Medveď

.....

„Preboha čo je to za odporné miesto?“ spýtala sa Monika a nechápavo pokrútila hlavou.

„Vyzerá to akoby tu býval medveď!“ zavtipkoval Tomáš a usmial sa.

„Poďme radšej preč, mne sa tu vôbec nepáči!“ zastala Monika a pevne stisla Tomášovu ruku.

„Ale čo si, snáď sa nebojíš, veď som tu s tebou!“ schytil ju okolo ramien a jemne pobozkal.

Na kraji lesa, pod veľkým smrekom stála schátralá unimobunka. Šíril sa odtiaľ čudný zápach pripomínajúci zhorené jedlo.

„Idem to omrknúť, čo ak niekto potrebuje pomoc!“ nenechal sa odbiť Tomáš.

„Tomáš neblázni, mám z toho miesta čudný pocit!“ odhovárala ho Monika no nezabralo o chvíľu už bol vnútri.

„Tomy si v poriadku!“ skríkla ustrašene Monika.

Nikto jej však neodpovedal. Zrazu sa jej zmocnil strach, čo ak tam býva nejaký úchylák prebehlo jej hlavou.

„ Nie nemôžem ho tam nechať!“ nabrala odvahu a vkročila dovnútra.

V tmavej chodbe bolo na kope nahádzané mužské oblečenie.  Nepríjemný smrad sa stále približoval. Opatrne otvorila dvere. Stál tam Tomáš a v ruke držal akýsi obraz.

„Toto mi viac nerob, vieš ako som sa o teba bála!“ hrešila ho Monika a pomaly vykročila smerom k nemu. Až vtedy si všimla muža ležiaceho na posteli. Zmeravela, krvi by sa v nej v tej chvíli nedorezal.

„Poďte ďalej, vy ste tá Monika?“ oslovil ju chlap. Monika nemo prikývla.

„Neboj sa Moni to je pán Medveď, práve som zistil, že poznal môjho deda!“ snažil sa ju upokojiť Tomáš. Hlasno si vydýchla a pristúpila k Tomášovi.

„Pozri to je pán Medveď spolu so svojou láskou Elenou!“ ukázal smerom na starú, zarámovanú fotografiu. „Ten elegán s havraními vlasmi to ste vy ?“ spýtala sa začudovane Monika.

Muž prikývol.

„ A kde je teraz tá krásna Elena?“ vyzvedal  Tomáš.

„To naozaj netuším, odvtedy čo ma opustila som ju nevidel!“ povzdychol si starec.

„Opustila, myslela som, že to bola vaša manželka!“ pozrela na neho s údivom Monika.

„Bohužiaľ nie je a ani nikdy nebola !“ odvetil chlap so smútkom v hlase.

„Ale ako je to možné, vyzeráte byť veľmi šťastný na tej fotografii!“ nevzdával sa Tomáš.

 

Viete mal som vtedy dvadsať a Elena osemnásť keď vznikla tá fotka. Boli sme mladý a plný ideálov. Plánovali sme si spoločný život, až  kým sa odnikiaľ nezjavil on. Vysoký, čierny chlap, ktorý šmahom  ruky pretrhal naše putá. Očaril ju tými tmavými očami a ona ho slepo nasledovala. Nechala ma tam stáť, v deň našej svadby a bez vysvetlenia odišla . Povedala len, že chce byť s ním.  Odvtedy žijem v lese ako starý opustený medveď. Môj život bez nej stratil zmysel a tak som sa utiahol do prírody kde žijem ako pustovník.

 

„Tak to bolo teda riadne kruté, ja by som to Tomymu nedokázala urobiť!“ vyhlásila presvedčivo Monika.

„ A ako sa volala Tá vaša Elena celým menom!“ spýtal sa tajnostkársky Tomáš.

„Ehm volala sa Elena Srnková!“ odpovedal muž a na chvíľu sa pousmial.

„Boli sme taký zvierací pár!“

„To vážne?“ spýtala sa Monika a na tvári sa jej vyčaril úsmev.

Na to sa obaja rozlúčili a odišli domov.

 

 

„ Smutný príbeh však!“  utrúsil Tomáš.

„No až príliš na môj vkus, život sa s nami občas nepekne zahráva!“     

„Moni niečo mi teraz napadlo!“

„Tak sem s tým!“

„Pamätáš na môjho kamoša Andreja?“

„Jasné, to je ten čo chodí s tou fiflenou však?“

„Áno ten a tá fiflena ako ju nazývaš pracuje ma Mestskom úrade!“

„No a čo z toho vyplýva?“ nechápala Monika.

„Čo nechápeš, ona má prístup ku všetkým dátam, ku občanom a ich adresám, mohla by nám nájsť pani Srnku!“ vychrlil zo seba Tomáš.

„Ty kokos to ma nenapadlo, tak jej zavolaj som veľmi zvedavá!“

Tomáš zobral mobil a vytočil Andrejovo číslo.

„ Tak a teraz zostáva iba čakať, či sa jej ju podarí nájsť!“

 

O dva týždne zazvonil Tomášovi mobil, bol to  kamarát Andrej.

„Čau starec tak mám pre teba tú srnku!“ vtipkoval Andrej

„Čo akú srnku ty vole ?“nechápal Tomáš.

„Predsa tú pani Srnkovú  ktorú si hľadal, vraj býva tu v meste nadiktujem Ti jej adresu!“

„Aha už som na to aj zabudol, tak davaj píšem si!“

 

V ten večer sa Tomáš s Monikou vybrali k pani Srnkovej. Žila sama v byte  na neďalekom sídlisku. Zazvonili na zvonček. V tom vyšla staršia šedivá pani. Aj v pokročilom veku bola pekne upravená. Veľké modré oči mala stále krásne nebyť tých vrások pod nimi isto by to boli najkrajšie modré oči ktoré Tomáš videl. Monika mala ich totiž mala hnedé.

„Želáte si?“ spýtala sa zdvorilo.

„Dobrý deň, hľadáme pani Srnkovú!“ pozdravila Monika.

„To som ja!“ prikývla staršia dáma.

„Viete stretli sme sa pred časom s istým pánom Medveďom!“ začal opatrne Tomáš.

„S Karolom?“ spýtala sa prekvapená žena a v očiach sa jej zaiskrilo.

Tomáš s Monikou jednohlasne prikývli.

„Prosím čo je s ním, žije ešte ?“  spýtala sa žena nedočkavo.

„Žije, ale nevyzerá dobre!“ odpovedala vyčítavo Monika.

„Keby som tak mohla vrátiť čas, urobila by som to celkom inak!“ povzdychla si žena a v očiach sa jej zaleskli slzy.

„Prečo ste ho opustili!“ vybehlo z Moniky.

„ Ja, ja musela som, prinútili ma!“ odpovedala plačúca žena.

„Kto Vás prinútil, nechápem?“ vyzvedal Tomáš.

„ Môj otec, nenávidel Karolovho otca a preto sme sa museli rozísť!“

„A čo ten záhadný milenec?“

„Toho som si mala vziať, no nakoniec som si ho nevzala a zostala som sama!“

„Prečo ste potom pána Medveďa nevyhľadali?“  

„Veď som ho hľadala, no zľahla sa po ňom zem, zmizol a nikto nevedel kam!“

„Veď žije tu kúsok v lese, mi Vás tam vezmeme ak chcete!“

Žena s nadšením súhlasila. Keď dorazili na miesto vyzeralo to tam akosi inak. Dvere unimobunky boli otvorené. Vonku sa už nepovaľovali žiadne veci. Keď vošli do vnútra nebolo tam vôbec nič len holé steny. Prišli neskoro.

Medveď už odišiel na zimný spánok, nikdy sa nedozvedel ako to skutočne bolo s Elenou. Odvtedy sa tomu hovorí “ miesto kde spí medveď“.

---