Prebúdzanie

....

Zobudila ma príšerná bolesť hlavy. Počet drinkov ktoré som včera večer vypil sa šplhal ku dvadsiatke čo je podľa mňa celkom slušné číslo, i keď osobný rekord som neprekonal. Horšie to však vyzeralo so mnou. Po desiatom drinku som prestal vnímať okolie, všetko sa mi zlialo do jednej veľkej machule ktorá mnou hrozne mávala. Mala takú silu, že ma zopárkrát hodila o zem, no vždy som sa nejako pozviechal a doplazil sa do postele.

 

„Fuj!“ striaslo ma keď som zacítil smrad vychádzajúci z mojich úst. Ešteže som nemal žiadnu dámsku návštevu, lebo by isto od toho puchu odpadla. Pokúsil som sa postaviť no slabosť ktorá prúdila mojim telom ma priklincovala nazad.

„Kurva, už viac nebudem piť!“ zaprisahal som sa.

Keď som sa konečne asi na piaty pokus postavil, všetko sa mi zdalo akési čudné. Svet bol zrazu celkom našikmo, akoby sa môj mozog pootočil o štyridsaťpäť stupňov. Vstal som z postele a hľadel ako debil.

„Kurva to snáď nie je možné!“ zaklial som.

Vyklonil som hlavu na bok a zrazu bolo všetko v poriadku. Potreboval som niečo vymyslieť ako sa z tej prekérnej situácie dostanem. Vtedy mi v tej vyvrátenej hlave svitol  nápad. Zbehol som opatrne na chodbu a otvoril skrinku na topánky. Zalovil som v nej a až celkom zozadu som vytiahol ženskú topánku s asi desaťcentimetrovým podpätkom. Zabudla ju tam jedna moja bývalá,  mala na ženu extrémne veľké nohy. Občas so mnou sexovala, ale potom som to skončil, mal som totiž z jej výšky komplexy. A pri nej sa zdalo všetko akési miniatúrne.

 

 Schytil som topánku a s ženskou ladnosťou som si ju navliekol na nohu. Padla mi ako uliata, ako keď si popelka skúšala svoj střevíček.

 „Super!“ potešil som sa z toho aký som génius. Už som nemusel nakláňať hlavu na bok, tým že som mal jednu topánku vyššiu som bol celý vyvrátený do boku, ale zato som zasa videl normálne. Už som nevidel tú šikmú plochu ale celkom obyčajný svet. Do práce som takto ísť nemohol a tak som sa vybral rovno k lekárovi. Ten na mňa pozeral ako na blázna, ale keďže ma poznal tak si ma aspoň vypočul.

„Pán Debnár vyzujte si prosím tie topánky!“ prikázal mi.

 „Ale potom bude zasa celý svet na krivo, ja už nechcem znova stáť na tej šikmej ploche!“ zaprotestoval som no nepomohlo. Lekár trval skalopevne na svojom. I keď s nevôľou musel urobil to o čo ma požiadal. Celý svet sa znova pootočil a to nevravím o smrade ktorý vychádzal z mojich topánok. Doktor sa na mňa čudne pozrel a grimasa ktorú vystrúhal na tvári neveštila nič dobré.

„Pán doktor je to vážne?“ vypadlo zo mňa. Doktor na mňa ešte chvíľu hľadel a napokon prehovoril.

„Boli ste infikovaný veľmi nebezpečným vírusom “šikmých hláv“ a ak s tým niečo neurobíme môže prísť k najhoršiemu!“

„To akože zomriem?“ vyštekol som sa zdesene.

„Nie, to akože takto zostanete už navždy!“ skonštatoval lekár.

„Uf tak to mi odľahlo, myslel som že už zgegnem!“  vydýchol som si.

„A ako sa toho vírusu môžem zbaviť?“ pýtal som sa nedočkavo.

„ To je ten problém, musíme vám vyoperovať kúsok mozgu!“

„Čo, to myslíte vážne a čo keď budem potom hlúpejší?“ vydesil som sa i keď v podstate sa nebolo čoho báť keďže som aj tak nebol veľmi inteligentný.

„Každá operácia nesie určité riziká, je to len na vás ako sa rozhodnete!“

„Dobre teda!“ napokon som súhlasil, nevedel som si predstaviť chodiť celý život v rozdielnych topánkach a ani chôdza po šikmej ploche ma nelákala.

„Dajme sa teda do toho, odložte si veci ja si zatiaľ pripravím operačný stôl!“ vyzval ma lekár.

„Čože to už hneď teraz?“ skríkol som vydesene a od strachu som zbledol.

„Čím skôr tým lepšie, takéto vážne veci netreba odkladať!“ vysvetlil mi lekár.

Začal som sa teda pomaly vyzliekať, až som tam stál celkom nahý, doktor mi prikázal si ľahnúť na posteľ. Pichol mi akési svinstvo, neviem či to bola droga ale všetko mi zrazu pripadalo smiešne. Cítil som sa akoby som vyfajčil plné vrecko mariše. Aj ten doktor mi pripadal strašne funny. Od tej chvíle si už vôbec nič nepamätám asi som upadol do umelého spánku.

Zobudila ma príšerná bolesť hlavy. Počet drinkov ktoré som včera večer vypil sa šplhal ku dvadsiatke čo je podľa mňa celkom slušné číslo, i keď osobný rekord som neprekonal. Horšie to však vyzeralo so mnou. Zrazu som sa zarazil, toto sa mi už stalo, že by nejaké dejavú prebehlo mi hlavou? V tej chvíli som si vybavil včerajší deň, na čele mi vystúpili kropaje. Opatrne som zodvihol hlavu a pozrel som pred seba. Na moje prekvapenie, všetko bolo v poriadku žiadny šikmý pohľad, len alkoholová bolesť v mojej hlave stále pôsobila.

„Super!“ skríkol som. „Bol to len zlý sen!“ odľahlo mi.

S vypätím všetkých síl som sa postavil. V tej chvíli ma zamrazilo, na jednej nohe som mal obutú moju topánku a na druhej nejakú dámsku s extrémne vysokým podpätkom ... 

---