Orchester dohral svoj epilóg.
Trápne sa pokúšam o nemožné,
zastaviť čas a vrátiť ho spať.
Dať si... vlastne nám akúsi šancu
na bezbolestný návrat.
On TRVÁ na svojom a nepovolí
opraty, ktoré nás zvazujú.
Chce ich držať v svojich dlaniach
a drží ich fest.
Ale už len ON sám... Nie je my.
To MY sa stratilo v prepadlisku,
kam ani psa nevyženieš,
kam sa aj strach bojí ísť.
.................................
"Nechcem Ti ublížiť..." vraví a
tým mi ubližuje ešte viac než
je možné ľudským úmyslom ublížiť.
"Nedelej si to těžší..." utešuje ma,
ale ja si to potrebujem predsa tým,
že som taký aký som uľahčiť.
Nechápe, že sme dvaja. Zabudol?
Milujem a on má rád,
strácam a on víťazí.
Takýto beh je proste
len veľý podraz.
Rok a pol. Takmer.
A potom už len ticho...
.......................................