nesie nad konármi a tie budú mávať. Zdá sa, že nad zemou sú len jeho drobné častice. Pomaly  miešajú veci do pevného tvaru. Občas sa menia farby. Láska je červená smrť, smrť biely život a život červená láska.

     A tak letíte nad priestorom farieb. Nič viac. Nie ste jeho súčasť a ani sa tak necítite, žiadny budhizmus, mysticizmus, karma, dharma či jednoduché satori.  Castaneda je obyčajný klamár. Stačí pár viet.

  23

    Zimný záber - vtedy: Skáčeme cez Dunaj. Po  kameňoch. Je posledný deň posledného roku a  na hladine sa plavia kusy ľadu. Fantómová žena má ťažké topánky a úzke rifle. Občas sa jej dotknem. A občas nie. O pár mesiacov sa so mnou nerozpráva. Obzor splýva  šedou  farbou a suchá tráva škrípe pod nohami. Do rúk beriem kameň a hádžem. Vzduchom sa nesie číri zvuk. Chcem zo seba všetko dostať, no kráčam  pár metrov pred ňou, či za ňou. Pozorujem jej boky a ruky ktorými máva ako zavesená bábka. Tak ako vždy, fantómová žena mizne. Stáva sa čmuhou na fotke posledného dňa v poslednom roku.

 24

     Jeseň začala náhle začiatkom septembra. Ochladilo sa. 

 25

      Stal som sa majiteľom mačky.    

 26