osamelec

(obývačka, akákoľvek, spola čistá, spola neporiadna – závisí od rozpoloženia autorky*, je tu veľký nádherne vyblýskaný gaučík a veľká nádherne vyblýskaná žena, dajme tomu v kvetovaných šatoch so zlatými náušnicami a županom.  Na stole porozkladaný čajový servis a prázdna oblá fľaša vína. Žena sa krúti okolo stolíka, akoby obsluhovala hostí, a keby to nebolo jasné, tí hostia sú mužskí a sú tam možno traja, možno viacerí, možno je ich plná celá obývačka)

Žena:    Ó, miláčik, naleješ si sám? Ty si šikovný chlapček...len sa mi neopi, ty nezbedník!           Ale to ti nedovolím! Nie, skutočne, neodídeš skôr, než si... Ale chrobáčik, ja ťa nezanedbávam, rozprávam sa s...Ešte sme sa nepredstavili! Ohromné! Vzrušujúce. Ešte nikdy som nemala v dome absolútneho cudzinca. Vaša prítomnosť vzbudzuje vo mne predstavy!  Ale, žiarlivec jeden! S nikým nekoketujem, snažím sa byť len milá. Nemal si sem vodiť všetkých tých kohútov. Vieš predsa, že sa páčim!            Nie, klamem. Nikto tu nie je.  Sedia tu, pijú lacné víno, myslím, kláštornú sviecu, ale nie sú tu. Som taká sama, malá maličká, ako čajová lyžička. Strčila by som sa hociktorému z tých krásnych mužov do vrecka. Za piškótik ako psík. (mraučí, zavýja, ale len decentne, len trošku).  Vysloboď ma, ako Gina z lampy! Ľudia sú hluchí ako vázy.  A ja som zvnútra taká hladká, taká studená..

Hlas spoza dverí:            Buď už ticho! Celé si to pomotala!

Žena:    (smerom k dverám, odkiaľ zaznieva hlas) A daj mi už pokoj...Čo vlastne chceš? Osamelá  a pritom nikdy sama, alebo sama a pritom nikdy osamelá? Vyber si konečne! Ale čo...Všetko jedno. Hlavne, že nemusím rozmýšľať. Všetko, čo poviem vymyslí ona (ukazuje na dvere, spoza ktorých sa ozýva hlas). Väčšinou nešikovne, väčšinou veľmi zle. No podstatné je, že to mám zadarmo a koniec koncov, nikto sa o tom nemusí dozvedieť ...                No niekedy jej mám po uši. Pokrčila by som ju a zahodila ako papier, hnusaňu  nepokojnú. Vraj, pomotala si to! Ty si to pomotala!                     Vieš v čom je tvoj problém? Neupraceš si! Poriadok v dome, poriadok v živote. Pozrite, ako nádherne poskladané košele. Akoby ich nikdy nikto nepoužil. A tuto v komore! Nepoškvrnené, nádherne zabalené čistiace prostriedky! Keď je mi smutno, zavriem sa s nimi a takto ich hladkám, po lesklom povrchu. Nenarodené  bábätká vo voňavom alobale. A potom špongie, jedna vedľa druhej, v úhľadnom rade obdĺžnik za obdĺžnikom. Zohýbam sa a zametám bielu podlahu v kuchyni, znova a znova, každý smietok, až kým nie je panensky biela. Umývam riad po mojich hosťoch. Vyplachujem odtok z umývadla. Je slobodný, je čistý.  A ja detto.  

Hlas:     Klameš!

Žena:    Klamem ako reklama. Áno, nemám taký dokonalý život. Napríklad ráno sa zobudím. Lebo sú aj rána, do ktorých sa nebudím. Nie, skutočne! Snívam. A nevstanem celý deň, aby ma nemátala táto beloba, tieto zarovnané knižky, tieto zásuvky...Zdá sa mi, že sa váľam v blate, špinavá ako prasa. Je to  euforické, uvoľnené, je to živé! Tak nevstávam. A načo? Aby som celý dlhý deň blúdila po svojej upratanej izbičke a túžila, zúfalo túžila, aby ktosi zazvonil?

(zvoní zvonček pri dverách)

Žena:    Nie, nie som pripravená a sú tu hostia!

Hlas:     Otvor!

Žena:    Nie, nemôžem!

Hlas:     Otvor, inak som s tebou skončila!

(žena otvorí, za dverami stojí chlap, úplne obyčajný ako všetci chlapi)

Muž:     Pekný deň sa želá!

Žena:    Podobne. Želáte si ma?

Muž:     Ponúkam metly.

Žena (smerom k dverám, odkiaľ sa ozýva hlas a teraz sa ta ozýva neprestajné klepanie): Zametača nie! To odmietam!

Hlas:     Buď ticho a rozprávaj sa!

Žena (otočí sa späť k mužovi):   Ale ja už jednu mám.

Muž:     Pustite ma a presvedčíte sa, že táto je zo všetkých najlepšia.

Žena:    No, ja vlastne nikdy nezametám. Mám vysávač.

Muž:     Len na chvíľu, neobanujete.

Žena:    Bojím sa vás pustiť do bytu takto sama. A navyše mám hostí.

Muž:     Len do chodby, nebudem vyrušovať. Trošku vám tu pozametám a zmiznem ako dym. No tak, nenechávajte ma stáť pred dverami, už ma dnes odmietli v troch domácnostiach!

Žena:    Nečudujte sa tomu, prosím, vyzeráte čudne. A okrem toho metly už dnes nie sú v móde, dnes má doma každý vysávač.

Muž:     A to je obrovská chyba. Metla zostane metlou. Zametali ňou naše staré mamy, metla vonia, metla je domov...

Žena:    Musím vám oponovať. V domácnosti nič nenahradí vysávač. Je precízny, je korektný a rýchly, nezanechá žiadne stopy, vyrieši váš problém so špinou raz a navždy. Nie, s metlou sú starosti, choďte ju ponúknuť tu oproti, možno budete mať viac šťastia.

Muž: Dobre pôjdem, ale najprv vám ju predvediem! (muž začne zametať pri prahu dverí, popri nohách ženy)

Žena:    Zbláznili ste sa?! Veď ma podmetiete!

Muž:     Ste poverčivá?

Žena:    Nie. Je mi to nepríjemné.

Muž:     Takže vy sa bojíte, že sa nevydáte!

Žena:    Ale ja už som vydatá.

Muž:     Prirodzene, taká prekrásna žena, v takých prekrásnych šatách. Vy istotne nemáte núdzu o mužský záujem.

Žena:    Muži ma obťažujú. Mám ich na každý prst desať. Niekedy mám z ich komplimentov doslova plný žalúdok, napína ma, idem sa povracať....

Muž:     Váš muž musí žiarliť ako býk!

Hlas:     Nemáš muža!

Žena:    (zháči sa, muž čaká na jej odpoveď, zdá sa, že on hlas nepočul) Vlastne nie.

Muž:     Ste šťastná...

Žena:    Nemám muža, zatiaľ.... Ešte len budem mať. Vyberiem si jedného zo svojich hostí. Bude to ťažké, verte mi. Sú všetci neskutočne šarmantní a všetci by ma chceli takto zovrieť medzi prsty, pritlačiť si ma na širokú hruď a uniesť ako tú krásnu arabskú princeznú. Prepadajú ma aj v spánku, nedočkajú kým sa zobudím a bozkajú ma za ucho. Raz jeden raz druhý, Nikdy nemajú dosť. Chceli by ma celú zjesť. Chňap, chňap. Ako oriešok.

Muž.     Neklamte už vy vyšinutá ženská a pustite ma dnu!

Žena:    No dovoľte. Teraz vás už naozaj nepustím. Ostanete pred dverami. Navždy!

(Muž padne  k jej nohám, na zem sa vysypú staré metly z vaku na jeho chrbte. Žena váhavo stojí medzi dverami a ruka sa jej šmýka po kľučke)

Žena:    Boli ste voči mne hrubý.

Muž: Už nikdy sa to nestane. Prosím dovoľte mi u vás pozametať.

(žena ho pohladká lemom šiat, otvára dvere do priestrannej rozbombardovanej obývačky, muž zametá starou metlou)

Žena:    To sa týmto živíte?

Muž:     Ja? Vidíte, tie metly sú staré...

Žena:    A vy? Ste starý?

Muž:     Ja som sám.

Žena:    Ale choďte. Denne sa predsa stretávate s ľuďmi.

Muž:     Ja nie, možno tie metly áno, Ja nie.

Žena:    Prečo ste tu?

Muž:     Chcem vám predať metlu.

Žena:    Už som vám povedala, že si žiadnu nekúpim.

Muž:     Na to, že máte byt plný hostí, je tu podozrivo ticho.

Žena:    Nepovedala som, že tu niekoho mám.

Muž:     Ba, povedali ste.

Žena:    Všetci už odišli. Ak sú tu oni, nemôže tu byť nikto iný.

Muž:     Teda ste tu celkom sama?

Žena:    Ako prst.

( z komory vychádza muž v károvaných trenkách, je to manžel)

Manžel:      Drahá, tie ponožky sú stále mokré. Ak do polhodiny nevyschnú, budem musieť ísť na boso.

Žena:    Osuš si ich fénom. Alebo daj ich sem. Hodím ich do trúby.

Manžel  (hovorí mužovi): To preto, že nám nefungujú radiátory. Spálila mi všetky ponožky. Zabudla ich na platničke. Takmer sme vyhoreli. Každá správna gazdiná sa má zvŕtať ako vareška. A ona? Celé dni sedí a servíruje čaj hosťom.  A potom nám nefungujú radiátory. Je tu taká zima. Taká zima.

Žena:    (vracia sa s osušenými ponožkami) Pozri už sú teplučké ako kravské vemienka! Prilož si ich k lícu. (priloží mu ich k lícam) To máš namiesto bozku.  V tom bozku ti dávam celú svoju lásku.

Manžel:   Áno. Tak je to napísané.

Muž:     Napísané?

Žena:  Na menovke! (ukáže na dvere) Manželia Judita a Ján Šťastní.

Manžel:   A kto ste vy? Nebodaj milenec?

Muž:     Buďte pokojní. Momentálne nie.

Žena:    Ponáhľaj sa do práce, inak ti ponožky vychladnú.

Manžel:               Rozhodol som sa, že nikam nepôjdem.  Takže vy predávate metly?

Muž:     Ten najvýkonnejší typ.

Manžel:               A čo všetko to pozmetá?

Muž:     Absolútne všetúčko. Aj to, čo nevidíte, aj to, o čom ani netušíte, že to máte.

Manžel:               To sa hodí. Koľko za to chcete?

Muž:     Chcem byť len chvíľu sám....

Manžel:               Tu, či za dverami?

Muž:     S vašou ženou.

Manžel:               Dobre teda. Ale nič neskúšajte. Je to počestná žena (odchádza späť do komory)

Muž:     Ak by ste chceli, mohol by som vám opraviť tie radiátory.

Žena:    Ach, tým už nič nepomôže. Zamrzli.

Muž:     Aký je váš manžel?

Žena:    Taký ako všetci manželia. Nepotrebný a egoistický.

Muž:     Ste zrazu taká maličká, ako čajová lyžička. Zmestili by ste sa mi do vrecka. Aha, do tohto pri srdci.

Žena:    Aké trápne! Nezamilujem sa do vás, len preto, že ste mi pozametali.

Hlas:     Vymažem ťa!

Žena: (odpovedá hlasu) Nestačilo ti, že si na mňa vytiahla toho úbožiaka, chceš ešte aj...Ale čo. Všetko jedno. Hlavne, že nemusím rozmýšľať. (k mužovi) A čo okrem metiel ponúkate?

Muž:     Zmetiem tie omrvinky pod koberec, čo poviete?

Žena:    Pre mňa za mňa. Ale povedzte mi, prečo ste mi zazvonili?

Muž:     Sám neviem, ťahalo ma to sem. Ako magnet. Viete, u vás sa vždy krásne svieti.

Žena:    Sledujete ma?

Muž:     Len občas, keď ma prepadne clivota.

Žena:    Čo si od toho sľubujete, vy blázon?

Muž:     Chcel som vám len pozametať a pozrieť sa na vás zblízka. V tom svetle z ulice ste krajšia, pravdaže. Ste mäkšia, väčšia, éterická...No i živá máte svoje čaro.

Žena:    Skutočne, zdám sa vám živá? Pripadám si taká mechanická ako bábika na kľúčik. Ale nie. Nemusím vám všetko povedať. No ak by ste predsa chceli vedieť, neviem sa rozprávať.

Muž:     To ste stále ticho?

Žena:    Nie. Odpovedám. Ale nie je to rozprávanie. Len reakcia. Rozumiete ma?

Muž:     A ja sa zato rozprávam stále.

Žena:    S metlami?

Muž:     Trebárs.

Žena:    Aké máte tvrdé ruky, ako hroch! Takými rukami by ste ma raz- dva zložili!

 

 

---