Úplne nesmelo

Úplne nesmelo zodvihol som svoju pravú protézovú ruku, aby som opatrne pootvoril staré vŕzgajúce dvere, tie isté, na ktoré som naposledy siahol, ako malé dieťa, keď som mal ešte obe ruky svoje. Niežeby chcel som niečo hľadať - nedajbože vracať sa v starodávnom čase, len sa mi nechcelo moknúť, pokým príde - autobus. Ešte hodina ! A za všetko môžu tie decká - nepodarené, však ja im dám ! Prestavovať budík! Len tak, aspoň trošku do sucha, však nemusím ruky zpínať, nemusím odriekať - aj tak tam nik nebude, a tobôž v tomto čase tak nikto neuvidí, že už to ani neviem, len tak si posedím - podriemem, tak ako to robia všetci - dokonca, aj počas obradov. Tak čo na tom, však ani omše nieto a znovu trepať sa hore grúňom to sa mi naozaj nechce. Ešte, že nie sme v meste! Aspoň kde to sa schovať - pred dažďom. Pomalým krokom s drevenou paličkou - s pogumovaným koncom, aby neklepala! Namieril som si do poslednej lavice, aby nebolo príliš ďaleko - na autobus, aby som nemusel dobiehať, len tak si posedieť - narovnať svoje kríže.

---